Moji milovaní! Nech Ježiš ochraňuje moje dcéry a mojich synov!
Počas Veľkonočného obdobia nám čítania pri svätej omši predstavujú scény zo Skutkov apoštolov. Nesmiernou radosťou je zistenie, že od začiatku, odo dňa zoslania Ducha Svätého si boli prví veriaci plne vedomí, že tvoria novú Božiu rodinu na zemi, založenú na veľkonočnej obeti Ježiša Krista a na zoslaní Ducha Svätého. Buďme aj my plní radosti a pocitu zodpovednosti, pretože Cirkev, stále mladá, to sme my, každý jeden z nás.
Svätý Lukáš podáva svedectvo o tom, že naši prví bratia vo viere sa vytrvalo zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách (Sk 2, 42). A dodáva, že množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu dušu (Sk 4, 32).
Priamym dôsledkom tohto vedomia, že sme Božou rodinou, bola odvaha v apoštoláte, statočnosť hovoriť o Ježišovi s ľuďmi, s ktorými sa stretávali, bez toho, aby ich zastavil strach alebo ľudské ohľady. Smelo hlásali Božie slovo, poznamenáva evanjelista; a zdôrazňuje: apoštoli veľkou silou vydávali svedectvo o zmŕtvychvstaní Pána Ježiša a na všetkých spočívala veľká milosť (Sk 4, 31.33).
Za týmto úžasným obrazom, v ktorom vynikajú logické nadšenie prvých kresťanov zo zmŕtvychvstania Ježiša Krista a ich horlivosť v apoštoláte, sa skrýva —ako som povedal— presvedčenie, že sme Božou rodinou na zemi: táto rodina, zjednotená putami, ktoré sú silnejšie ako pokrvné putá, ako hlásal náš Pán: Hľa, moja matka a moji bratia. Lebo každý, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach, je môj brat i sestra i matka (Mt 12, 49-50).
Tento Ježišov výrok platí v prvom rade Najsvätejšej Panne Márii, pretože vďaka jej plnému prijatiu Božieho posolstva od archanjela Gabriela sa uskutočnilo veľké tajomstvo Vtelenia. Od nej sa prví kresťania naučili správať sa ako Božie deti, ako bratia a sestry Ježiša Krista.
Niektorí cirkevní otcovia zdôrazňujú nenahraditeľnú úlohu Márie ako Matky v začiatkoch Cirkvi, po Nanebovstúpení Pána a po zoslaní Ducha Svätého. Napríklad v knihe pripisovanej svätému Maximovi Vyznávačovi, sa poukazuje na to, že „keď sa apoštoli rozptýlili po celom svete, svätá Matka Pána Ježiša, ako Kráľovná všetkých, bývala v strede sveta, v Jeruzaleme, na Sione, s milovaným apoštolom, ktorého jej náš Pán Ježiš Kristus dal za syna“(Život Márie pripisované Svätému Maximovi Vyznávačovi, č. 95 (“Mariánski svedkovia v prvom tisícročí”, zv. II, str. 259).
Tieto úvahy sú obzvlášť vhodné v mesiaci máji, venovanom —vo veľkej časti sveta— Najsvätejšej Panne. Plniac misiu, ktorú jej na kríži zveril jej Syn, naša Pani je v každom okamihu Matkou kresťanov, Matkou cirkvi. Pozývam Vás uvažovať nad radosťou Svätého Josemaríu, keď —na začiatku tohto mesiaca— potvrdzuje, že úcta k Panne Márii je stále živá a vzbudzuje v dušiach kresťanov nadprirodzenú túžbu jednať ako domestici Dei, ako členovia Božej rodiny (Ef 2, 19) (Svätý Josemaría, Jít s Kristem, č. 139).
Myslím, že nie je príliš odvážne prísť k záveru, že náš Otec bol novátorom alebo, lepšie povedané svätcom, ktorý čerpal nesmierne bohatstvo a svetlo zo Svätého Písma. Zvykol opakovať, že kresťan —a, konkrétne, muž, žena z Opus Dei— premieňa ulicu v chrám, pretože to, čo robí, je vzdaním úcty a chvály Najsvätejšej Trojici. Ja vidím v týchto slovách z kázne, ktoré som práve citoval, niečo veľmi charakteristické, čo veľa ľudí komentovalo nasledovne: svätý Josemaría premieňal svojím jednaním, svojimi rozhovormi tie najrozličnejšie miesta, v ktorých sa pohyboval, v Betániu. Medzi chorými, medzi robotníkmi, medzi akademikmi, medzi intelektuálmi, atď. —a mohol by som Vám citovať mnoho prípadov— vytváral rodinné prostredie, v ktorom sa všetci učili prijať Krista, ako to bolo u Marty, Márie a Lazára.
Je veľmi logické, aby sa každý uprostred svojich špecifických potrieb odteraz snažil skonkretizovať, akú podobu bude mať jeho osobný vzťah k Panne Márii v týchto týždňoch, s úsilím vidieť v iných ľuďoch bratov, a to po celý čas. Snáď môžeme venovať viac pozornosti a lásky každodennej modlitbe svätého ruženca a meditácii ružencových tajomstiev; alebo navštíviť ako pútnici —možno v sprievode druhej osoby— niektorú svätyňu alebo pustovňu zasvätenú Panne Márii, v meste, v ktorom bývame, alebo v jeho okolí.
