• List február

Moji milovaní, nech Pán ochraňuje moje dcéry a mojich synov!

Krok za krokom prechádzame v týchto mesiacoch toľkými výročiami, bohatými na významné – dalo by sa povedať okrúhle – výročia nášho Diela, za ktoré Bohu vzdávame vďaky, a ktoré nám pomáhajú myslieť na to, že všetky a všetci sme Cirkev, sme Opus Dei.

O niekoľko dní to bude 85 rokov od chvíle, keď náš Pán dal svätému Josemaríovi pochopiť, že Opus Dei je tiež pre ženy, rovnako ako pre mužov. Nemyslel som si, že v Opus Dei budú ženy, napísal náš zakladateľ v jednom liste určenom špeciálne jeho dcéram. Ale toho 14. februára 1930 Pán dal, že som pocítil to, čo zažíva otec, ktorý už ďalšie dieťa neočakáva, vo chvíli, keď mu ho Boh zrazu pošle. A od tej chvíli som presvedčený, že som povinný prechovávať k vám väčšiu lásku: vidím vás, ako matka vidí svoje malé dieťa[1]. A môžem dodať, že každý deň z jeho duše vychádzala veľká vďačnosť voči jeho dcéram.

Koľko vďaky, opakujem, vzdával náš Otec Bohu za toto božské svetlo, ktoré sa zažalo s prítomnosťou žien v Opus Dei! Ako hovoril pri iných príležitostiach, Dielo by naozaj bez tejto Pánovej vôle bolo (...), zostalo jednoruké[2].

Vo svojom apoštolskom liste o dôstojnosti a poslaní žien sa sv. Ján Pavol II. venuje uvažovaniu o vznešenom okamihu Zvestovania. – Keď sa ,,naplnil čas – hovorí –, poslal Boh svojho Syna, narodeného zo ženy“. Týmito slovami v liste Galanťanom (4,4) spája apoštol Pavol dve základné zložky, ktoré zásadným spôsobom určujú naplnenie tajomstva, ,,vopred ustanoveného v Bohu“ (pozri Ef 1,9). Syn, Slovo jednej podstaty s Otcom, sa rodí ako človek zo ženy, keď sa ,,naplní čas“. Táto udalosť vedie ku kľúčovému bodu dejín človeka na zemi, chápaných ako dejiny spásy. Je významné, že apoštol nenazýva Kristovu Matku jej vlastným menom ,,Mária“, ale definuje ju ako ,,ženu“. To je v súlade so slovami protoevanjelia v knihe Genezis (pozri 3,15). Práve tá ,,žena“ je prítomná v ústrednej udalosti spásy, ktorá rozhoduje o ,,naplnení čias“. Táto udalosť sa uskutočňuje v nej a jej prostredníctvom (...). Týmto spôsobom ,,plnosť čias“ dáva najavo aj neobyčajnú dôstojnosť ženy“ – [3].

Dcéry moje, tieto úvahy nemajú byť láskavosťou, ale hlbokým pozvaním, aby ste sa zamysleli nad svojou dôležitosťou pre Cirkev, a zároveň výzvou, aby ste dbali na svoju každodennú vernosť.

Svätý Josemaría si túto skutočnosť veľmi dobre uvedomoval. V jednom liste z roku 1965 nám hovoril: nejakým spôsobom môžeme povedať, že v Najsvätejšej Panne sa uskutočňuje, vo vynikajúcom stupni, úloha, ktorú Boh v dejinách spásy pridelil žene: jej špecifický prínos pre spoluvykúpenie. A na adresu svojich dcér v Opus Dei i všeobecne na adresu kresťanských žien, dodal: v Panne Márii máte vzor a pomocnicu, aby ste pozdvihovali svoje talenty a prirodzené činnosti na rovinu milosti, svoju vlastnú úlohu v rodine a v spoločnosti premieňali na božský nástroj posvätenia v rámci zvláštneho poslania v lone Cirkvi: v tej miere, v akej osobne odpovedáte na milosť, máte účasť na výnimočnosti a prvenstve, ktorým Boh okrášlil svoju Matku [4].

