Liturgia je aktom, ktorý zakladá kompletne celú kresťanskú skúsenosť

Pri generálnej audiencii 3. februára Svätý Otec František zdôraznil, že je potrebné „znovuobjaviť liturgiu“, lebo je pokrmom nášho vzťahu s Kristom. „Liturgia sama o sebe nie je len spontánnou modlitbou, ale je to stretnutie s Kristom. Kristus sa sprítomňuje v Duchu Svätom prostredníctvom sviatostných znakov: odtiaľ pre kresťanov vyplýva nevyhnutnosť zúčastňovať sa na božských tajomstvách.“

Opus Dei - Liturgia je aktom, ktorý zakladá kompletne celú kresťanskú skúsenosť

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Viackrát sa v dejinách Cirkvi vyskytlo pokušenie praktizovať „intimistické“ kresťanstvo, ktoré neuznáva duchovnú dôležitosť verejných liturgických obradov.

Často sa táto tendencia odvolávala na údajnú väčšiu čistotu nábožnosti, ktorá by nezávisela od vonkajších slávení, pokladaných za nepotrebnú či škodlivú záťaž. V centre kritík sa ocitala nie konkrétna obradná forma, alebo určitý spôsob slávenia, ale samotná liturgia, liturgická forma modlitby.

Vskutku, v Cirkvi možno nájsť určité formy duchovnosti, ktoré nevedeli primerane integrovať liturgický moment. Mnohí veriaci, hoci sa vytrvalo zúčastňovali na obradoch, predovšetkým nedeľnej svätej omši, čerpali pokrm pre svoju vieru a svoj duchovný život skôr z iných zdrojov, devocionálneho charakteru.

V posledných desaťročiach sa prešiel veľký kus cesty. Konštitúcia Sacrosanctum concilium Druhého vatikánskeho koncilu predstavuje dôležitý článok tohto dlhého putovania. Komplexným a organickým spôsobom pripomína dôležitosť Božej liturgie pre život kresťanov, ktorí v nej nachádzajú to objektívne sprostredkovanie, aké si vyžaduje skutočnosť, že Ježiš Kristus nie je idea alebo sentiment, ale živá Osoba, a jeho mystérium je historickou udalosťou.

Modlitba kresťanov prechádza cez konkrétne sprostredkovania: Sväté písmo, sviatosti, liturgické obrady, komunita. V kresťanskom živote sa nenecháva bokom telesná a materiálna sféra, pretože v Ježišovi Kristovi sa práve ona stala cestou spásy. Mohli by sme povedať, že sa musíme modliť aj telom: telo je súčasťou modlitby.

NEEXISTUJE KRESŤANSKÁ DUCHOVNOSŤ, KTORÁ BY NEBOLA ZAKORENENÁ V SLÁVENÍ SVÄTÝCH TAJOMSTIEV

Neexistuje teda kresťanská duchovnosť, ktorá by nebola zakorenená v slávení svätých tajomstiev. Katechizmus píše: „Poslanie Krista a Ducha Svätého, ktorý vo sviatostnej liturgii Cirkvi ohlasuje, sprítomňuje a sprostredkuje tajomstvo spásy, pokračuje v srdci, ktoré sa modlí“ (č. 2655).

Liturgia sama o sebe nie je len spontánnou modlitbou, ale čímsi viac, čímsi originálnejším: je aktom, ktorý zakladá kompletne celú kresťanskú skúsenosť, a preto aj modlitba je udalosťou, je dianím, je prítomnosťou, je stretnutím. Je to stretnutie s Kristom. Kristus sa sprítomňuje v Duchu Svätom prostredníctvom sviatostných znakov: odtiaľ pre kresťanov vyplýva nevyhnutnosť zúčastňovať sa na božských tajomstvách.

Kresťanstvo bez liturgie, odvážil by som sa povedať, je azda akýmsi kresťanstvom bez Krista. Bez Krista v úplnosti. Dokonca i v obrade pri tej najväčšej jednoduchosti, ako ho niektorí kresťania slávili a slávia vo väzeniach alebo v skrytosti domu počas prenasledovaní, sa Kristus reálne sprítomňuje a darúva svojim veriacim.

KRESŤANSTVO BEZ LITURGIE, ODVÁŽIL BY SOM SA POVEDAŤ, JE AZDA AKÝMSI KRESŤANSTVOM BEZ KRISTA.

Liturgia si práve kvôli svojej objektívnej dimenzii vyžaduje, aby sa slávila so zanietením, aby sa milosť, vyliata v obrade, nerozptýlila, ale prenikla do životného prežívania každého. Katechizmus to vysvetľuje veľmi dobre, keď hovorí: „Modlitba zvnútorňuje a osvojuje si liturgiu počas jej slávenia i po ňom“ (tamtiež).

Mnohé kresťanské modlitby nepochádzajú z liturgie, ale všetky, ak sú kresťanské, predpokladajú liturgiu, čiže sviatostné sprostredkovanie Ježiša Krista. Vždy, keď slávime krst alebo konsekrujeme chlieb a víno v Eucharistii, alebo mažeme svätým olejom telo chorého, Kristus je tu! To on koná a je prítomný, ako keď hojil slabé údy chorého alebo odovzdával pri Poslednej večeri svoj testament pre spásu sveta.

Modlitba kresťana si osvojuje sviatostnú prítomnosť Ježiša. To, čo je mimo nás, stáva sa našou súčasťou: liturgia to dokonca vyjadruje gestom tak prirodzeným, akým je jedenie. Svätá omša nemôže byť len „počúvaná“, a výraz „idem si vypočuť omšu“ je aj nesprávny. Svätú omšu si nemôžeme len vypočuť, akoby sme boli len divákmi niečoho, čo sa kĺže preč bez toho, že by nás to zaangažovalo. Svätá omša je vždy slávená, a nielen kňazom, ktorý jej predsedá, ale všetkými kresťanmi, ktorí ju prežívajú. A centrom je Kristus! My všetci, v rôznosti darov a služieb, všetci sa zjednocujeme s jeho konaním, pretože On, Kristus, je protagonistom liturgie.

VŠETCI SA ZJEDNOCUJEME S JEHO KONANÍM, PRETOŽE ON, KRISTUS, JE PROTAGONISTOM LITURGIE

Keď prví kresťania začínali žiť svoj kult, robili to aktualizovaním Ježišových gest a slov, so svetlom a silou Ducha Svätého, aby sa ich život, zasiahnutý tou milosťou, stal duchovnou obetou prinesenou Bohu.

Tento prístup bol skutočnou „revolúciou“. Svätý Pavol v liste Rimanom píše: „Bratia, pre Božie milosrdenstvo vás prosím, aby ste svoje telá prinášali ako živú, svätú, Bohu milú obetu, ako svoju duchovnú bohoslužbu“ (12,1).

Život je povolaný stať sa kultom Boha (bohoslužbou), ale to sa nemôže uskutočniť bez modlitby, predovšetkým liturgickej modlitby. Nech nám všetkým táto myšlienka pomôže, keď ideme v nedeľu na svätú omšu: idem sa modliť v spoločenstve, idem sa modliť s Kristom, ktorý je prítomný. Keď napríklad ideme na slávenie krstu, je tam prítomný Kristus, ktorý krstí. „Ale otče, toto je len myslené, len sa to tak povie...“ – Nie, nie je to len rečový zvrat. Kristus je prítomný a v liturgii sa modlíš s Kristom, ktorý je po tvojom boku.

zdroj: Vaticannews.va/sk

preklad: Slovenská redakcia VR, Martin Kramara