1. Pôvodne som chcel napísať článok, ktorý by sa týkal kňazskej formácie, ale potom som si uvedomil, že podobné veci platia aj pre formáciu všetkých pastoračných pracovníkov, ako aj pre každého kresťana. Mám na mysli význam čítania románov a básní na ceste k osobnému dozrievaniu.

2. Často sa stáva, že uprostred nudy prázdnin, horúčavy a osamelosti v opustených štvrtiach sa nájdenie dobrej knihy stáva akousi oázou, ktorá nás odvádza od iných činností, ktoré nám neprospievajú. Nechýbajú ani chvíle únavy, hnevu, sklamania, neúspechu, a keď ani v modlitbe nedokážeme nájsť pokoj duše, dobrá kniha nám aspoň pomáha prekonať búrku, kým nedosiahneme trochu viac vyrovnanosti. Je možné, že práve toto čítanie v nás otvorí nové priestory pre vnútorné spracovanie, ktoré nám zabránia uzavrieť sa do tých abnormálnych obsedantných myšlienok, ktoré nás neodvratne prenasledujú. Pred všadeprítomným nástupom médií, sociálnych sietí, mobilných telefónov a iných zariadení bolo čítanie bežným zážitkom a tí, ktorí to zažili, vedia, o čom hovorím. Nie je to nič zastarané.

3. Na rozdiel od audiovizuálnych médií, kde je samotný obsah komplexnejší a priestor aj čas na „obohatenie“ rozprávania alebo jeho interpretáciu sú zvyčajne obmedzené, pri čítaní knihy je čitateľ oveľa aktívnejší. V istom zmysle dielo prepisuje, rozširuje ho svojou predstavivosťou, vytvára si svoj vlastný svet, využíva svoje schopnosti, pamäť, sny, vlastný príbeh plný dramatičnosti a symboliky, a výsledkom je tak dielo, ktoré sa veľmi líši od toho, čo autor zamýšľal napísať. Literárne dielo je teda živý a vždy plodný text, schopný opäť prehovoriť mnohými spôsobmi a vytvoriť originálnu syntézu v každom čitateľovi, s ktorým sa stretne. Čítaním sa čitateľ obohacuje tým, čo prijíma od autora, ale to mu zároveň umožňuje rozvinúť bohatstvo svojej vlastnej osobnosti, takže každé nové dielo, ktoré prečíta, obnovuje a rozširuje jeho osobný svet.

4. To ma vedie k tomu, aby som veľmi pozitívne hodnotil skutočnosť, že aspoň v niektorých seminároch sa darí zbaviť sa posadnutosti obrazovkami – a jedovatými, povrchnými a násilnými falošnými správami – a venovať čas literatúre, chvíľam pokojného a slobodného čítania, rozhovorom o tých knihách, nových či starých, ktoré nám stále toľko rozprávajú. Vo všeobecnosti však musíme s poľutovaním konštatovať, že v procese formácie tých, ktorí sa pripravujú na kňazské povolanie, pozornosť venovaná literatúre v súčasnosti nenachádza primerané miesto. V skutočnosti sa literatúra často považuje za formu zábavy, teda za málo relevantný prejav kultúry, ktorý nepatrí do prípravného procesu, a teda ani do konkrétnej pastoračnej skúsenosti budúcich kňazov. S výnimkou niekoľkých prípadov sa pozornosť venovaná literatúre považuje za niečo nepodstatné. V tejto súvislosti by som chcel zdôrazniť, že tento prístup nie je správny. Je zdrojom vážneho intelektuálneho a duchovného ochudobnenia budúcich kňazov, ktorí sú tak zbavení privilegovaného prístupu k srdcu ľudskej kultúry a konkrétnejšie k srdcu ľudského bytia prostredníctvom literatúry.

5. Týmto posolstvom by som chcel navrhnúť radikálnu zmenu v tom, akú pozornosť treba venovať literatúre v kontexte formácie kandidátov na kňazstvo. V tejto súvislosti sa mi zdá veľmi trefné, čo hovorí jeden teológ:

„Literatúra [...] vychádza z človeka v tom, čo je na ňom najnezmeniteľnejšie, v jeho tajomstve [...]. Je to život, ktorý si uvedomuje sám seba, keď dosiahne plnosť vyjadrenia, pričom využíva všetky prostriedky jazyka“[1].

6. Literatúra teda tak či onak súvisí s tým, čo každý z nás hľadá v živote, keďže vstupuje do úzkeho vzťahu s našou konkrétnou existenciou, s jej podstatnými napätiami, túžbami a hodnotami.

