POČAS SVOJHO ŽIVOTA na zemi sa Ježiš Kristus stretáva s mnohými jednoduchými a dobrosrdečnými ľuďmi. Prichádzajú za ním, pretože sa ich dotýkajú jeho gestá a slová. Pán im vnuká nádej na plnší a náročnejší život, zároveň ľudskejší a v súlade s Božou vôľou. Mnohí sa nechávajú premeniť touto novosťou, ktorá osvetľuje ich existenciu. Niektorí však aj pochybujú a pristupujú k nemu s úmyslom vyskúšať ho: „Smieme platiť cisárovi daň či nie?“ (Lk 20, 22); „Smie človek prepustiť svoju manželku z akejkoľvek príčiny?“ (Mt 19, 2).

Do istej miery je normálne, že existuje túžba overiť si súlad novej správy so správaním toho, kto ju vysiela. Toto robia deti vo vzťahu k svojim rodičom a vychovávateľom. Táto túžba po kritickom overení však niekedy môže skrývať aj zlomyseľné korene. O tom hovorí dnešná kniha Múdrosti v prvom čítaní: „Striehnime na spravodlivého, lebo je nám na ťarchu, protiví sa našim výčinom. Pozrimeže, či sú jeho reči pravdivé, viďme, ako sa mu povodí“ (Múd 2, 12.17).

V tomto zmysle tí z nás, ktorí chcú Krista nasledovať zblízka, budú svedkami skúšky svojej pravosti okolnosťami a ľuďmi: obzvlášť intenzívnymi obdobiami v práci, finančnými nepredvídateľnými udalosťami, príbuzným alebo kolegom, s ktorým nevieme vychádzať... V takýchto chvíľach potrebujeme viac ako inokedy hľadať oporu v Bohu. On nám pomôže prijať tieto situácie s nádejou, pretože vieme, že sú to skúšky, ktorými Pán posilňuje našu vieru. „Keď si myslíme, že sa všetko pred našimi očami rúca, nerúca sa vôbec nič, lebo ty, Bože, si moje útočište (Ž 42, 2). Ak Boh prebýva v našej duši, všetko ostatné, akokoľvek dôležitým by sa zdalo byť, je nepodstatné a pominuteľné, kdežto my v Bohu sme to, čo je trvalé“^[1].

ZRELÁ VIERA dáva človeku, ktorý ju žije, koherentnosť a dôslednosť. Umožňuje mu prijímať premyslené rozhodnutia pozorným počúvaním Ducha Svätého a pomáha mu udržať si ich v priebehu času bez toho, aby mu ich prekazili nepriaznivé okolnosti alebo neúspechy. Takáto viera dáva jednotu životu, ktorý nielen odoláva skúškam – ako skala odoláva vetru –, ale využíva protivenstvá na to, aby vzlietol vyššie – ako vtáky využívajú vietor.

Zatiaľ čo vonkajšie klimatické činitele, ako je voda alebo slnko, rozkladajú nečinné alebo umelé štruktúry, tie isté činitele pomáhajú živým rozvíjať sa. Čo je nečinné, rozpadá sa, koroduje. Princíp života uzavretý v semene však nesedimentuje, ale keď je zakopaný, rozvíja sa a rastie v skrytosti. Preto sa tvárou v tvár nepriazni osudu môžeme modliť ako žalmista: „Pyšní povstávajú proti mne. Ale mne Boh pomáha a môj život udržiava Pán“ (Ž 54, 5. 6). Takto si budujeme život schopný vstrebávať ťažkosti v prospech svojho rastu, pretože Ježiš Kristus vzal na seba naše hriechy a urobil nás schopnými tejto novej existencie, ktorú nám daroval Boh.

