EVANJELIUM tejto nedele nám ukazuje, ako Ján a Jakub pristupujú k Pánovi a vyslovujú odvážnu prosbu: „Daj, aby sme sedeli v tvojej sláve jeden po tvojej pravici a druhý po ľavici“ (Mk 10, 37). Ježišova odpoveď je rovnako hlboká, ako je odvážna požiadavka Zebedejových synov: „Neviete, čo žiadate. Môžete piť kalich, ktorý ja pijem? Alebo môžete byť pokrstení krstom, ktorým som ja krstený?“ (Mk 10, 38).
Je veľmi pravdepodobné, že pri formulovaní svojej žiadosti Ján a Jakub konali s pohľadom, ktorý bol možno až príliš ľudský. Napriek tomuto úzkemu zameraniu, ktoré vyvoláva rozhorčenie ostatných apoštolov, Zebedejovi synovia v skutočnosti prosia, aj keď možno bez toho, aby si to uvedomovali, o niečo objektívne veľké: sedieť po Pánovej pravici v jeho kráľovstve, hľadieť na jeho slávu, tešiť sa z najväčšej blízkosti Boha. To je najväčšia túžba, o akú môže ľudská bytosť usilovať. „Ty ma naučíš ceste života, naplníš ma radosťou vo svojej prítomnosti, večnou radosťou po svojej pravici“ (Ž 15, 11). Ján a Jakub majú záujem o dobrý cieľ. Túžia po cieli, ktorý je sám osebe vznešený, ale nepýtajú sa na prostriedky, ktoré k nemu vedú. Ježiš im hovorí, že nevedia, o čo prosia, lebo nepoznajú cesty, ktoré majú priniesť to, o čo sa usilujú.
Kristova odpoveď apoštolom nespochybňuje veľkosť cieľa, ale vyzýva ich, aby sa pýtali na skutočné prostriedky, ktoré k nemu vedú. Veľké túžby nás totiž hýbu natoľko, nakoľko nás podnecujú k tomu, aby sme objavili a nasledovali cesty, ktoré k nim vedú. Otázka cieľa je neoddeliteľne spojená s otázkou prostriedkov. Športovec, ktorý chce získať olympijské zlato, ale neuvažuje o tom, ako ho dosiahnuť, alebo nie je ochotný postupovať podľa určitého plánu, je človek s povrchnou túžbou. Ježiš svojím životom a kázaním nielenže stelesňuje a navrhuje všetkým svätosť, ale žije aj prostriedky, ktoré k nej vedú. Pozvanie nášho Pána sa prejavuje v horlivej túžbe po cieli a v horlivosti nájsť a nasledovať s pomocou jeho milosti cesty, ktoré k nemu vedú. Toto povedal svätý Josemaría: „Quia hic homo coepit aedificare et non potuit consummare! Začal stavať, ale nemohol dokončiť! Smutná poznámka, ktorá, ak nechceš, sa nebude vzťahovať na teba, pretože ty máš všetky potrebné prostriedky na to, aby si korunoval stavbu svojho posvätenia: Božiu milosť a svoju vôľu“[1].
JAKUB A JÁN nerozumeli Pánovmu návrhu. Neboli však jediní. Ostatní apoštoli boli rozhorčení proti Zebedejovým synom, pravdepodobne preto, že predbehli Ježiša a požiadali ho o niečo, čo chceli aj oni. „Učeníci upadli do ľudskej slabosti a hádali sa medzi sebou, kto je hlavný a nadradený ostatným... To sa stalo a bolo to vyrozprávané na náš úžitok... To, čo sa stalo svätým apoštolom, nám môže byť zjavené ako podnet k pokore“[2]. Ježiš chce využiť túto okolnosť, aby ukázal, že samotný ideál slávy je úplne iný, ako mali na mysli oni.
„Viete, že tí, ktorých pokladajú za vládcov národov, panujú nad nimi a ich veľmoži majú nad nimi moc. Medzi vami to tak nebude. Ale kto sa bude chcieť stať medzi vami veľkým, bude vaším služobníkom. A kto bude chcieť byť medzi vami prvý, bude sluhom všetkých. Lebo ani Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých“ (Mk 10, 42-45). Pánov výrok je paradoxný: aby dosiahol cieľ, uvádza prostriedky, ktoré zrejme nie sú veľmi koherentné. „Nadvláda a služba, sebectvo a altruizmus, vlastnenie a dar, prospech a nezištnosť: tieto hlboko protikladné logiky sa stretávajú v každej dobe a na každom mieste. O ceste, ktorú si zvolil Ježiš, niet pochýb: neobmedzuje sa na to, aby ju slovami naznačil učeníkom vtedy i teraz, ale žije ju na vlastnom tele“[3].