7. Toto som sa naučil už v mladosti, so svojimi študentmi. V rokoch 1964 a 1965, keď som mal 28 rokov, som bol učiteľom literatúry v Santa Fe, na jezuitskej škole. Učil som v posledných dvoch ročníkoch strednej školy a musel som sa postarať o to, aby moji študenti študovali El Cid. Chlapcom sa to však nepáčilo. Žiadali si čítať Garcíu Lorcu. Rozhodol som sa teda, že dielo El Cid si preštudujú doma a počas hodín sa budeme venovať autorom, ktorých mali chlapci najradšej. Samozrejme, chceli čítať súčasnú literatúru. Ale postupne, ako čítali diela, ktoré ich v tom čase zaujímali, začali si vytvárať všeobecnejší vzťah k literatúre, k poézii, aby neskôr prešli k iným autorom. V konečnom dôsledku srdce stále hľadá a každý si v literatúre nájde svoju vlastnú cestu[2]. Ja napríklad milujem tragických umelcov, pretože všetci by sme mohli vnímať ich diela ako svoje vlastné, ako vyjadrenie našich vlastných drám. Keď plačeme nad osudom postáv, v hĺbke duše plačeme nad sebou samými a nad našou vlastnou prázdnotou, našimi vlastnými nedostatkami, našou vlastnou osamelosťou. Samozrejme, nežiadam od vás, aby ste čítali to isté, čo som čítal ja. Každý si nájde tie knihy, ktoré niečo hovoria o jeho vlastnom živote a stanú sa skutočnými spoločníkmi na ceste. Nič nie je kontraproduktívnejšie ako čítať niečo z povinnosti, vynakladať značné úsilie len preto, že iní povedali, že je to nevyhnutné. Nie, musíme si vyberať čítanie s otvorenosťou, prekvapením, flexibilitou, nechať si poradiť, ale aj s úprimnosťou, snažiac sa nájsť to, čo v danom okamihu nášho života potrebujeme.

Viera a kultúra

8. Na druhej strane, pre veriaceho, ktorý sa úprimne chce zapojiť do dialógu s kultúrou svojej doby alebo jednoducho so životom konkrétnych ľudí, je literatúra nenahraditeľná. Druhý vatikánsky koncil oprávnene konštatuje, že „literatúra a umenie [...] si kladú za cieľ vyjadriť vlastnú podstatu človeka“ a „jasne predstavovať utrpenia a radosti ľudí, ich potreby a schopnosti“[3]. Literatúra sa totiž inšpiruje každodenným životom, jeho vášňami a vlastnými skúsenosťami, ako sú „činnosť, práca, láska, smrť a všetky tie malé veľké veci, ktoré napĺňajú život“[4].

9. Ako môžeme preniknúť do srdca kultúr, starých aj nových, ak ignorujeme, odmietame a/alebo umlčujeme ich symboly, posolstvá, diela a príbehy, prostredníctvom ktorých stvárnili a chceli odhaliť a vyvolať svoje najkrajšie činy a najkrajšie ideály, ako aj svoje násilné činy, strachy a najhlbšie vášne? Ako osloviť srdcia ľudí, ak ignorujeme, odsúvame na okraj alebo nedoceňujeme „tie slová“, ktorými chceli vyjadriť a – prečo nie – odhaliť drámu svojho vlastného života a prežívania prostredníctvom románov a básní?

10. Poslanie Cirkvi dokázalo rozvinúť všetku svoju krásu, sviežosť a novosť v stretnutí s rôznymi kultúrami – mnohokrát vďaka literatúre –, v ktorých zapustilo korene bez strachu riskovať a čerpať z nich to najlepšie, čo našlo. Je to postoj, ktorý ju oslobodil od pokušenia ohlušujúceho a fundamentalistického solipsizmu, ktorý spočíva vo viere, že iba jedna konkrétna historicko-kultúrna gramatika je schopná vyjadriť celé bohatstvo a hĺbku evanjelia[5]. Mnohé z katastrofických proroctiev, ktoré sa dnes snažia zasiať beznádej, majú svoj pôvod práve v tomto aspekte. Kontakt s rôznymi literárnymi a gramatickými štýlmi nám vždy umožní hlbšie preniknúť do polyfónie Zjavenia, bez toho, aby sme ju redukovali alebo ochudobňovali na vlastné historické potreby či vlastné mentálne štruktúry.

11. Nie je teda náhodou, že napríklad rané kresťanstvo správne vnímalo potrebu úzkeho stretu s klasickou kultúrou tej doby. Napríklad východný cirkevný Otec Bazil z Cézarey vo svojom diele Reč k mladým, napísanom v rokoch 370 až 375, ktoré pravdepodobne adresoval svojim synovcom, oslavoval krásu klasickej literatúry – vytvorenej éxothen („tými zvonku“), ako nazýval pohanských autorov – a to tak v argumentácii, teda v lógoi („rečiach“), ktoré sa používali v teológii a exegéze, ako aj v samotnom svedectve života, teda v práxeis („činoch, správaní“), ktoré bolo potrebné zohľadňovať v askéze a morálke. A na záver vyzýval mladých kresťanov, aby klasikov považovali za ephódion(„cestovnú výbavu“) pre vlastné vzdelávanie a formáciu a čerpali z nich „prospech pre dušu“ (IV, 8–9). A práve z tohto stretnutia kresťanského posolstva s kultúrou tej doby vzniklo originálne prepracovanie evanjeliového posolstva.