Je normálne, že na našej ceste s Pánom sa stretávame s prekážkami rôzneho druhu. Obdobia, keď sa cítime chladní, keď ide o modlitbu a účasť na sviatostiach. Ľudia, ktorí nerozumejú našej viere. Ťažkosti s pochopením niektorých aspektov kresťanského učenia. Všetky tieto okolnosti nám môžu pomôcť položiť si otázku, čo vlastne chceme, a rásť v túžbe žiť blízko Boha. „Zamyslime sa: úprimná túžba vie zasiahnuť hlboko do strún našej bytosti, preto nezhasína tvárou v tvár ťažkostiam či neúspechom. Je to ako keď sme smädní: ak nenájdeme niečo, čo by sme mohli piť, neznamená to, že sa vzdávame, naopak, hľadanie zamestnáva naše myšlienky a činy čoraz viac, až sme ochotní priniesť akúkoľvek obeť, aby sme skrotili smäd, sme takmer ako posadnutí. Prekážky a neúspechy túžbu nepotláčajú, nie... Naopak, ešte viac ju v nás oživujú“^[2].

ČNOSŤ MRAVNEJ SILY je tou, ktorá „zabezpečuje nepoddajnosť v ťažkostiach a vytrvalosť v úsilí o dobro. Posilňuje predsavzatie odolávať pokušeniam a prekonávať ťažkosti v morálnom živote“^[3]. Tieto ťažkosti môžu byť vonkajšie a niekedy človek môže urobiť len málo, aby ich zmenil, ale často sú to vnútorní nepriatelia, „ktorí majú konkrétne meno: úzkosť, trápenie, strach, pocit viny. Sú to všetko sily, ktoré sa miešajú v našom vnútri a ktoré nás v niektorých situáciách paralyzujú. (...) Väčšina obáv, ktoré sa v nás objavujú, sú nereálne, vôbec nie sú skutočné. Lepšie je teda vzývať Ducha Svätého a čeliť všetkému s trpezlivou pevnosťou: jeden problém za druhým, podľa našich možností, ale nie osamote! Pán je s nami, ak mu dôverujeme a úprimne hľadáme dobro. Vtedy sa v každej situácii môžeme spoľahnúť na Božiu Prozreteľnosť, ktorá bude naším štítom a pancierom“^[4].

Možno máme skúsenosť, že trpíme pre niečo, čo by sa mohlo stať: možný neúspech pri skúške, projekt, ktorý by sa mohol pokaziť, náš zdravotný problém alebo problém osoby, ktorú milujeme, a tento problém by mohol radikálne zmeniť jej život... V niektorých prípadoch nám toto napätie umožňuje konať a zabrániť katastrofálnej situácii. Zároveň nám v iných prípadoch táto bolesť veľmi nepomáha, pretože nám bráni riešiť reálnejšie situácie, ktoré nám každý deň prináša, a núti nás sústrediť sa na hypotézy, o ktorých často vieme, že sa nenaplnia.

Môžeme prosiť Pána o svetlo a silu, aby sme v sebe získali jasnosť a pevnosť, aby sme posúdili, či nám utrpenie pomáha čeliť prítomnosti, alebo nás o ňu zbytočne oberá. „Niektorí ľudia sú akoby posadnutí tým, že si vymýšľajú utrpenia a mučia sa predstavivosťou,“ píše svätý Josemaría. „Potom, keď prídu skutočné ťažkosti a protivenstvá, nedokážu stáť ako Najsvätejšia Panna pod krížom, s pohľadom upreným na svojho Syna“^[5]. Tento čas modlitby môžeme ukončiť prosbou k Matke, aby nám pomohla žiť v prítomnosti a prijímať ťažkosti každého dňa s túžbou zjednotiť sa s Ježišovou obetou.

^[1] Svätý Josemaría, Boží priatelia, bod 92.

^[2] František, Audiencia, 12-X-2022.

^[3] Katechizmus Katolíckej Cirkvi, bod 1808.

^[4] František, Audiencia, 10-IV-2024.

^[5] Svätý Josemaría, Brázda, bod 248.