V Opus Dei je v tomto mesiaci zvykom Májová púť, ktorú prvýkrát vykonal náš zakladateľ v roku 1935. Vložme jej duchovné plody do rúk našej Matky. Pretože, ako upresňuje Svätý Josemaría, Mária stále buduje Cirkev, zjednocuje ju, udržiava ju v jednote. Je ťažké mať na jednej strane úctu k Panne Márii a na druhej strane necítiť jednotu s ostatnými členmi tohto mystického Tela, nebyť v jednote s jeho viditeľnou hlavou, pápežom (Tamže).
Keď uvažujem nad Cirkvou ako Božou rodinou, vidím taktiež potrebu šíriť pravdu o rodine, založenej na manželstve jedného muža s jednou ženou a to navždy, ktorá —ako potvrdil pápež vo Valencii pred necelým rokom— je privilegovaným prostredím, v ktorom sa každý človek učí dávať a prijímať lásku (Benedikt XVI., Príhovor pri Svetovom stretnutí rodín, 8.7.2006). Naše úsilie o šírenie kresťanskej doktríny o tejto téme nebude nikdy dostatočné, nakoľko v mnohých krajinách sú —prostredníctvom protiprávnych zákonov alebo zvykov— podkopávané prirodzené základy rodinnej inštitúcie. Pred niekoľkými týždňami som sa s veľkou radosťou mohol stretnúť —v Ríme— s početnou skupinou manželov, ktorí sa zúčastnili na Medzinárodnom kongrese o rodine. Nasledujúc učenie magistéria Cirkvi, povzbudil som ich, aby —svojimi slovami a svojím životom— aj naďalej napomáhali posilniť korene tejto inštitúcie, ktorá je nevyhnutnou hodnotou pre národy, nepostrádateľným základom spoločnosti a veľkým pokladom pre manželov počas celého ich života(Tamže).
Ak právom voláme rodinu domácou Cirkvou, tak preto, lebo „je prejavom a realizáciou spoločenskej a rodinnej podstaty Cirkvi ako Božej rodiny. Každý člen, podľa svojej vlastnej úlohy, vykonáva krstné kňazstvo a prispieva tak k tomu, aby bola rodina spoločenstvom milosti a modlitby, školou ľudských a kresťanských čností, ako aj miestom prvého ohlasovania viery vlastným deťom“ (Katechizmus katolíckej cirkvi, Kompendium, č. 350).
Základnou charakteristikou tejto inštitúcie ako spoločnosti založenej a vybudovanej na láske —nezištného darovania sa druhým—, je, že sa jej členovia každý deň účinne a s láskou starajú jeden o druhého. Tak sa nestane, že niekto bude jednať ako keby tí druhí neexistovali; každý a každá sa musí zaujímať o potreby druhých: modliť sa za nich, navzájom si pomáhať, trpieť a tešiť sa s bolesťou a radosťou iných. Takto prispejú všetci k tomu, aby sa toto najsladšie prikázanie, ktoré so sebou prináša kresťanské bratstvo, šírilo ďalej, ako sejba pokoja a radosti, ktorá nevyhnutne ovplyvní spoločnosť.
Všetci máme túto nadovšetko milú povinnosť vytvoriť v našom domove rodinné prostredie: otec a matka, súrodenci, starí rodičia, ako aj tí, čo sa starajú o dom. Je to úloha, ktorá sa týka všetkých, pretože všetci musíme bojovať proti tomu, aby sme sa nehrali na „pánov“, čo je jasným prejavom toho, že v centre našej pozornosti je naše ja. Logicky je to v prvom rade úloha rodičov, ktorí majú celý svoj život venovať nasledovaniu —podľa možnosti čo najdokonalejšiemu— príkladu Svätej Rodiny Ježiša, Márie a Jozefa, a to i na úkor iných ušľachtilých cieľov. I keď sa nedá úplne zamedziť nezhodám medzi manželmi, mali by si kresťanskí manželia dať záležať na tom, aby ich rýchlo prekonali, tým, že poprosia o odpustenie a sami odpustia.
Svätý Josemaría chápal a ospravedlňoval tieto slabosti, pretože nakoľko sme ľudskými bytosťami, niekedy sa pohádame; ale zriedka. A potom —dodával—, tí dvaja musia priznať svoju vinu a povedať jeden druhému: prepáč!, a objať sa… A napred! Ale nesmie sa stať, že sa stále hádate. A nikdy sa nehádajte pre deťmi, či sú malé alebo väčšie. I keby boli veľmi malé, deti si zapamätajú všetko (Svätý Josemaría, Poznámky zo stretnutia, 4.6.1974).