12. Vďaka evanjeliovému rozlišovaniu kultúry je možné rozpoznať prítomnosť Ducha v mnohotvárnej ľudskej skutočnosti, to znamená, že je možné zachytiť už zasadené semeno prítomnosti Ducha v udalostiach, citových prejavoch, túžbach a hlbokých napätiach sŕdc, ako aj v sociálnych, kultúrnych a duchovných kontextoch. Napríklad v Skutkoch apoštolov, kde sa spomína Pavlova prítomnosť na Areopágu (porov. Sk 17, 16–34), môžeme rozpoznať podobný prístup. Pavol, keď hovorí o Bohu, tvrdí: „Veď v ňom žijeme, hýbeme sa a sme, ako to veľmi výstižne vyjadrili niektorí z vašich básnikov: ‚Aj my sme z jeho rodu‘“ (Sk 17, 28). V tomto verši nachádzame dva citáty: nepriamy v prvej časti, ktorý cituje básnika Epiménida (6. storočie pred Kr.), a priamy, ktorý cituje dielo Phaenomenabásnika Arata zo Soli (3. storočie pred Kr.), ktoré sa zaoberá súhvezdiami a znameniami dobrého a zlého počasia. Tu sa „Pavol ukazuje ako ‚čitateľ‘ poézie a dáva tušiť svoj spôsob prístupu k literárnemu textu, ktorý nás nemôže nechať bez zamyslenia sa nad evanjeliovým rozlišovaním kultúry. Aténčania ho označili za spermologos, teda za ‚havrana, klebetníka, šarlatána‘, ale doslovne za ‚zberača semien‘. To, čo bolo nepochybne urážkou, sa paradoxne javí ako hlboká pravda. Pavol zbiera semienka pohanskej poézie a prekonávajúc svoj predchádzajúci postoj hlbokého rozhorčenia (porov. Sk 17, 16), nakoniec uznáva Aténčanov za „veľmi nábožných“ a v týchto stránkach ich klasickej literatúry vidí skutočnú preparatio evangelica“[6].

13. Čo urobil Pavol? Pochopil, že „literatúra odhaľuje priepasti, ktoré sa nachádzajú v človeku, zatiaľ čo Zjavenie a následne teológia ich vynášajú na povrch, aby ukázali, ako Kristus prichádza, aby ich prekonal a osvetlil“[7]. V smere týchto priepastí je literatúra teda „prístupovou cestou“[8], ktorá pomáha pastierovi vstúpiť do plodného dialógu s kultúrou svojej doby.

Nikdy Kristus bez tela

14. Než sa podrobnejšie zameriame na konkrétne dôvody, prečo je potrebné v rámci formácie budúcich kňazov klásť dôraz na literatúru, dovoľte mi poukázať na jednu myšlienku týkajúcu sa súčasného náboženského kontextu: „Návrat k posvätnosti a duchovné hľadanie, ktoré charakterizujú našu dobu, sú nejednoznačné javy. Viac než ateizmu dnes čelíme výzve adekvátne odpovedať na smäd mnohých ľudí po Bohu, aby sa ho nesnažili uhasiť nezmyselnými ponukami alebo Ježišom Kristom bez tela“[9]. Naliehavá úloha hlásania evanjelia v našej dobe si preto vyžaduje od veriacich, a najmä od kňazov, záväzok, aby sa všetci mohli stretnúť s Ježišom Kristom, ktorý sa stal telom, človekom a históriou. Musíme dbať na to, aby sme nikdy nestratili zo zreteľa „telo“ Ježiša Krista; to telo utkané z vášní, emócií, pocitov, konkrétnych príbehov, rúk, ktoré sa dotýkajú a uzdravujú, pohľadov, ktoré oslobodzujú a povzbudzujú; z pohostinnosti, odpustenia, rozhorčenia, odvahy, smelosti. Jedným slovom, z lásky.

15. A práve v tejto oblasti môže pravidelné čítanie literatúry urobiť budúcich kňazov a všetkých pastoračných pracovníkov ešte citlivejšími na plnú ľudskosť Pána Ježiša, v ktorej sa plne rozvíja jeho božstvo, a zvestovať evanjelium takým spôsobom, aby všetci, skutočne všetci, mohli zažiť, aká pravdivá je veta Druhého vatikánskeho koncilu: „Tajomstvo človeka sa stáva naozaj jasným iba v tajomstve vteleného Slova“[10]. Nejde tu o tajomstvo nejakej abstraktnej skutočnosti, ale o tajomstvo konkrétnej ľudskej bytosti so všetkými ranami, túžbami, spomienkami a nádejami jej života.

