Existujú slová, ktoré znejú ako z inej doby. „Umŕtvovanie“ je jedným z nich. Umŕtv... čo?

Keď sa rozhodnete niečoho vzdať, trénujete svoje srdce, aby bolo väčšie, slobodnejšie a schopnejšie milovať. Neodstraňujete svoje túžby, ale robíte ich slobodnejšími a smerujete ich k tomu, čo je skutočne dôležité.

Ak sa nad tým zamyslíte, obeta nevyšla z módy. V skutočnosti je stále všadeprítomná: keď niekto trénuje, aj keď sa mu nechce, keď niekto mlčí, aby neublížil, keď niekto volí to najlepšie namiesto toho najľahšieho.

Rozdiel je v prečo.

Pretože obeta v podstate nie je komplikovaním života, ale jeho obohatením.

Slovo hovorí za všetko: obetovanie pochádza zo sacrum facere, čo znamená „robiť veci svätými”. Dať im hodnotu, obetovať ich, odovzdať ich z lásky k Bohu a k druhým. Nejde o stratu, ale o premenu malých vecí – gest, vzdania sa, detailov – na niečo zmysluplné.

A tu sa pokánie začína podobať slobode. Vedome sa rozhodnúť nenechať sa unášať všetkým, čo si prajeme, ale chcieť milovať viac, slobodnejšie.

Pôst je práve takýmto časom. Nie je to smutná prestávka, ale pozvánka kráčať s Ježišom, sprevádzať ho na ceste k Veľkému týždňu, kde sa láska meria odovzdanosťou. Je to čas na znovuobjavenie toho, že keď je obeta z lásky, stáva sa hlboko aktuálnou.