DNES máme k dispozícii mnoho prístrojov na predpovedanie počasia. Ježišovi súčasníci takúto technológiu nemali, ale z určitých znamení vedeli vytušiť, čo sa stane. V skutočnosti sa táto múdrosť odrážala v prísloviach alebo piesňach, ktoré predpovedali počasie za určitých okolností. Ježiš sa na tieto ľudové znalosti odvoláva, keď sa obracia na zástupy a vyzýva ich, aby mu uverili: „Keď zbadáte, že na západe vystupuje oblak, hneď hovoríte: ,Dážď príde,‘ a býva tak. A keď veje južný vietor, hovoríte: ,Bude horúco,‘ a býva. Pokrytci, vzhľad zeme a neba viete posúdiť. Ako to, že terajší čas posúdiť neviete?“ (Lk 5, 54-56).

Kristus lamentuje, že znamenia, ktoré ukázal – zázraky, jeho život a jeho učenie –, by mali stačiť na to, aby Ho uznali za Mesiáša. Pán prechádzal veľmi blízko všetkých, ale mnohí si to neuvedomovali. Aj dnes Boh prechádza naším životom v kráse i v ťažkostiach každodenného života, vo chvíľach radosti i vo chvíľach, keď prežívame bolesť. A práve v týchto okolnostiach môžeme objaviť, že Boh je nám blízko a záleží mu na našich starostiach. Vtedy aj teraz zostáva zachovanie citlivosti a otvorenosti nášho srdca voči Prozreteľnosti – ktorá dozrieva v osobnej modlitbe – bránou k objavovaniu Božieho konania v náš prospech. „Ak budeme takto hľadať Pána,“ poznamenal svätý Josemaría, „celý náš deň sa premení na jediný úprimný a dôverný rozhovor s ním. Napísal a povedal som to síce už tisíckrát, no nevadí mi opakovať sa, lebo náš Pán nám svojím príkladom dáva najavo, že takéto počínanie je to pravé: neustála modlitba, od rána až do noci a potom znovu až do rána. Keď všetko ide ľahko: vďaka ti, Pane! Keď prídu ťažké chvíle: Pane, neopúšťaj ma!“^[1].

„PREČO sami od seba neusúdite, čo je spravodlivé?“ pýta sa Pán tých, ktorí ho počúvali. Posúdenie najdôležitejších vecí v našom živote sa netýka len našej inteligencie, akoby bolo výlučne teoretické, ale vyžaduje si angažovanosť našej vôle. Duch Svätý nás totiž osvieti, aby sme mohli pochopiť, čo sa deje v nás a vo svete okolo nás. Pomáha nám jasnejšie rozlišovať, aké sú skutočné motivácie, ktoré poháňajú naše správanie.

Rozpoznať pravdu o našom živote nie je vždy jednoduché. Len vďaka tomuto procesu sa však môžeme tešiť z hlbokej vnútornej slobody: „Ak ostanete v mojom slove, budete naozaj mojimi učeníkmi, poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí“ (Jn 8, 31-32). Nebudú to vonkajšie okolnosti, ktoré nás budú nútiť konať určitým spôsobom, ani viac či menej ušľachtilé motívy. Hnacou silou nášho konania bude predovšetkým láska, presvedčenie, že toto rozhodnutie je najlepšie pre nás samých a pre naše okolie.

Rozlišovanie „vyžaduje, aby som poznal sám seba, aby som vedel, čo je pre mňa dobré tu a teraz. Predovšetkým si vyžaduje synovský vzťah k Bohu. Boh je Otec a nenecháva nás samých; je vždy pripravený poradiť nám, povzbudiť nás, prijať nás, ale nikdy nám nevnucuje svoju vôľu. Prečo? Pretože chce byť milovaný, a nie obávaný. A Boh tiež chce, aby sme boli deťmi, a nie otrokmi: slobodnými deťmi. A láska sa dá žiť len v slobode“^[2]. Pán nechce, aby sme sa obmedzili na konanie vonkajších dobrých vecí, ale chce, aby sme ich konali aj srdcom. Lebo „pravá sloboda ducha,“ hovorí prelát Opus Dei, „je táto schopnosť a zvyčajný postoj konať z lásky, najmä v záväzku nasledovať to, čo za každých okolností od každého z nás žiada Boh“^[3].

„KEĎ IDEŠ so svojím protivníkom pred vrchnosť, usiluj sa s ním cestou vyrovnať, aby ťa nezavliekol k sudcovi, lebo sudca ťa vydá drábovi a dráb ťa vrhne do väzenia. Hovorím ti: Nevyjdeš odtiaľ, kým nezaplatíš do ostatného haliera“ (Lk 12, 58-59). Týmto obrazom nás Pán učí, že aj keď človek žije v omyle, stále je čas na nápravu. Čím skôr tak urobí, tým lepšie, lebo je na ceste k súdu, ktorý príde na konci jeho pozemskej existencie: „Nech sa teda ponáhľa,“ hovorí jeden cirkevný Otec, „zúčastniť sa teraz na prvom vzkriesení ten, kto nechce byť odsúdený na večný trest druhej smrti. Tí, ktorí v terajšom živote, premenení bázňou pred Bohom, prechádzajú od zlého k dobrému správaniu, prechádzajú od smrti k životu a neskôr budú premenení zo svojho nízkeho stavu na stav slávny“^[4].

Všetci máme veci, ktoré treba napraviť. Niektoré si veľmi dobre uvedomujeme a prosíme Pána o pomoc, aby sme ich prijali s pokojom a bojovali s trpezlivosťou a synovskou dôverou bez toho, aby sme sa nechali odradiť. Na druhej strane iné môžu zostať nepovšimnuté. Spytovanie svedomia nám pomáha „dosiahnuť takú čistotu srdca, ktorá nás privedie k tomu, aby sme vo všetkom videli Boha“^[5]. Takto môžeme v každodennom živote vnímať medzi dobrom a zlom, „medzi tým, čo pochádza od Boha, a tým, čo pochádza z našich vlastných vášní alebo od diabla“^[6].

Každodenné spytovanie svedomia spočíva v tom, „aby sme si v knihe svojho srdca prečítali, čo sa stalo počas dňa“^[7]. Zvyčajne stačí niekoľko minút na konci dňa, hoci sa vyskytnú príležitosti, keď mu venujeme viac času: pred spoveďou, na duchovnej obnove, keď sa stalo niečo obzvlášť dôležité.... „V každom prípade je vždy dobré vzývať Ducha Svätého, aby nám daroval svoje svetlo, a ukončiť deň úkonom ľútosti a konkrétnym predsavzatím na nasledujúci deň. Takto narovnáme smer svojho správania a úkonmi ľútosti vymažeme škvrny, ktoré sme možno vtlačili do knihy svojho života“^[8]. Môžeme prosiť Pannu Máriu, aby nám pomáhala v našom každodennom zápase o to, aby sa jej Syn stal stredobodom nášho života.

^[1] Svätý Josemaría, Boží priatelia, bod 247.

^[2] František, Audiencia, 31-VIII-2022.

^[3] Fernando Ocáriz, Pastiersky list, 9-I-2018, bod 5.

^[4] Svätý Fulgentius z Ruspe, De remissione peccatorum, 12,4.

^[5] Blahoslavený Álvaro del Portillo, Pastiersky list, 8-XII-1976, bod 8.

^[6] Ibid.

^[7] František, Audiencia, 30-XI-2022.

^[8] Javier Echevarría, Pastiersky list, 1-I-2016.