Veľký prínos

16. Z pragmatického hľadiska mnohí vedci tvrdia, že zvyk čítať má veľmi pozitívny vplyv na život človeka; pomáha mu rozšíriť slovnú zásobu a tým rozvíjať rôzne aspekty jeho inteligencie. Stimuluje tiež predstavivosť a kreativitu. Zároveň to umožňuje naučiť sa vyjadrovať vlastné príbehy pestrejším spôsobom. Okrem toho zlepšuje schopnosť sústredenia, znižuje mieru kognitívneho úpadku, upokojuje stres a úzkosť.

17. A čo je ešte lepšie: pripravuje nás na pochopenie a tým aj na zvládanie rôznych situácií, ktoré sa v živote môžu vyskytnúť. Pri čítaní sa ponoríme do postáv, do ich starostí, drám, nebezpečenstiev a strachov ľudí, ktorí nakoniec prekonali životné výzvy, alebo možno počas čítania dávame postavám rady, ktoré neskôr poslúžia nám samotným.

18. V snahe naďalej povzbudzovať k čítaniu s radosťou citujem niektoré texty veľmi známych autorov, ktorí nás veľa naučia len niekoľkými slovami.

Romány v nás vyvolávajú „na jednu hodinu všetky možné radosti a nešťastia, z tých, ktorých by sme v živote zažili len zopár za mnoho rokov, a z ktorých by nám tie najintenzívnejšie unikli, pretože pomalosť, s akou sa odohrávajú, nám bráni ich vnímať“[11].

„Keď čítam dobrú literatúru, stávam sa tisícmi ľudí a zároveň zostávam sám sebou. Ako nočná obloha v gréckej básni vidím tisíckami očí, ale stále som to ja, kto vidí. Vtedy, rovnako ako vo viere, v láske, v morálnom konaní a v poznaní, prekračujem sám seba; nikdy nie som viac sebou samým, ako keď to robím“[12].

19. V každom prípade nie je mojim zámerom zastaviť sa len na tejto úrovni osobného prospechu, ale zamyslieť sa nad rozhodujúcimi dôvodmi, prečo prebudiť lásku k čítaniu.

Počúvať niečí hlas

20. Keď premýšľam o literatúre, napadá mi to, čo veľký argentínsky spisovateľ Jorge Luis Borges[13] hovorieval svojim študentom: najdôležitejšie je čítať, nadviazať priamy kontakt s literatúrou, ponoriť sa do živého textu, ktorý máme pred sebou, skôr než sa sústrediť na myšlienky a kritické komentáre. A Borges vysvetľoval túto myšlienku svojim študentom tým, že im hovoril, že možno na začiatku budú rozumieť len málo z toho, čo čítajú, ale že v každom prípade budú počuť „niečí hlas“. Toto je definícia literatúry, ktorá sa mi veľmi páči: počúvať niečí hlas. A nezabúdajme, aké nebezpečné je prestať počúvať hlas druhého, ktorý k nám prehovára. Rýchlo upadáme do izolácie, upadáme do akéhosi „duchovného“ hluchnutia, ktoré negatívne ovplyvňuje aj náš vzťah k sebe samým a vzťah k Bohu, bez ohľadu na to, koľko teológie či psychológie sme mohli študovať.

21. Na tejto ceste, ktorá nás robí citlivými na tajomstvo druhých, nám literatúra pomáha naučiť sa dotýkať sa ich sŕdc. Ako by sme v tejto súvislosti mohli nezaspomínať na odvážne slová, ktoré svätý Pavol VI. adresoval umelcom, a teda aj spisovateľom, 7. mája 1964? Povedal: „Potrebujeme vás. Naša služba potrebuje vašu spoluprácu. Veď, ako viete, našou úlohou je ohlasovať a sprístupňovať a robiť zrozumiteľným, ba dokonca dojímavým svet ducha, neviditeľného, nevysloviteľného, Boha. A v tomto úsilí, ktoré prenáša neviditeľný svet do prístupných, zrozumiteľných foriem, ste vy majstri“[14]. Otázka znie: úlohou veriacich, a najmä kňazov, je práve „osloviť“ srdce súčasného človeka, aby sa pohlo a otvorilo sa evanjeliu Pána Ježiša, a v tomto úsilí má prínos, ktorý môže ponúknuť literatúra a poézia, nenahraditeľnú hodnotu.

22. T. S. Eliot, básnik, ktorému kresťanský duch vďačí za literárne diela, ktoré ovplyvnili súčasnosť, správne definoval modernú náboženskú krízu ako krízu so všeobecnou „emocionálnou neschopnosťou“[15]. V svetle tohto pohľadu na skutočnosť nie je problém viery dnes v prvom rade v tom, či viac alebo menej veríme v doktrinálne tvrdenia. Súvisí skôr s neschopnosťou mnohých ľudí prežívať emócie v prítomnosti Boha, v prítomnosti jeho stvorenia a v prítomnosti ostatných ľudských bytostí. Tu sa teda naskytuje úloha uzdraviť a obohatiť našu citlivosť. Preto som po návrate z apoštolskej cesty do Japonska, keď sa ma opýtali, čo by sa mal Západ naučiť od Východu, odpovedal som: „Myslím si, že Západu chýba trochu poézie“[16].