Charakter kresťanskej rodiny spojenej nadprirodzenými putami – týkajúci sa každej a každého z nás – vyniká v Diele vďaka nezastupiteľnej úlohe mojich sestier. Bola to výslovná Božia vôľa, aby sme v Prelatúre Opus Dei kráčali ženy a muži, s úplnou oddelenosťou v tom, čo sa týka formačných prostriedkov a apoštolátu, ale s plnou jednotou – duchovnou, morálnou a právnou – s viditeľným základom v prelátovi, Otcovi tejto duchovnej rodiny. Keď tvoríme jediný domov – vysvetľoval sv. Josemaría –, máme v Diele jediný hrniec, z ktorého si každý berie podľa potreby[5]. A preto, aj keď v týchto riadkoch hovoríme osobitne o úlohe ženy v Cirkvi a v spoločnosti, platia tieto úvahy, mutatis mutandis, tiež pre mužov.

Všetci sme boli povolaní, aby sme sa usilovali o plnosť kresťanského života podľa okolností, v ktorých sa Boh obracia na každého z nás. Či už v apoštolskom celibáte alebo v manželstve, naša odpoveď Bohu má byť vždy úplná. V tomto mariánskom roku Diela som vás pozval, aby ste sa utiekali k Svätej rodine z Nazareta a modlili sa obzvlášť za rodiny na celom svete. Nazaretská rodina – povedal pápež v jednej zo svojich katechéz na túto tému – nás zaväzuje k objaveniu povolania a poslania rodiny, každej rodiny. A ako to bolo počas tých tridsiatich rokov v Nazarete, tak to môže byť aj u nás, teda robiť normálnou lásku, a nie nenávisť, robiť bežnou vzájomnú pomoc, a nie ľahostajnosť či nevraživosť [6].

Boh si praje, aby v každej rodine – prirodzeného či nadprirodzeného pôvodu – vládla vždy veľkorysosť, z ktorej vyviera harmónia a pokoj. Keď sa takto bude v každej rodine deň čo deň vytvárať prostredie Nazareta,zakaždým, keď nejaká rodina zachováva toto tajomstvo, byť na periférii sveta, pôsobí tajomstvo Božieho Syna, tajomstvo Ježiša, ktorý nás prichádza spasiť. A prichádza zachrániť svet. A to je veľké poslanie rodiny: robiť miesto Ježišovi, ktorý prichádza, prijímať Ježiša do rodiny v deťoch, v manželovi, v manželke, v starých rodičoch... Ježiš je tam. Prijímať, aby sa v rodine duchovne rástlo [7]. A tiež, analogicky, vo veľkej rodine Cirkvi.

Rodina založená na prirodzených putách má ako svoj základ manželstvo, stabilnú a definitívnu situáciu medzi mužom a ženou za účelom splnenia Božieho príkazu pri stvorení [8].

Pre pokrstených, ako dobre vieme, je naviac manželstvo sviatosťou: kanálom, ktorým prúdi k manželom špecifická stavovská milosť, obrazom jednoty Krista a jeho Cirkvi [9].

Preto stále myslím –píše náš Otec– s nádejou a láskou na kresťanské domovy vo všetkých rodinách, ktoré vyklíčili zo sviatosti manželstva, ktoré sú žiarivým svedectvom toho veľkého božského tajomstva – sacramentum magnum! (Ef 5, 32), veľkej sviatostí – spojenia lásky medzi Kristom a jeho Cirkvou. Musíme sa namáhať, aby sa tieto kresťanské bunky spoločnosti rodili a vyvíjali s túžbou po svätosti, s vedomím, že počiatočná sviatosť – krst – už udeľuje všetkým kresťanom božské poslanie, ktoré každý má naplniť na svojej vlastnej ceste[10].