To isté učí svätý Otec: kiežby deti mohli zažiť viac okamihov plných harmónie a lásky svojich rodičov, a nie okamihov sváru alebo dištancie, pretože láska medzi otcom a matkou dáva deťom veľkú istotu a učí ich kráse vernej a trvalej lásky (Benedikt XVI., Príhovor pri Svetovom stretnutí rodín, 8.7.2006).
Dcéry moje a synovia moji, táto úžasná panoráma, že žijete vaše Božské povolanie v manželstve, sa prejavuje taktiež v prevažne malých obetiach, i keď niekedy sa Vám zdajú byť veľkými. Zodpovednosť za rozvoj vášho domova prisluší —na sto percent— otcovi a matke, vo všetkých oblastiach. Možno jeden z manželov trávi kvôli práci veľkú časť času mimo domu; ale keď sa vráti domov, po pracovnom dni —i keď je vyčerpávajúca—, nesmie zabudnúť, že má prispieť k príjemnému spolužitiu ostatných členov rodiny; tak ako nesmie egoisticky myslieť na svoj vlastný odpočinok. Ste povinní venovať Vášmu manželovi alebo manželke lásku a pozornosť, na ktoré majú právo, a deťom —predovšetkým vo veľmi dôležitom období pre jeho fyzický a citový vývoj— potrebný čas a lásku.
Zamyslite sa preto, moje dcéry a synovia, žijúci v manželstve, nad Vaším správaním doma. Popremýšľajte nad tým, ako zlepšiť Vašu spoluprácu v domácich prácach —ktoré sú tiež úlohou pre mužov—; nad tým, či s pokojom hovoríte s každým z Vašich detí o spoločnej orientácii; nad tým, nakoľko ste pripravení obmedziť —v prípade potreby— Vašu prácu mimo domu, aby ste sa mohli viac venovať rodine, ktorá je vždy! najlepším obchodom, ako uisťoval Svätý Josemaría. Obzvlášť, keď sú deti malé, pomáhajte svojmu manželovi, svojej manželke, plniť svoje kresťanské povinnosti, ako návštevu svätej omše alebo prostriedkov kresťanskej formácie. Hľadajte vhodný spôsob, s istotou, že toto úsilie a táto obeta prispeje k dobru celej rodiny.
V predchádzajúcich odstavoch som sa obracal špeciálne na osoby žijúce v manželstve, ale chcel by som zdôrazniť, že tieto povinnosti a podstata týchto rád platia pre všetkých, nakoľko sme všetci zodpovední —každý muž a každá žena vo svojej osobnej situácii— vytvoriť a podporovať v našom okolí skutočnú rodinnú atmosféru a prostredie. Čo robíš pre druhých, tým, že prekonávaš seba samého? Nakoľko ti záleží na tom, aby si priniesol druhým pokoj a radosť? V akej miere si v prípade potreby k dispozícii? Ako žiješ bratstvo, domácu atmosféru v úrade, v dielni, v pracovni, v čase oddychu?
Na druhej strane, keď píšem tieto riadky, myslím obzvlášť na prácu mojich, ktoré pracujú v správe našich centier. Dcéry moje, práve preto, lebo vykonávate podobnú úlohu ako Panna Mária v dome v Nazarete, môžete prostredníctvom tejto Vašej skrytej a tichej služby, ktorá vytvára prostredie kresťanskej rodiny, v značnej miere ovplyvniť to, aby sa darilo všetkým z Vás, každému centru, každej práci, celému Dielu a spoločnosti! Tak dosiahnete, aby sa uskutočnilo to, po čom túžil náš Otec: každý z Vašich bratov bude pociťovať svätý smäd po tom, aby po pracovnom dni prišiel domov; a potom bude mať znova chuť vyjsť do ulíc (...), do tejto vojny pokoja (Svätý Josemaría, Poznámky z kázne, 29.3.1956).
Utiekajme sa často k Matke Cirkvi a Matke Diela, aby nás naučila šíriť všade ideály kresťanskej rodiny, ktoré sú nevyhnutne spojené s rozličnými praktickými dôsledkami. Ak budú niekedy znamenať obetu, nezabúdajme, že sú pre nás tiež nevyčerpateľným prameňom radosti: radosti človeka, ktorý nemyslí sám na seba, ale ktorý sa stravuje vo veľkodušnom odovzdaní sa druhým, pre Boha, tak ako Ježiš Kristus.
Aj naďalej sa veľa modlite na môj úmysel. Boh chcel, aby som bol otcom tejto nadprirodzenej rodiny Diela. Ja sám nezmôžem nič; opierajúc sa o moje dcéry a mojich synov, s Božou pomocou zvládnem všetko: omnia possum in eo, qui me confortat (Flp 4, 13). Zvlášť odporúčajte numerárov, ktorí budú 26. mája v Ríme vysvätení za kňazov. Proste Pána, aby boli veľmi svätí, aby sa úplne venovali službe svojim sestrám a bratom a všetkým dušiam.
Modlite sa viac, oveľa viac za Benedikta XVI., spoločného otca všetkých kresťanov, zástupcu Krista v tejto veľkej Božej rodine na zemi, ktorou je svätá Cirkev.
S láskou Vás žehná,
Váš Otec Javier
Rím, 1. mája 2007