Jedna z foriem uplatňovania rozlišovania

23. Čo teda kňaz získava z tohto kontaktu s literatúrou? Prečo je potrebné považovať a podporovať čítanie veľkých literárnych diel ako dôležitý prvok kňazskej paideia? Prečo je dôležité obnoviť a zaviesť do formácie kandidátov na kňazstvo myšlienku, ktorú načrtol teológ Karl Rahner, o hlbokej duchovnej spriaznenosti medzi kňazom a básnikom?[17]

24. Pokúsme sa odpovedať na tieto otázky tak, že si vypočujeme úvahy nemeckého teológa[18]. Slová básnika, píše Rahner, sú „slová túžby“, sú „dvere otvorené do nekonečna, bez miery. Volajú to, čo nemá meno, siahajú k tomu, čo je neuchopiteľné. […] Otvorenosť k nekonečnu, ktorou je umenie, nemôže poskytnúť nekonečno, Nekonečného.“ V skutočnosti je to vlastné Božiemu Slovu a – pokračuje Rahner – „poetické slovo volá k Božiemu Slovu“[19]. Pre kresťanov Božie Slovo a všetky ľudské slová zanechávajú stopu vnútornej túžby po Bohu, smerujúcej k tomuto Slovu. Dá sa povedať, že skutočne poetické slovo sa analogicky podieľa na Božom Slove, ako nám to pôsobivo predstavuje List Hebrejom (porov. Hb 4, 12–13).

25. Týmto spôsobom môže Karl Rahner vytvoriť krásnu paralelu medzi kňazom a básnikom: „Iba ona môže vykúpiť to, čo predstavuje posledné väzenie nevypovedaných skutočností, onú mlčanlivosť ich odkazu na Boha“[20].

26. V literatúre ide tiež o otázky formy vyjadrenia a významu. Predstavuje teda formu cvičenia v rozlišovaní, ktorá zdokonaľuje múdrosť budúceho kňaza pri vnútornom i vonkajšom skúmaní. Miestom, kde sa otvára táto cesta k vlastnej pravde, je vnútorný svet čitateľa, ktorý je priamo zapojený do procesu čítania. Tak sa teda rozvíja scéna osobného duchovného rozlišovania, kde nebudú chýbať úzkosti a dokonca ani krízy. V skutočnosti existuje mnoho literárnych stránok, ktoré môžu zodpovedať ignáciánskej definícii „zúfalstva“.

27. „Za dezoláciu nazývam […] temnotu duše, jej zmätenosť, sklon k nízkym a pozemským veciam, nepokoj spôsobený rôznymi rozrušeniami a pokušeniami, ktoré vedú k nedôvere, beznádeji, bez lásky, pričom sa duša cíti lenivá, vlažná, smutná a akoby oddelená od svojho Stvoriteľa a Pána“[21].

28. Bolesť alebo nuda, ktoré človek pociťuje pri čítaní určitých textov, nie sú nutne zlé alebo zbytočné pocity. Sám Ignác z Loyoly si všimol, že u „tých, ktorí idú od zlého k horšiemu“, pôsobí dobrý duch tak, že vyvoláva nepokoj, rozrušenie a nespokojnosť[22]. Toto by bolo doslovným uplatnením prvého ignaciánskeho pravidla rozlišovania duchov, vyhradeného pre tých, ktorí „idú od smrteľného hriechu k smrteľnému hriechu“; u takýchto ľudí sa dobrý duch správa tak, že „im bodá a trápi svedomie prostredníctvom rozumu“[23], aby ich viedol k dobru a kráse.

29. Je teda zrejmé, že čitateľ nie je adresátom povznášajúceho posolstva, ale osobou, ktorá je aktívne podnecovaná k tomu, aby vstúpila na neistú pôdu, kde hranice medzi spásou a zatratením nie sú a priori vymedzené a oddelené. Čítanie je teda akýmsi cvičením v „rozlišovaní“, vďaka ktorému je čitateľ zapojený v prvej osobe ako „subjekt“ čítania a zároveň ako „objekt“ toho, čo číta. Pri čítaní románu alebo básnickej zbierky čitateľ v skutočnosti prežíva skúsenosť „byť čítaný“ slovami, ktoré číta[24]. Čitateľ je tak podobný hráčovi na ihrisku; hrá a zároveň sa hra odohráva prostredníctvom neho, v tom zmysle, že je úplne zapojený do toho, čo robí[25].