Sv. Josemaría dával manželom rady pochádzajúce z jeho skúseností a jeho kňazskej služby. Pri jednej príležitosti v odpovedi na otázku, ktorá mu bola položená v Buenos Aires, povzbudzoval: Majte sa naozaj radi! (...). Rozhodne sa pred deťmi nikdy nehádajte. Pretože deti si všetko všímajú a potom si utvárajú súdy. Nevedia, že sv. Pavol napísal: qui iúdicat Dóminus est(1 Kor 4,4), že je to Pán, ktorý súdi. Ustanovia sa za pánov, aj keď majú len tri alebo štyri roky, a myslia si: mamina je zlá, alebo ocino je zlý –je to strašný zmätok, pre tie úbohé stvorenia! Nevyvolávajte túto tragédiu v srdciach svojich detí. Čakajte, buďte trpezliví, a potom sa hádajte, keď decko spí. Ale len trošku, s vedomím, že pravda nie je na vašej strane [11].

Všetci môžeme prijať za svoje tieto rady, ktoré pomáhajú zachovávať bratské spolužitie s ostatnými ľuďmi.Je potrebné strčiť svoju povahu do vrecka – s humorom hovoril náš Otec– usmiať sa – z lásky k Ježišovi Kristovi – a spríjemňovať život tým, ktorý sú nám nablízku[12].

Nie je nič prekvapujúce na tom – sme ľudia, nie čistí duchovia –, že občas nám ujde nejaká príkra, alebo zlostná reakcia, ovocie osobnej pýchy, schopná narušiť spolužitie medzi ľuďmi. Ale máme poruke riešenie: vedieť sa ospravedlniť, dať najavo, že je nám ľúto, že sme niekoho zarmútili. Pokiaľ nás niekto urazil, odvrhnime s Pánovou pomocou rozhodne zo svojho srdca akúkoľvek zášť: vyhnime sa tomu, aby sa usadili škodlivé zárodky, ktoré by kazili vzťahy s inými.

Pán je v tejto veci veľmi jasný, ako hovorí Evanjelium. Počuli ste, že otcom bolo povedané: "Nezabiješ!" Kto by teda zabil, pôjde pred súd. No ja vám hovorím: Pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá. Kto svojmu bratovi povie: "Hlupák," pôjde pred veľradu. A kto mu povie: "Ty bohapustý blázon," pôjde do pekelného ohňa. Keď teda prinášaš dar na oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar tam pred oltárom a choď sa najprv zmieriť so svojím bratom; až potom príď a obetuj svoj dar [13].

Božská cnosť lásky – ktorá v sebe zahŕňa aj ľudskú nehu – nás povedie k tomu, aby sme stále mysleli na druhých, a nie sami na seba. Sv. Josemaría veľmi výrečne vyjadril ideál Božieho dieťaťa takto: stať sa kobercom, po ktorom by sa ostatným mäkko kráčalo. A hneď dodával: nemám v úmysle povedať len nejakú peknú frázu. Tá sa musí stať skutočnosťou! Je to náročné, tak ako je náročná svätosť, ale je to ľahké, pretože svätosť, opakujem, je dosiahnuteľná pre všetkých [14].

Výročie 14. februára 1930 nám pripomína neodmysliteľný prínos, ku ktorému sú ženy povolané v prostredí rodiny, na miestach kde pracujú, v pracovných a spoločenských združeniach, na ktorých sa podieľajú. Možno si to ani neuvedomujete, dcéry moje, ale váš spôsob vystupovania v spoločnosti – slušný a elegantný vzhľad, dobré spôsoby vo vzťahoch s ľuďmi, váš úsmev –, rovnako ako čistota a upravenosť domova, nesmierne prispievajú k tomu, aby bolo možné ukázať ľuďom, akým zázrakom je považovať sa za Božie deti. Tak do všetkých miest prinášate tú ľúbeznú vôňu Kristovu [15], poznávacie znamenie kresťanov.

