VEĽA BOLO ĽUDÍ, ktorí mali možnosť vidieť Pána, počúvať Ho, nasýtiť sa jeho prítomnosťou. „Zástup sa tlačil na Ježiša, lebo chcel počuť Božie slovo“ (Lk 5, 1), hovorí nám evanjelium. Sloveso, ktoré používa – „tlačiť sa“ – nám dáva predstavu o počte ľudí, ktorí sa zhromaždili pri Genezaretskom jazere. Museli sa zhromaždiť, aby sa dostali do Ježišovej blízkosti. Keď sa však pozrieme na celé Pánovo pôsobenie na zemi, môžeme sa pýtať: koľkí z týchto ľudí dovolili, aby Kristovo posolstvo skutočne zmenilo ich život? Možno sa v mnohých prípadoch stalo to, čo neskôr opísal svätý Josemaría: že Ježišovo posolstvo môže prejsť „ako voda prejde cez kamene, nezanechajúc stopy“[1].
Aj v súčasnosti môžeme uvažovať o podobných scénach: existuje mnoho ľudí, dokonca aj nekresťanov, ktorých Ježišovo posolstvo priťahuje; existuje nekonečné množstvo zdrojov, ktoré nám hovoria o jeho osobe, jeho postave, jeho posolstve... a vždy vzbudzujú záujem. Koľkí sa však z tohto kontaktu s Ježišom denne obrátia? Koľkí sa otvoria daru nábožnosti, ktorý premieňa náš vzťah s Bohom? Pán nám ponúka „priateľstvo, ktoré mení náš život a napĺňa nás nadšením a radosťou. Preto v nás dar zbožnosti vzbudzuje predovšetkým vďačnosť a chválu. To je v skutočnosti najautentickejší motív a zmysel nášho uctievania a adorácie. Keď nám Duch Svätý dáva vnímať Pánovu prítomnosť a všetku jeho lásku k nám, zohrieva naše srdcia a takmer prirodzene nás pohýna k modlitbe a sláveniu“[2].
NA TOM ISTOM MIESTE sa v ten istý deň odohral aj opačný jav. Všetko sa začalo Ježišovou iniciatívou: „Nastúpil na jednu z lodí, ktorá patrila Šimonovi, a poprosil ho, aby trocha odrazil od brehu“ (Lk 5, 3), aby Ho zástup ľahšie videl a počul. Toto jednoduché gesto bolo začiatkom spoločného príbehu. Rybári si najprv mysleli, že robia Ježišovi láskavosť. Postupne si však uvedomili, že preberá riadenie lode. O niekoľko minút neskôr si uvedomili, že boli svedkami niečoho mimoriadneho: zázračného úlovku rýb. A nakoniec, keď sa vrátili na breh, pochopili, že v budúcnosti už nič nebude také ako predtým. Bolo to, akoby po prvýkrát otvorili oči.
To, čo sa stalo vtedy na Genezaretskom jazere, sa zopakovalo nespočetnekrát. Mnohí si, žiaľ, neuvedomili, že to bol Ježiš, kto ich žiadal o loď, a tak sa ich život možno vždy odvíjal akoby v jednej dimenzii. Našťastie mnohí iní v priebehu dejín povedali áno. Toľko kresťanov, ktorí nás vo viere predišli, ukazuje, že Boh volá aj naďalej. Zvlášť jasne žiari odpoveď svätých. Pred Genezaretským jazerom Boh povolal Máriu v Nazarete. A o stáročia neskôr v Miláne vzbudil Augustína, v Siene Katarínu, v Pamplone Ignáca, v Ugande Karola a v Logrone mladíka menom Josemaría. Všetci povedali áno a podobne ako tí prví rybári okrem toho, že objavili všetky rozmery svojho života, zmenili aj beh dejín.
NIEKOĽKO SLOV svätého Josemaríu nám dáva kľúč k pochopeniu, prečo sú dve možné cesty opísané v dnešnom evanjeliu také odlišné: „Nechám sa pohltiť, premeniť, obrátim sa, znovu sa obrátim k nášmu Pánovi a budem ho milovať tak, ako on chce byť milovaný“[3]. Je možné, že rozdiel medzi ľuďmi, ktorí v ten deň jednoducho počúvali Pána, a apoštolmi, ktorí videli, ako sa ich život navždy premenil, spočíva práve v tejto intuícii: milovať Boha „tak, ako on chce byť milovaný“. Kým jedna skupina jednoducho počúvala jedno posolstvo spomedzi mnohých, ostatní pochopili, že za Ježišovým konaním je láska. A tvárou v tvár láske môžeme slobodne prejsť, ale môžeme tiež slobodne nasadiť svoj život a vydať sa na dobrodružstvo, ktoré sľubuje najväčšie šťastie.
Rozjímanie nad touto scénou nám teda môže okrem iného pomôcť uvedomiť si túto výzvu byť, slovami svätého Josemaríu, „tými, čo milujú Boha“[4]. Prijatie tohto pozvania si však môže vyžadovať, aby sme si vopred položili otázku: Ako chce Pán, aby som Ho miloval? Sväté písmo nám ponúka mnoho odkazov, aby sme našli odpoveď: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou“ (Dt 6, 5), hovorí Deuteronómium; „milujte sa navzájom, ako som ja miloval vás“ (Jn 13, 34), hovorí nám sám Kristus. Stručne povedané, „kresťanské posolstvo nebolo len informatívne, ale aj performatívne. To znamená, že evanjelium nie je len oznámením vecí, ktoré možno vedieť, ale vytvára skutočnosti, ktoré menia život“[5].
Najlepším príkladom tohto premieňajúceho rozmeru Kristovej prítomnosti je Najsvätejšia Panna Mária: povedala: „Nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1, 38). Tieto slová, ktoré opakujeme pri modlitbe Anjel Pána, sú najlepším vyjadrením poslušnosti voči Božiemu dobrodružstvu. Ide o uznanie, že každý deň „Ježiš prechádza okolo nás a očakáva od nás – dnes, teraz – veľkú zmenu“[6].
[1] Svätý Josemaría, Ísť s Kristom, bod 59.
[2] František, Audiencia, 4-VI-2014.
[3] Svätý Josemaría, Ísť s Kristom, bod 59.
[4] Ibid., bod 60.
[5] Benedikt XVI, Spe Salvi, bod 2.
[6] Svätý Josemaría, Ísť s Kristom, bod 59.