Pozornosť a strávenie

30. Pokiaľ ide o obsah, treba uznať, že literatúra je ako „teleskop“ – podľa slávneho obrazu, ktorý vytvoril Proust[26] – zameraný na bytosti a veci, nevyhnutný na to, aby sme sa mohli sústrediť na „veľkú vzdialenosť“, ktorú každodennosť vytvára medzi naším vnímaním a celkovou ľudskou skúsenosťou. „Literatúra je ako fotografické laboratórium, v ktorom je možné spracovávať obrazy života“[27], aby sme mohli odhaliť ich hranice a nuansy. Na to práve „slúži“ literatúra – na „rozvíjanie“ obrazov života, na kladenie si otázok o ich význame. Stručne povedané, slúži na to, aby sme účinne prechádzali životnými skúsenosťami.

31. Po pravde povedané, náš bežný pohľad na svet je do istej miery „obmedzený“ a zúžený tlakom, ktorý na naše konanie vyvíjajú praktické a bezprostredné ciele. Dokonca aj služba – liturgická, pastoračná, charitatívna – sa môže stať imperatívom, ktorý smeruje našu silu a pozornosť výlučne na ciele, ktoré treba dosiahnuť. Ako nám však pripomína Ježiš v podobenstve o rozsievačovi, semeno musí padnúť do hlbokej pôdy, aby časom plodne dozrelo, bez toho, aby ho udusila povrchnosť alebo tŕnie (porov. Mt 13, 18–23). Riziko teda spočíva v tom, že upadneme do efektivizmu, ktorý banalizuje rozlišovanie, ochudobňuje citlivosť a zjednodušuje zložitosť. Preto je potrebné a naliehavé čeliť tomuto nevyhnutnému zrýchleniu a zjednodušovaniu nášho každodenného života tým, že sa naučíme nadobúdať odstup od toho bezprostredného: spomaľovať, kontemplovať a načúvať. To je možné vtedy, keď sa človek zastaví, aby si prečítal knihu len tak, pre radosť z čítania.

32. Je potrebné obnoviť prístupy k realite, ktoré sú otvorené, nie strategické ani priamo zamerané na výsledok, v ktorých je možné nechať vyniknúť nekonečnú hojnosť bytia. Odstup, pomalosť a sloboda sú črtami prístupu k realite, ktorý nachádza v literatúre nie výlučnú, ale privilegovanú formu vyjadrenia. V tomto zmysle sa literatúra stáva telocvičňou, v ktorej sa trénuje pohľad, aby hľadal a skúmal pravdu o ľuďoch a situáciách ako tajomstvo, ako náboj prebytku zmyslu, ktorý sa dá len čiastočne vyjadriť v kategóriách, vo vysvetľujúcich schémach, v lineárnych dynamikách príčiny a následku a prostriedku a cieľa.

33. Ďalší krásny obraz na opísanie úlohy literatúry pochádza z fyziológie, z ľudského organizmu a najmä z procesu trávenia. Jej vzorom je ruminatio kravy, ako tvrdili mních Guillaume de Saint-Thierry z 11. storočia a jezuita Jean-Joseph Surin zo 17. storočia. Ten druhý hovorí aj o „žalúdku duše“ a jezuita Michel De Certeau poukázal na skutočnú „fyziológiu tráviaceho čítania“[28]. Literatúra skutočne vyjadruje našu prítomnosť vo svete, asimiluje ho a „trávi“, zachytávajúc to, čo presahuje povrch skúsenosti; slúži teda na interpretáciu života, rozoznávajúc jeho základné významy a napätia[29].

Pozerať sa očami druhých

34. Pokiaľ ide o formu prejavu, platí nasledovné: pri čítaní literárneho textu sa dostávame do situácie, keď „vidíme aj očami druhých“[30], čím rozširujeme perspektívu, ktorá obohacuje našu ľudskosť. Týmto spôsobom sa v nás aktivuje empatická sila predstavivosti, ktorá je základným prostriedkom pre schopnosť stotožniť sa s pohľadom, situáciou a pocitmi druhých, bez ktorej neexistuje solidarita ani zdieľanie, nie je súcit ani milosrdenstvo. Čítaním zistíme, že to, čo cítime, nie je len naše, je to univerzálne, a tak sa ani ten najopustenejší človek necítí osamelý.

35. Úžasná rozmanitosť ľudského bytia a diachrónna i synchrónna pluralita kultúr a vedomostí sa v literatúre formujú prostredníctvom jazyka, ktorý je schopný ich rešpektovať a vyjadriť ich rozmanitosť, zároveň sa však prejavujú v symbolickej gramatike zmyslu, ktorá nám ich robí nie cudzími, ale zrozumiteľnými a spoločnými. Originalita literárneho slova spočíva v tom, že vyjadruje a sprostredkúva bohatstvo skúsenosti bez toho, aby ju objektivizovala v deskriptívnom znázornení analytického poznania alebo v normatívnom skúmaní kritického úsudku, ale ako obsah úsilia o vyjadrenie a interpretáciu, ktoré sa snažia dať zmysel danej skúsenosti.

