Moji milovaní! Nech Ježiš ochraňuje moje dcéry a mojich synov!
O dva dni začne Advent, liturgické obdobie, v ktorom nás Cirkev na jednej strane vyzýva, aby sme mysleli na koniec časov, keď sa zjaví Kristus v odblesku svojej slávy, aby súdil všetkých ľudí; a na druhej strane, aby sme sa pripravili na oslavu jeho narodenia v čase pred dvadsiatimi storočiami.
Tieto dva príchody navzájom úzko súvisia. V prvom príchode Pána sa obzvlášť prejavilo Božie milosrdenstvo; v druhom sa zreteľne prejaví jeho spravodlivosť. Oba sú však prejavom Božej lásky k ľuďom, ako učí svätý Pavol: Veď zjavila sa Božia milosť na spásu všetkým ľuďom a vychováva nás, aby sme sa zriekli bezbožnosti a svetských žiadostí a žili v tomto veku triezvo, spravodlivo a nábožne, a tak očakávali blahoslavenú nádej a príchod slávy veľkého Boha a nášho Spasiteľa Ježiša Krista, ktorý vydal za nás seba samého, aby nás vykúpil z každej neprávosti a očistil si vlastný ľud, horlivý v dobrých skutkoch[1].
Využime túto príležitosť, ktorú nám teraz liturgia ponúka na osobnú meditáciu o posledných veciach a na to, aby sme iným ľuďom pripomenuli tieto úžasné pravdy viery. Ľudia majú často akýsi strach z myšlienky na posledné veci. Božie deti, Kristovi apoštoli – bez dramatizovania,ale taktiež beznaivity-, musíme druhým ľuďom umožniť – bez toho aby sme sa sami považovali za lepších – aby si tieto skutočnosti uvedomili. V mnohých prípadoch to môže byť začiatok ich hlbokého obrátenia alebo ich väčšieho priblíženia sa k Bohu.
Pred niekoľkými týždňami nás Benedikt XVI. vyzýval, aby sme uvažovali nad Božím súdom, ktorý príde a bude stretnutím so spravodlivosťou, ktorá bude zodpovedať túžbe po spravodlivosti, ktorá sídli v našich srdciach. Či snáď nechceme všetci, aby sa jedného dňa dostalo spravodlivosti všetkým nespravodlivo odsúdeným, všetkým, ktorí po celý svoj život trpeli a zomreli po živote plnom bolesti? Nechceme snáď všetci, aby na konci zmizla všetka nespravodlivosť a utrpenie, ktoré vidíme v dejinách; aby na konci mohli byť všetci naplnení radosťou s poznaním, že všetko malo zmysel? Tento triumf spravodlivosti, toto spojenie zdanlivo bezvýznamných úlomkov dejín v jeden celok, v ktorom vládnu pravda a láska - toto je súd nad svetom. Naša viera nechce, aby sme mali strach; chce nás však priviesť k zodpovednosti. Nesmieme náš život premárniť, nesmieme ho zneužiť; ani ho nesmieme chcieť mať iba pre nás samých. Nesmieme byť ľahostajní voči nespravodlivosti, nesmieme sa stať spolubežcami alebo spolupáchateľmi. Musíme rozpoznať naše poslanie v dejinách a musíme sa snažiť splniť ho. Nejedná sa o strach, ale o zodpovednosť; je potrebná zodpovednosť a starosť o našu spásu a o spásu celého sveta. K tejto úlohe musí prispieť každý z nás[2].
Prosme Ducha Svätého, moje dcéry a synovia, aby vložil do našich úst vhodné slová, aby sme účinne oslovili duše. Bázeň pred Bohom, dar Tešiteľa, znamená predovšetkým, že synovia nechcú zarmútiť svojho Nebeského Otca. Uvažovanie nad smrťou a viera v osobný súd, vo všeobecný súd a v posledné veci je účinným prostriedkom na to, aby mnohí zanechali hriech. Nie je to žiaden strach, ale istota, že život milosti je životom plným radosti, tu i po smrti. Preto náš Otec napísal: “Príde súdiť živých i mŕtvych,“ tak sa modlíme vo Vyznaní viery. – Kiežby si nikdy nezabudol na onen súd a onú spravodlivosť a… na Sudcu[3]. A taktiež: Netúži tvoja duša po tom, aby bol tvoj Boh Otec spokojný, keď ťa bude súdiť?[4].
Advent sa nám predstavuje ako čas radosti a nádeje. Ba viac, môžeme povedať, že Advent je časom, v ktorom si majú kresťania vo svojom srdci vzbudiť nádej, že s Božou pomocou môžu premieňať svet[5]. Cirkev zdôraznila tento aspekt v nedávnom sviatku Krista Kráľa, keď nám pripomenula, že máme spolupracovať na nastolení Božieho kráľovstva na zemi. Je to úloha na každý deň, aby sme sa pripravovali v situáciách všedného života na stály príchod Pána do duší. Nezabúdajme, že Ježiš Kristus neprišiel len v prvé Vianoce, alebo že sa zjaví až na konci časov. Náš Pán si želá byť stále prítomný v našich dušiach a počíta s nami, aby posvätil všetky ušľachtilé ľudské skutočnosti. Pôsobí prostredníctvom milosti vo sviatostiach – obzvlášť vo svätej spovedi a vo svätom prijímaní – a tiež prostredníctvom príkladu a slova svojich učeníkov, svojich priateľov.
Zatiaľ čo v prvej časti Adventu, ako som poznamenal na začiatku listu, liturgia upriamuje našu pozornosť na druhý príchod Krista, od 17. decembra sa koncentruje na bezprostrednú prípravu na Vianoce. Putujme teda k Betlehemu spolu s Máriou a Jozefom. Ukážu nám, ako prejavovať Ježišovi lásku a nežnosť, ako ho nasledovať a ako sa do neho zamilovať. Plodom tejto dôvernosti bude túžba, ktorú svätý Josemaría vyjadril pred 75 rokmi slovami: Chcem, aby moja prítomnosť zapálila svet v okruhu mnohých kilometrov neuhasiteľným ohňom. Chcem vedieť, že som Tvoj. Potom môže prísť kríž: nikdy nebudem mať strach z pokánia... Trpieť a milovať. Milovať a trpieť. Aká úžasná cesta! Trpieť, milovať a veriť: viera a láska. Petrova viera. Jánova láska. Pavlova horlivosť[6].
Modlime sa naďalej za Svätého otca, každý deň naliehavejšie. Nepochybujem o tom, že ste ho sprevádzali počas jeho cesty v Turecku vašou modlitbou a radostnou obetou. Snažme sa o to, aby sa mnoho ľudí zjednotilo v modlitbe za jeho osobu a jeho úmysly. A nezabudnite na moje úmysly. Nech sa pre vás nestanú iba zvykom.
S láskou vás žehná
Váš Otec
+ Javier
Rím, 1. decembra 2006
[1] Tít 2, 11-14
[2] Benedikt XVI., Kázeň, 12.9.2006
[3] Sv. Josemaría, Cesta, č. 745
[4] Tamtiež, č. 746
[5] Benedikt XVI., Príhovor k Anjel Pána, 27.11.2005
[6] Sv. Josemaría, Osobné poznámky, č. 518 (28.12.1931)