JEŽIŠ APOŠTOLOV hlboko poznal. Strávil s nimi dlhé hodiny rozhovorov, prechádzok a modlitieb. Poznal túžby a obavy, ktoré zamestnávali ich srdcia. Aj keď sa mu niektorí z nich chceli ukázať spôsobom, ktorý nezodpovedal ich osobnosti, Ježiš poznal cnosti a chyby každého z nich. Možno práve preto, keď ich posielal kázať, povzbudzoval ich, aby svoje poslanie vykonávali tak, že sa vyhnú zložitým stratégiám a túžbe ukázať sa. Aby priniesli Ježiša do sŕdc druhých, mali byť „jednoduchí ako holubice“ (Mt 10, 16).

Niekedy sa však môže stať, že náš vlastný vzťah s Bohom je trochu zložitý. Myslíme si, že celkom nevieme, čo od nás chce, alebo sa cítime trochu mimo, keď sa s ním snažíme rozprávať. Aj keď sa snažíme premýšľať o udalostiach dňa alebo rozoznávať pocity, ktoré napĺňajú naše srdce, zdá sa, že sa nedokážeme naladiť na Pána. Potom si želáme, aby modlitba bola jednoduchšia a naše uvažovanie priamejšie. Túžime vlastniť tú jednoduchosť, ktorá dokáže osvietiť myseľ a rozjasniť dušu.

Vo všetkých prípadoch stojí za to pamätať na to, že komplikovanosť nepochádza od Boha. Odkedy diabol pokúšal Adama a Evu, stále sa snaží, aby sme mali skreslený výklad skutočnosti: hrá sa s našimi obavami, aby sme sa znepokojovali ohľadom budúcnosti, alebo aby sme si v slovách a činoch druhých predstavovali za vlasy pritiahnuté úmysly. To je jeho pasca, ktorá nám sťažuje vnímanie toho, v čom spočíva dobro. Ježiš nám však ukázal, že kresťanský život je oveľa jednoduchší, než si niekedy predstavujeme. Myslíme si, že musíme robiť zložité úvahy, aby sme objavili jeho vôľu, zatiaľ čo v skutočnosti je prezentovaná v bežných veciach života. „On vždy koná v jednoduchosti: v jednoduchosti nazaretského domu, v jednoduchosti každodennej práce, v jednoduchosti modlitby“^[1].

SNAHA VNIKNÚŤ do Božieho pohľadu prostredníctvom modlitby nám pomôže vidieť svet a seba samých stále jednoduchšími očami. Vedomie, že sa na nás pozerá, nám dáva istotu: pochopíme, že Boh nás miluje v našej pravde, v dobre, ktorého sme schopní tu a teraz, a že všetko ostatné je relatívne dôležité. Na druhej strane, na okraji tohto pohľadu cítime potrebu skrývať svoju krehkosť alebo sa tváriť ako niečo, čo nie sme. Tí, ktorí sa utiekajú k tomuto pohľadu lásky, ktorí nachádzajú svoj základ v Bohu, si užívajú pokoj jednoduchosti, pretože nie sú závislí od mnohých okolností, ktoré sú v konečnom dôsledku mimo ich kontroly alebo ktoré už nemôžeme zmeniť. „Sme z pravdy,“ hovorí svätý Ján, „a upokojíme si pred ním srdce“ (1 Jn 3, 19).

Svätý Josemaría zhrnul do dvoch slov dôvody, pre ktoré sa má kresťan modliť: „spoznávať Jeho a spoznávať seba“^[2]. Naše chvíle rozhovoru s Bohom sú skutočne tým pravým časom na získanie tohto pokojného pohľadu na naše problémy a na nás samých, aby sa spleť našich myšlienok mohla rozpliesť vďaka Božej milosti. Na tejto ceste nám pomôže aj usmernenie, ktoré môžeme dostať v duchovnom sprevádzaní alebo v prostriedkoch formácie. Spoliehať sa na niekoho, kto nás pozná, nám môže pomôcť dekomplikovať realitu a zmierniť vnútorný hlas, ktorý sa často snaží prekrútiť naše myšlienky.

Svätý Josemaría poukázal na to, že jednou z čŕt kresťanskej formácie, ktorú ponúka Opus Dei, je práve jednoduchosť: „Naša askéza má jednoduchosť evanjelia. Skomplikovali by sme si ju, keby sme boli komplikovaní, keby sme nechali svoje srdce v temnote“^[3]. Všetka vonkajšia pomoc, ktorú dostávame, nás vo všeobecnosti vedie k tomu, aby sme sa prijali takými, akými nás Boh stvoril. Takto chápeme konkrétne dobro, ktoré môžeme urobiť dnes a teraz, bez toho, aby sme si mysleli, že potrebujeme inú skutočnosť na to, aby sme boli svätí.

ŤAŽKOSŤ BYŤ JEDNODUCHÝ a odovzdať sa do Božích rúk môže mať niekoľko príčin súvisiacich s naším spôsobom bytia: perfekcionizmus, ktorý vedie k frustrácii z nedosiahnutia vytýčených cieľov a k paralýze zo strachu z chýb; sentimentalizmus, ktorý sa riadi najmä prvým a povrchným ohlasom, ktorý v nás niečo vyvoláva; voluntarizmus, ktorý málo uvažuje a nachádza uspokojenie v jednoduchom plnení... Navyše tempo práce nie vždy uľahčuje situáciu: možnosť robiť každý deň viac vecí zvyšuje počet rozhodnutí, ktoré musíme urobiť; priority nie sú vždy jasne stanovené; spoločenská súťaživosť niekedy prináša ambície, ktoré nakoniec ťažko doliehajú na dušu... Chceli by sme žiť jednoduchý život, ale zdá sa, že realita je príliš komplikovaná na to, aby nám to umožnila.

Zoči-voči tejto panoráme nás svätý Josemaría vyzýva, aby sme sa starali o prítomnosť, ktorá je vhodným časom pre našu svätosť. Veď práve teraz je jediný čas, v ktorom môžeme prijať Božiu milosť: „Teraz sa správaj dobre a nespomínaj na včerajšok, ktorý pominul, a nestaraj sa o zajtrajšok, o ktorom nevieš, či pre teba príde“^[4]. Minulosť alebo budúcnosť sa totiž môžu nakoniec stať bremenom, ktoré nám bráni jasne rozoznať Pánovu vôľu. On sám nám hovorí: „Nebuďte ustarostení o zajtrajšok; zajtrajší deň sa postará sám o seba. Každý deň má dosť svojho trápenia“ (Mt 6, 34).

Sústredenie sa na nejakú úlohu bez toho, aby sme sa príliš zaoberali tým, čo si o nej budú myslieť iní alebo aký vplyv bude mať na náš život, nám pomôže sústrediť našu vôľu a lepšie využiť naše talenty. Samozrejme, je potrebné zvažovať aj minulé udalosti a plánovať budúcnosť, ale to by nám nemalo brániť, aby sme sa ruka v ruke s Bohom sústredili na lásku tu a teraz, pretože láska sa dá dávať a prijímať len v prítomnom okamihu. Panna Mária, ktorá sa s jednoduchosťou odovzdala Božím plánom, nám môže pomôcť prežívať každý okamih ako presnú chvíľu na milovanie Boha a druhých.

^[1] František, Homília, 16-III-2020.

^[2] Svätý Josemaría, Cesta, bod 91.

^[3] Porov. Cuadernos 3, s. 149 (AGP, biblioteca, P07).

^[4] Svätý Josemaría, Cesta, bod 253.