36. Keď čítame príbeh, vďaka autorovmu pohľadu si každý po svojom predstavuje plač opustenej mladej ženy, starú ženu prikrývajúcu telo svojho spiaceho vnuka, vášeň malého podnikateľa, ktorý sa snaží prekonať ťažkosti, poníženie človeka, ktorý sa cíti kritizovaný všetkými, či mladíka, ktorý sníva o biednom a násilnom živote ako o jedinom úniku z bolesti. Ako v týchto príbehoch nachádzame stopy nášho vnútorného sveta, stávame sa citlivejšími voči zážitkom druhých, vystupujeme zo seba samých, aby sme prenikli do hĺbky ich vnútra, dokážeme o niečo lepšie pochopiť ich únavu a túžby, vidíme realitu ich očami a nakoniec sa stávame ich spoločníkmi na ceste. Týmto spôsobom sa ponoríme do konkrétnej a vnútornej existencie zeleninára, prostitútky, dieťaťa, ktoré vyrastá bez rodičov, manželky murára, starenky, ktorá stále verí, že nájde svojho princa na bielom koni. A to môžeme robiť s empatiou a niekedy aj s toleranciou a pochopením.

37. Jean Cocteau napísal Jacquesovi Maritainovi: „Literatúra je nemožná. Prostredníctvom literatúry je potrebné vystúpiť zo seba; len láska a viera nám umožňujú vystúpiť zo seba samých“[31]. Ale naozaj vystupujeme zo seba samých, ak v našom srdci nehoria utrpenia a radosti druhých? Radšej si myslím, že ako kresťania nám nie je ľahostajné nič, čo je ľudské.

38. Literatúra tiež nie je relativistická, lebo nás nezbavuje hodnotových kritérií. Symbolické stvárnenie dobra a zla, pravdy a lži – ako rozmerov, ktoré v literatúre nadobúdajú podobu individuálnych osudov a kolektívnych historických udalostí – neneutralizuje morálny úsudok, ale zabraňuje tomu, aby sa stal slepým alebo povrchne odsudzujúcim. Ježiš nás vyzýva: „Prečo vidíš smietku v oku svojho brata, a vo vlastnom oku brvno nezbadáš?“ (Mt 7, 3).

39. A keď uvažujeme o násilí, obmedzeniach či krehkosti druhých, máme možnosť lepšie zamyslieť sa nad tými našimi. Tým, že literatúra otvára čitateľovi široký pohľad na bohatstvo i biedu ľudskej skúsenosti, vychováva jeho pohľad k pomalosti chápania, k pokore, ktorá sa vyhýba zjednodušovaniu, a k miernosti, ktorá sa nesnaží prostredníctvom súdu ovládať skutočnosť a ľudský údel. Je pravda, že úsudok je potrebný, ale nikdy nesmieme zabúdať na jeho obmedzený dosah; v skutočnosti nesmie nikdy viesť k rozsudku smrti, k eliminácii, k potlačeniu ľudskosti v prospech suchopárneho absolutizovania zákona.

40. Literárny pohľad vychováva čitateľa k decentralizácii, k zmyslu pre hranice, k vzdaniu sa kognitívnej a kritickej nadvlády, k skúsenosti, pričom ho učí chudobe, ktorá je zdrojom mimoriadneho bohatstva. Keď čitateľ uzná zbytočnosť a možno aj nemožnosť zredukovať tajomstvo sveta a človeka na antinomickú polaritu pravda/nepravda alebo spravodlivosť/nespravodlivosť, prijíma povinnosť súdu nie ako nástroj nadvlády, ale ako podnet k neustálemu načúvaniu a ako ochotu zapojiť sa do tohto mimoriadneho bohatstva dejín, ktoré vyplýva z prítomnosti Ducha, ktorý sa prejavuje aj ako milosť; teda ako nepredvídateľnú a nepochopiteľnú udalosť, ktorá nezávisí od ľudského konania, ale ktorá predefinuje človeka ako nádej na spásu.

Duchovná sila literatúry

41. Verím, že som v týchto stručných úvahách poukázal na úlohu, ktorú môže literatúra zohrávať pri formovaní srdca a mysle kňaza alebo budúceho kňaza smerom k slobodnému a pokornému uplatňovaniu vlastnej racionality, k plodnému uznaniu pluralizmu ľudských jazykov, k rozšíreniu vlastnej ľudskej citlivosti a, nakoniec, k veľkej duchovnej otvorenosti na počúvanie Hlasu prostredníctvom toľkých hlasov.

42. V tomto zmysle literatúra pomáha čitateľovi zničiť modly autoreferenčných, falošne sebestačných a staticky konvenčných jazykov, ktoré niekedy hrozia tým, že znečistia aj cirkevný diskurz a uväznia slobodu Slova. Literárne slovo uvádza jazyk do pohybu, oslobodzuje ho a očisťuje; v konečnom dôsledku ho otvára vlastným ďalším výrazovým a objaviteľským možnostiam, robí ho schopným prijať Slovo, ktoré sa usádza v ľudskom slove – nie vtedy, keď sa toto slovo chápe ako už úplné, definitívne a dokončené vedomie, ale vtedy, keď sa stáva bdelým načúvaním a očakávaním Toho, ktorý prichádza, aby „všetko urobil nové“ (porov. Zj 21, 5).

