ABY OBJASNIL, aké je Božie kráľovstvo a ako sa vyvíja, Ježiš opäť prirovnáva niektoré aspekty poľnohospodárskeho života, ktoré sú jeho poslucháčom veľmi dobre známe: „S Božím kráľovstvom je to tak, ako keď človek hodí semeno do zeme; či spí alebo vstáva, v noci či vo dne, semeno klíči a rastie a on ani o tom nevie. Zem sama od seba prináša úrodu: najprv steblo, potom klas a napokon plné zrno v klase. A keď úroda dozreje, hneď priloží kosák, lebo nastala žatva“ (Mk 4, 26-29). Evanjelium dnešnej svätej Omše obsahuje dve podobenstvá: to, ktoré sme práve čítali, o raste pšeničného semena, a ďalšie, o malom horčičnom semienku, ktoré vyrastie na listnatý krík, v ktorom môžu hniezdiť nebeské vtáky.

„V prvom podobenstve sa pozornosť sústreďuje na skutočnosť, že semeno, vhodené do zeme, zapustí korene a vyvíja sa samo od seba, bez ohľadu na to, či roľník spí alebo bdie. Dôveruje vnútornej sile samotného semena a úrodnosti pôdy. V jazyku evanjelia je semeno symbolom Božieho slova (...). Toto Slovo, ak je prijaté, určite prináša ovocie, pretože sám Boh ho necháva klíčiť a dozrievať spôsobmi, ktoré nemôžeme vždy overiť, spôsobom, ktorý nepoznáme. To všetko nám umožňuje pochopiť, že je to vždy Boh, kto dáva rásť svojmu kráľovstvu. Preto sa tak často modlíme príď kráľovstvo tvoje. Je to on, kto ho necháva rásť; človek je jeho pokorným spolupracovníkom, ktorý kontempluje a teší sa z Božieho stvoriteľského pôsobenia a trpezlivo čaká na jeho plody“^[1].

„Keď sa skutočne oddáš Pánovi,“ povedal svätý Josemaría, „naučíš sa byť spokojný s tým, čo príde, a nestrácať pokoj, aj keď úlohy — napriek tomu, že si do nich vložil všetko úsilie a vhodné prostriedky — nevyjdú podľa tvojho očakávania… Pretože sa spĺňajú tak, ako to vyhovuje Bohu, aby sa splnili“^[2].

V DRUHOM PODOBENSTVE Ježiš používa na opis Božieho kráľovstva obraz horčičného zrnka: „Je ako horčičné zrnko. Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi, ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre, takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky“ (Mk 4, 31-32). V čítaní tohto úryvku svätým Jánom Zlatoústym je horčičným semienkom Kristus, ktorý sa svojím vtelením stal malým a pokorným, aby bol služobníkom všetkých; trpel pribitý na kríži, zomrel za nás a svojím zmŕtvychvstaním vyrástol do neba ako strom, ktorý nás chráni a dáva nám nesmrteľnosť^[3].

Keďže Kristus bol nekonečne veľký, stal sa malým, zdanlivo nepodstatným. Preto, aby sme vstúpili do dynamiky Božieho kráľovstva, je potrebné byť chudobní v duchu, aby v nás mohol žiť Kristus; chudoba ducha, ktorá nás vedie k tomu, „aby sme nekonali preto, aby sme boli dôležití v očiach sveta, ale vzácni v očiach Boha, ktorý má záľubu v jednoduchých a pokorných. Keď žijeme takýmto spôsobom, Kristova moc sa cez nás prediera a premieňa to, čo je malé a skromné, na skutočnosť, ktorá skvasí celú masu sveta a dejín“^[4].

A posolstvo tohto druhého podobenstva posilňuje posolstvo predchádzajúceho: „Božie kráľovstvo, hoci si vyžaduje našu spoluprácu, je predovšetkým darom Pána, milosťou, ktorá predchádza človeka a jeho skutky. Naša malá sila, zdanlivo bezmocná voči problémom sveta, ak sa pridá k Božej, sa nebojí žiadnych prekážok, pretože Pánovo víťazstvo je isté (...). Semeno klíči a rastie, lebo mu dáva rásť Božia láska“^[5].

„V MNOHÝCH TAKÝCHTO podobenstvách im hlásal slovo podľa toho, ako boli schopní počúvať. Bez podobenstva im ani nehovoril. Ale svojim učeníkom v súkromí všetko vysvetlil“ (Mk 4, 33-34). Takto končí svoje rozprávanie svätý Marek. Evanjelista rozlišuje medzi ľuďmi, ktorí počúvali Ježišovo učenie po prvýkrát alebo len príležitostne, a učeníkmi, ktorí nasledovali Pána pravidelne. S tými druhými Ježiš trávi dlhý čas osamote a vysvetľuje im svoje učenie do väčšej hĺbky. Títo učeníci začínali len ako jedni z ľudí: jedného dňa im niekto povedal o Ježišovi a oni Ho prišli počúvať, možno zo zvedavosti. Ale po jednom alebo viacerých kontaktoch s ním sa z nich stali učeníci.

Niečo podobné sa deje s každým z nás. Keď sa stretneme s Ježišom na stránkach evanjelia, hneď chceme vedieť viac, zaujíma nás zmysel jeho života a jeho slov. Cítime, že v Kristovi „prebývajú všetky skryté poklady a múdrosť “^[6], a chceme sa nimi obohatiť. „Aj dnes je možné dôverne sa k nemu priblížiť, a to telesne i duchovne. Kristus nám k tomu jasne vyznačil cestu: prostredníctvom Chleba a prostredníctvom Slova, tým, že sa budeme živiť Eucharistiou, že ho budeme poznávať a plniť to, čo nás prišiel naučiť, že sa s ním budeme zhovárať v modlitbe“^[7]. A vo všetkej prirodzenosti, aj keď si to niekedy vyžaduje námahu, hľadáme vytrvalú spoločnosť nášho Pána. Vtedy lepšie pochopíme Máriu, ktorá „toto všetko zachovávala a premýšľala o tom vo svojom srdci“ (Lk 2, 19). Môžeme prosiť našu Matku, aby sme aj my vedeli prijímať Božie slovo a prehlbovať chápanie jeho významu, aby prinášalo hojné ovocie.

^[1] František, Anjel Pána, 14-VI-2015.

^[2] Svätý Josemaría, Brázda, bod 860.

^[3] Svätý Ján Zlatoústy, Homília 7, PG 64, 21-26.

^[4] František, Anjel Pána, 14-VI-2015.

^[5] Benedikt XVI, Anjel Pána, 17-VI-2012.

^[6] Svätý Ján z Kríža, Duchovný spev, Pieseň 36, 3.

^[7] Svätý Josemaría, Ísť s Kristom, bod 118.