Pozrite sa, ako sa milujú![16], hovorili pohania, keď videli, s akou láskou sa k sebe správajú kresťania. Aj dnes je potrebné, aby bolo možné rozpoznať, že sa milujeme, a že milujeme všetkých ľudí, s ktorými sme v styku. Dajme si viac záležať v tomto mariánskom roku venovanom rodine, an detailoch láskavého a pozitívneho spolužitia s ostatnými ľuďmi vo všetkých prostrediach, vlastným domovom začínajúc. Je veľmi dôležité, aby sa každá a každý snažil vytvárať rodinu okolo seba. Pokiaľ sme v kontakte s Máriou a Jozefom, naučíme sa mnohým detailom, ktoré zdokonalia tie dobré predpoklady, ktoré Pán vložil do našich duší.

Ďalšie výročie, ktoré oslávime v ten istý deň – založenie Kňazskej spoločnosti svätého Kríža – nám tiež hovorí o ochote s radosťou sa aj roztrhať pre to, aby sme životy druhých urobili pokojnými a radostnými. V Opus Dei, ako neúnavne opakoval sv. Josemaría, sme všetci rovnocenní. Je tu len jeden praktický rozdiel: kňazi majú väčšiu povinnosť než ostatní, aby svoje srdce rozprestreli na zem ako koberec, aby ich bratia mohli kráčať po mäkkom (...). Musia byť pevní, mierni, láskyplní, radostní; špeciálni služobníci – vždy s pokojom a radosťou – Božích detí v jeho Diele[17] a všetkých duší. V každej situácii, za každých okolností, s ktorými sa stretnú, sú nástrojmi jednoty.

Ponechám stranou zmienku o ďalších liturgických a rodinných oslavách, ktoré pripadajú na tento mesiac: začiatok pôstneho obdobia, výročie božského výroku – láska sú činy, nie sladké slová – ktoré náš Otec počul v hĺbke svojej duše 16. februára 1932 [18], výročie udelenia decrétum láudis Dielu Svätým stolcom v roku 1947...Každá a každý z nás si z nich môžeme niečo odniesť pre osobné chvíle modlitby. Mohol by som vám dať mnoho detailov, ako sa sv. Josemaría staral o udržiavanie domova v Diele, uvediem len jeden z nich.

Keď sa jeho dcéry presúvali do Japonska, aby tam začínali apoštolskú prácu medzi ženami, a zatiaľčo sa plavili smerom k tomuto súostrovia, on ich v každej chvíli sprevádzal vo svojich modlitbách a myšlienkach. V jeho listoch vikárom, keď sa začínala práca v rôznych krajinách, bol vždy prítomný jeho záujem na tom, aby tam dorazili ženy z Diela: snaž sa pripraviť cestu – hovoril každému z nich –, aby tam čoskoro mohli začať tvoje sestry: potom tam bude Opus Dei kompletné.

Neviem presne povedať, prečo ma náš Otec vzal, vo chvíli keď tam práve nikto nebol, do novovytvorených priestorov pre administráciu, prvých, ktoré sú v budovách Villy Tevere. Získal som dojem, že nám chcel ukázať, že aby všetko dobre fungovalo, to najprvoradejšie – hneď po svätostánku – sú v centrách vždy jeho dcéry. Evidentný bol ten dôraz v jeho záujme na to, aby v administrácii bolo všetko perfektne dokončené, v porovnaní s priestormi obývanými ním a jeho synmi.

Keď sa budeme modliť za osobu a úmysly Svätého Otca, majme na pamäti konzistórium a menovanie nových kardinálov, ktoré pápež František ohlásil na tento mesiac. V tejto modlitbe proste za všetkých spolupracovníkov pápeža a buďte veľmi spojení s mojimi úmyslami.

So všetkou láskou vás žehná

váš Otec

+ Javier

Rím, 1. februára 2015.Řím.