43. Duchovná sila literatúry napokon pripomína základnú úlohu, ktorú Boh zveril človeku, a to úlohu „dávať mená“ bytostiam a veciam (porov. Gn 2, 19–20). Poslanie strážiť stvorenie, ktoré Boh zveril Adamovi, spočíva v prvom rade v uznaní vlastnej reality a zmyslu existencie ostatných bytostí. Kňaz je tiež poverený touto pôvodnou úlohou „dávať mená“, dávať zmysel, stať sa nástrojom spoločenstva medzi stvorením a Slovom, ktoré sa stalo telom, a má moc osvetľovať akýkoľvek aspekt ľudského stavu.

44. Takto sa príbuznosť medzi kňazom a básnikom prejavuje v tomto tajomnom a nerozlučnom sviatostnom zjednotení medzi Božím Slovom a ľudským slovom, čím ožíva služba, ktorá sa stáva plnou službou načúvania a súcitu, charizmou, ktorá sa mení na zodpovednosť, a víziou pravdy a dobra, ktoré sa otvárajú ako krása. Nemôžeme sa vzdať počúvania slov, ktoré nám zanechal básnik Paul Celan: „Kto sa skutočne naučí vidieť, priblíži sa k neviditeľnému“[32].

Vydané v Ríme, pri bazilike sv. Jána Lateránskeho, 17. júla roku 2024, dvanásteho roku môjho pontifikátu.

FRANTIŠEK

[1] R. Latourelle, «Literatura», v R. Latourelle - R. Fisichella, Diccionario de Teología Fundamental, San Pablo, Madrid 1992, s. 830.

[2] Porov. A. Spadaro, «J. M. Bergoglio, il “maestrillo” creativo. Intervista all’alunno Jorge Milia», v La Civiltà Cattolica 2014, I, s. 523-534.

[3] Gaudium et spes, bod 62.

[4] K. Rahner, «Il futuro del libro religioso», v Nuovi saggi II, Roma 1968, s. 647.

[5] Porov. Evangelii gaudium, bod 117.

[6] A. Spadaro, Svolta di respiro, Spiritualità della vita contemporanea, Vita e Pensiero, Milán 2010, s. 101.

[7] R. Latourelle, «Literatura», s. 832.

[8] Porov. Svätý Ján Pavol II, List umelcom, 4-IV-1999), bod 6: AAS 91 (1999), s. 1161.

[9] Evangelii gaudium, bod 89.

[10] Gaudium et spes, bod 22.

[11] M. Proust, Por el camino de Swann: En busca del tiempo perdido, Verbum, Madrid 2020, s. 81.

[12] C. S. Lewis, Lettori e letture. Un esperimento di critica, Vita e Pensiero, Milán 1997, s. 165.

[13] Porov. J. L. Borges, Borges, Oral, Emecé, Buenos Aires 1979, s. 22.

[14] Svätý Pavol VI., Homília, omša pre umelcov v Sixtínskej kaplnke, 7-V-1964.

[15] T. S. Eliot, The Idea of a Christian Society, Londres 1946, s. 30.

[16] Tlačová konferencia počas spiatočného letu z apoštolskej cesty do Thajska a Japonska, 26-XI-2019.

[17] Porov. A. Spadaro, La grazia della parola. Karl Rahner e la poesia, Jaca Book, Milán 2006.

[18] Porov. K. Rahner, «Sacerdote y poeta», v Escritos de teología III, Taurus, Madrid 1962, s. 331-354.

[19] Ibid., s. 353, 354.

[20] Ibid., s. 338.

[21] Svätý Ignác z Loyoly, Ejercicios Espirituales, bod 317.

[22] Porov. ibid., bod 335.

[23] Ibid., bod 314.

[24] Porov. K. Rahner, «Sacerdote e poeta», s. 336.

[25] Porov. A. Spadaro, La pagina che illumina. Scrittura creativa come esercizio spirituale, Ares, Milán 2023, s. 46-47.

[26] M. Proust, En busca del tiempo perdido. El tiempo recuperado, Verbum, Madrid 2020, s. 331.

[27] A. Spadaro, La pagina che illumina, s. 14.

[28] Porov. M. De Certeau, Il parlare angelico. Figure per una poetica della lingua (Secoli XVI e XVII), Olschki, Florencia 1989, s. 139 a nasl.

[29] Porov. A. Spadaro, La pagina che illumina, s. 16.

[30] C. S. Lewis, Lettori e letture, s. 165.

[31] J. Cocteau – J. Maritain, Dialogo sulla fede, Passigli, Florencia 1988, s. 56. Porov. A. Spadaro, La pagina che illumina, s. 11-12.

[32] P. Celan, ‎ Microlitos. Prosa póstuma inédita en español, en Revista occidente, 392 (2014) s. 139.