Apoštoli túžia po sláve a cestou sa zdá byť poníženie; hľadajú sebapotvrdenie a návrhom sa zdá byť potvrdenie druhých; myslia na službu panovačnému kráľovi a ich Pán im zjavuje, že žije, aby slúžil všetkým ľuďom. V skutočnosti „Ježišov život je existenciou pre druhých, existenciou, ktorá vrcholí smrťou pre druhých, zahŕňajúcou v druhých celú ľudskú rodinu so všetkou ťarchou viny, ktorú si od začiatku nesie so sebou“[4]. Tento život pre druhých, ktorý žije Kristus, je životom, ktorý nás zachraňuje; je to život, ktorý môžeme vteliť aj my, pretože tým, že žijeme pre Boha a pre svojich bratov a sestry, sa aj naša existencia stáva záchranou mnohých.
V DRUHOM ČÍTANÍ svätej Omše autor listu Židom uvádza, že „keďže teda máme vznešeného veľkňaza, ktorý prenikol nebesia, Ježiša, Božieho Syna, držme sa svojho vyznania. Veď nemáme veľkňaza, ktorý by nemohol cítiť s našimi slabosťami; veď bol podobne skúšaný vo všetkom okrem hriechu. Pristupujme teda s dôverou k trónu milosti, aby sme dosiahli milosrdenstvo a našli milosť a pomoc v pravom čase“ (Hebr 4, 14-16). Keď spolu so žalmistom prosíme: „Očakávame Pána, on je naša pomoc a náš štít“ (Ž 33, 20), je ohromujúce uvažovať o tom, že touto pomocou a štítom je do veľkej miery súcit Božieho Syna. Pri rozjímaní nad týmito slovami je možné, že sa v našich srdciach zrodí túžba ponúknuť ľuďom okolo nás Ježišov súcit.
Práve službou druhým kresťan prežíva ten súcit s druhými, ktorý podobne ako súcit Ježiša Krista preniká nebesá a uchvacuje milosrdné Božie oči: „Nech nik nehľadí iba na svoje vlastné záujmy, ale aj na záujmy iných. Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš“ (Flp 2, 4-5). Keď sa budeme starať o ľudí okolo seba tak, ako to robil Ježiš, prostredníctvom veľkých či malých skutkov služby, neponúkneme im len materiálnu alebo morálnu pomoc, ale ukážeme im Ježišov súcit. Možno keď vykonáme nejaký skutok služby, to, čo hneď vnímame, je ťažkosť, ktorá s tým súvisí, alebo dopad pomoci, ktorú sme poskytli, ale za tým všetkým, nenápadnejšie a nepostrehnuteľnejšie, ale nemenej reálne, je vystretá Božia ruka, Ježišov súcit, ktorý sa sprítomňuje prostredníctvom nášho gesta. Je ľahké predstaviť si reakciu dobrých rodičov, keď vnímajú úprimnú a nezištnú starostlivosť jedného zo svojich synov alebo dcér o iného súrodenca: budú cítiť nutkanie pomôcť dieťaťu v núdzi a prirodzene budú nežne dojatí.
„Naša vernosť Pánovi závisí od našej ochoty slúžiť. A to je ťažké, vieme, pretože to má chuť kríža. Ale keď rastieme v starostlivosti a disponibilite pre druhých, stávame sa vnútorne slobodnejšími, podobnejšími Ježišovi. Čím viac slúžime, tým viac cítime Božiu prítomnosť. Najmä keď slúžime tým, ktorí nám nemajú čo vrátiť, chudobným, keď s nežným súcitom prijímame ich ťažkosti a potreby: a tam objavujeme, že my sme zasa milovaní a prijatí Bohom“[5]. Panna Mária ako dobrá matka nám bude môcť pomôcť, aby sme vyšli v ústrety svojim bratom a sestrám, lebo vieme, že to je cesta, ktorá nás vedie k sláve.
[1] Svätý Josemaría, Cesta, bod 324.
[2] Svätý Cyril Alexandrijský, Komentár k Lukášovi, 12,5,15: PG 72,912 (POZNÁMKA PREKLADATEĽOV: citát sa nachádza v Benedikt XVI, Homília, 18-II-2012).
[3] Benedikt XVI, Homília, 18-II-2012.
[4] Svätý Ján Pavol II, Audiencia, 14-X-1983.
[5] František, Anjel Pána, 19-IX-2021.