Volám sa Mariam a som zo sýrskeho mesta Alleppo. Pred tromi rokmi som sa stala jednou z jeden a pol milióna sýrskych utečencov v Libanone. Keď sa v našej krajine začala vojna, až po istom čase sme si uvedomili, aké hlboké následky to bude mať na náš život.

Spočiatku nám ani len nenapadlo, že by sme mali odísť z Alleppa, ale už zakrátko sa realita ukázala vo svojej pravej podobe. Náš dom zhorel, našu štvrť často ostreľovali, už len nájsť niečo pod zub bolo niečo veľmi zložité.

Raz sme tak doma sedeli celá rodina, na mesto dopadali bomby, a my sme počuli klopanie na dvere. Báli sme sa otvoriť, ale ukázalo sa, že je to strýko, ktorý sa ponúkol, že nás odvedie na bezpečnejšie miesto.

Ten odchod bol ťažký. Moja sestra je postihnutá, nemôže chodiť, a tak sme ju museli tlačiť na vozíčku cez celé to rumovisko. Dva roky sme takto chodili z miesta na miesto, až sme sa nakoniec rozhodli prekročiť libanonské hranice a usadiť sa v dome, ktorý nejaký čas predtým vyhľadal môj brat Muhammad, náš najstarší súrodenec. Ten dom je v jednej horskej dedine.

V trápeniach nám pomohla aj tamburína

Prvé mesiace v Libanone sme zažili množstvo ťažkostí. Život sýrskeho utečenca v tejto krajine vôbec nie je ľahký. Všetko je veľmi drahé, pracovných príležitostí málo. Peniaze, s ktorými sme v Sýrii nikdy nemávali problém, nám tu v Libanone začali robiť vážne starosti. A k tomu všetkému sa ešte pridružili zdravotné problémy. Moja matka začala s liečbou rakoviny v Sýrii, preto tam musela viacnásobne vycestovať. A prinášala odtiaľ hrozné správy o našich priateľoch a príbuzných.

Prežili sme tak, že sme sa utiekali k modlitbe a hudbe. Moja rodina je veľmi veselá, obzvlášť mama, ktorá keď vidí, že upadáme na mysli, vytiahne tamburínu a začne spievať.

Keď sa v Sýrii začala vojna, bola som prváčka na univerzite. Milujem štúdium, ale spočiatku sa zdalo, že v Libanone nebudem môcť pokračovať. Rita, dcéra Libanončanov, ktorí nám prenajímajú dom, povedala matke o inštitúte, kde ona študovala hoteliérstvo a služby – IMS (Institute of Management and Services). Je to škola, ktorú vedú ľudia z Opus Dei na okraji mesta Byblos, Džubájl.

Najskôr sa mi tam vôbec nechcelo ísť. Myslela som si, že tam neprijmú sýrsku moslimku a ešte aj zahalenú. Tiež som považovala za svoju povinnosť pomáhať doma, lebo viacerí v našej rodine boli chorí. Moja matka však trvala na tom, aby som študovala, že to je dôležitejšie. Šla so mnou pozrieť sa do IMS a boli sme nadšení prostredím a ľuďmi, ktorí nás tam privítali. Keď som im porozprávala o svojich finančných problémoch, povedali mi, že môžem požiadať o štipendium pre svoje štúdium. Priam som skákala od radosti.

Úsmev sv. Josemaríu a môj závoj

Teraz už druhý rok študujem predmety vyššieho technického vzdelávania. V IMS som sa naučila veľa o službách a manažmente, ale tým sa moje objavovanie neskončilo.

Keď som raz zašla do školskej kaplnky, videla som tam obraz Panny Márie, sv. Jozefa a sv. Josemaríu. V noci sa mi potom vo sne zjavil sv. Josemaría, usmieval sa na mňa a povedal mi, že pomôže mojej rodine. V tom sne som sa tak vystrašila, lebo som nemala na hlave závoj, ale zdalo sa, že sv. Josemaríovi to akosi ani neprekážalo. Jeho úsmev mi pomohol k pokoju duše, napriek všetkým ťažkostiam. Poslala som jeho obrázok do Sýrie, aby keď tam príde Opus Dei, založiť ďalší inštitút IMS, aby ho tam už poznalo veľa ľudí.

Môj starší brat pracuje v malej stolárskej firme a touto prácou zaisťuje živobytie pre celú rodinu. Pracovné podmienky tam vôbec nemá dobré. Jeho šéf sa často zlostí, dopyt po nábytku je len obmedzený, brat dostáva len minimálnu mzdu. Okrem toho jeho spolupracovník nie je veriaci a môj brat bol celkom frustrovaný po prvých stretnutiach s ním, lebo ten človek ako keby nemal v sebe žiadnu nádej.

Mama bratovi povedala, že ak si má človek vybrať medzi Bohom a zamestnaním, je lepšie si vybrať Boha, a že ak tento jeho spolupracovník má mať zlý vplyv na neho, tak by mal radšej z tohto zamestnania odísť. Ako odpoveďou na modlitby mojej matky bolo, že ten bratov kolega odišiel z tejto práce.

