Homília Preláta Opus Dei, mons. Fernando Ocáriz
Slávnosť svätého Josemaríu, 26. júna 2026
„Zatiahni na hlbinu a spustite siete na lov!“ (Lk 5, 4). Počuli sme tieto slová, ktoré Pán adresoval galilejským rybárom a ktoré znamenali začiatok ich života ako apoštolov. Ježiš ich povolal pri ich práci a nie v hocijaký deň. Bol to koniec dňa poznačeného neúspechom: celú noc pracovali, ale nič neulovili.
Môžeme si predstaviť, ako sa tí rybári museli cítiť. A práve v tom okamihu ich Ježiš požiadal, aby veslovali ďalej na more. Nečakal, kým si oddýchnu, kým budú sebavedomí alebo plní nadšenia. Vošiel do ich loďky, do ich únavy a do ich práce, a práve odtiaľ ich povolal na božské dobrodružstvo.
Svätý Josemaría, ktorého sviatok dnes slávime, nás učil, že únava a vyčerpanie spojené s prácou môžu byť tiež miestom stretnutia s Bohom. Nie preto, že by únava zmizla, ale preto, že máme istotu, že Pán na nás hľadí, sprevádza nás a je po našom boku. „Ak sa niekedy objaví nepokoj, úzkosť, neistota,“ tvrdil, „priblížme sa k Pánovi a povedzme mu, že sa vkladáme do jeho rúk, ako malé dieťa v objatí svojho otca“ (List 2, bod 59). Vedomie Božieho synovstva hlboko poznačilo jeho vzťah s Bohom.
„Všetci, ktorí sa nechávajú viesť Božím Duchom, sú Božími deťmi“ (Rim 8, 14), čítali sme v druhom čítaní. Istota, že máme Boha, ktorý je Otcom, ktorý sa o nás stará a udržuje nás, napĺňa nádejou naše každodenné zápasy. Aj keď cítime, že únava z práce nás oslabuje, ako sa to stalo apoštolom.
Práve tam, uprostred sveta, v každodenných úlohách a zápasoch, pri úspechoch aj neúspechoch, sme povolaní niesť Kristovo posolstvo. V dôslednom vykonávaní práce. V službe ľuďom, ktorí nás obklopujú. V starostlivosti o rodinu a o tých, ktorí s nami žijú. V spôsobe, akým čelíme bežným ťažkostiam. Keď to všetko robíme s Božou láskou, zasievame dobrú zvesť evanjelia vo všetkých prostrediach. Plníme, ako sme počuli v prvom čítaní, božský príkaz obrábať zem a strážiť ju (porov. Gn 2, 15).
Obzvlášť dôležitým spôsobom, ktorý je veľmi vlastný tým, ktorí sa považujú za Božie deti, ako prispieť k tejto premene sveta, je byť rozsievačmi pokoja a radosti. Rozdiely v názoroch a citlivosti sa môžu niekedy stať takmer neprekonateľnou prekážkou medzi ľuďmi. Pápež nás počas svojej návštevy v barcelonskej katedrále vyzval, aby sme boli „svedkami a prorokmi jednoty, prijatia, zhody a pokoja, aj za cenu obetí a zrieknutí sa“ (Homília pri modlitbe poludňajšej modlitby). Nikdy sa necítime ako nepriatelia nikoho. Kto si uvedomuje, že je Božím dieťaťom, nemôže na druhých hľadieť ako na protivníkov, lebo ich vníma ako bratov a sestry a uznáva lásku, ktorú k nim Pán prechováva.
V encyklike Magnifica humanitas pápež Lev XIV. pripomína postavu Nehemiáša a obnovu Jeruzalema. Mesto ožíva, „keď každý prevezme svoj podiel a celý ľud uzná, že jeho sila pochádza od Pána“ (bod 8). Tento obraz nám pomáha aj dnes. V často rozdrobenom svete je každý kresťan povolaný obnovovať väzby so svojimi bratmi, počnúc tými, ktorí sú mu najbližšie. A môže to urobiť tak, že v prvom rade uzná, že to, čo nás spája, je oveľa rozhodujúcejšie než to, čo nás môže rozdeľovať.
Život prvých kresťanov, ku ktorému mal svätý Josemaría taký blízky vzťah, nám môže slúžiť ako príklad. Boli týraní, prenasledovaní a chceli ich zabiť. Napriek tomu existuje nespočetné množstvo svedectiev o láske nielen medzi nimi, ale aj voči samotným prenasledovateľom. A práve tak, prostredníctvom lásky, tej lásky, ktorá dokáže osloviť aj nepriateľa, prispeli k zmene spoločenských štruktúr.
Prosme Pannu Máriu, aby nám pomohla púšťať Ježiša do našej loďky. Nech nás naučí žiť s dôverou Božích detí, veslovať na otvorené more, keď nás o to Pán požiada, a rozsievať uprostred sveta pokoj, radosť a lásku Ježiša Krista.