Boh ma miluje, napriek všetkému

V IMS som sa naučila, že Boh nás miluje, napriek všetkému. Neraz som sa zatvorila vo svojej izbe, aby som sa vyplakala, lebo prichádzajú také zlé správy, ale postupne som začala chápať, že dobro je vždy silnejšie.

Snažím sa o tom presviedčať aj brata Muhammada, keď je taký znechutený. Dala som mu Knihu Jób, ktorú som si priniesla z IMS. Tam mi vysvetlili, že zlo nie je nevyhnutne trestom Božím, ale istým požehnaním. Celkom to všetko ešte nechápem, ale učím sa modliť sa a brať veci s pokojnejším srdcom.

Raz som sa v IMS dozvedela, že jeden hotel renovuje svoj interiér a zbavujú sa starého nábytku. Zariadili sme to tak, že môj starší brat tam šiel s Farúkom, ktorý má na starosti údržbu v IMS. Farúk je veľmi štedrý človek, blízko Bohu, a často najíma Sýrčanov na práce a veľmi im pomáha. Myslím, že toto môže byť začiatok jedného pozitívneho priateľstva pre môjho brata.

V IMS sa ku mne správajú ako ku ktorémukoľvek inému študentovi, ale súčasne im leží aj na srdci moja celková situácia a viackrát už aj pomohli mojej rodine v rôznych veciach: vybavili nám lacnejšie lekárske prehliadky na klinike, poskytli nám menšie finančné príspevky, pravidelne nám dávajú šatstvo, ktoré môžeme potom ponúknuť našim známym rodinám utečencov.

V IMS som našla rodinu. Keď sme prišli do Libanonu, boli sme veľmi osamotení, zavretí doma, jediné kontakty boli s iným sýrskymi utečencami. V IMS som veľmi šťastná. Keď mám nejaký problém, vždy sa môžem s ním niekomu zdôveriť, a cítim, že im na mne záleží, že im záleží aj na mojej rodine.

Nádej uprostred sĺz a smiechu

Spočiatku som bola dosť často chorá, lebo som sa snažila neplakať a potláčať všetky obavy. Dopadlo to tak, že som dostala žalúdočný vred, bola potrebná operácia. Dievčatá z IMS ma prišli navštíviť, na čo nikdy nezabudnem, vedela som, aké to je byť milovaná. Teraz sa radšej rozplačem, keď to tak cítim, a tiež sa pomodlím.

Mám prirodzene veselú povahu, ako aj moja matka. Rád si spievam, rozprávam vtipy, recitujem poéziu, mám aj talent na divadlo. Neraz som svojich kolegov z IMS poriadne rozosmiala. Keď som si mala vybrať malý projekt na hodinu Business Management, napadlo mi, že by som mohla zorganizovať mobilné divadlo pre deti. Táto myšlienka potom pomaly začala nadobúdať svoje kontúry a ľudia z IMS ma v tom podporovali. Je to projekt, ktorý mi poskytuje veľa nádeje a ponúka mi možnosť, ako realizovať túžbu robiť dobro. Dúfam, že sa mi podarí dostať sa s týmto putovným divadielkom do utečeneckých táborov, aby som tam poskytla deťom svetielko nádeje.

Cez Vianoce som sa zúčastnila na koncerte kolied, ktoré študenti pripravili pre svoje rodiny. Keď som žila v Alleppe, videla som, aký radostný zážitok sú Vianoce pre kresťanov. Tiež som pomáhala s prípravou kampane pred Vianocami, ktorú organizoval IMS. Okrem návštevy chudobných libanonských rodín a starkých v domovoch dôchodcov, sme pripravili vrecia s ošatením, ktoré sme poslali do Damasku po jednom sýrskom dievčati, ktoré tam pravidelne cestuje. Veľmi rada spolupracujem na týchto veciach a cítim sa tak byť bližšie k ľuďom, ktorí prechádzajú zložitým obdobím svojho života.

Prosím Boha, aby sa čím skôr skončila vojna v Sýrii, a aby mi dovtedy dal dosť síl, aby som si mohla udržiavať nádej a pomáhať ľuďom vo svojom okolí, ako aj tým trpiacim v Sýrii, tak ako pomohli iní ľudia mne.

***************************************************************

IMS (Institute of Management and Services) je vyšší technický inštitút, ktorý ponúka absolventom certifikát v manažmente služieb, hotelovom manažmente a agroturistike. Študenti sú z rôznych náboženstiev z okolitých dedín. V priebehu dvojročného programu študenti vypracujú projekt, ktorý potom majú realizovať vo svojich dedinách, pričom projekt má byť ziskový a má prispievať k miestnemu rozvoju. To umožňuje ľuďom, aby sa nemuseli sťahovať do miest, aby zachovávali svoje tradície, aby sa zachovávala kultúra miestnych dedín.

Ďalšie informácie: https://www.facebook.com/ims.maad

.................................................................................................................