Evanjelium (Mk 13,33-37)
Majte sa na pozore, bdejte, lebo neviete, kedy príde ten čas. Je to tak, ako keď človek odcestuje: opustil svoj dom, svojim sluhom odovzdal moc, každému určil prácu a vrátnikovi prikázal bdieť. Bdejte teda, lebo neviete, kedy príde pán domu: či večer, či o polnoci, či za spevu kohúta alebo ráno. Aby vás nenašiel spať, keď príde nečakane! A čo hovorím vám, hovorím všetkým: Bdejte!
Komentár
Vstúpili sme do obdobia adventu, času obrátenia a prípravy na príchod Pána. A v evanjeliu tejto nedele zaznieva Ježišova výzva všetkým: „Dávajte pozor, bdejte, buďte bdelí“ (v. 33).
Na zdôraznenie svojich slov Ježiš uvádza príklad pána zeme, ktorý odchádza na iné miesto a všetko prenecháva na starosť svojim sluhom. Najmä vrátnikovi prikazuje, aby strážil a staral sa o dom, kým sa jeho pán nevráti.
Úloha vrátnika je dôležitá, pretože ak by zaspal alebo sa pozabudol, zlodeji by mohli vniknúť do domu a tiež na pozemky svojho pána a dokonca napadnúť sluhov, ktorí boli zverení do jeho starostlivosti. Alebo by sa jeho pán mohol vrátiť a nevedel by o tom.
Svätý Augustín preložil bdelosť dobrého vrátnika domu týmito konkrétnymi radami, ktoré sa týkajú priamo našej schopnosti milovať: „Bdejte srdcom, bdejte vierou, láskou, dobrými skutkami“[1].
Bdieť znamená predovšetkým milovať druhých, pozerať sa na každého s láskou a porozumením, odhaľovať potreby ľudí okolo nás, v čom môžeme rozpoznať Ježišov príchod bez toho, aby sme boli zaskočení.
Pápež František vysvetlil tento dôležitý aspekt našej bdelosti slovami: „Pozorný človek je ten, kto sa v hluku sveta nenechá strhnúť rozptýlením alebo povrchnosťou, ale žije naplno a vedome, so záujmom zameraným predovšetkým na druhých. S takýmto postojom si uvedomujeme slzy a potreby druhých a dokážeme vnímať aj ich schopnosti a ľudské a duchovné kvality. Takýto človek sa potom pozerá na svet, snaží sa čeliť ľahostajnosti a krutosti v ňom a teší sa z pokladov krásy, ktoré tiež existujú a treba ich strážiť. Ide o to, aby sme mali pohľad plný porozumenia, aby sme dokázali rozpoznať biedu a chudobu jednotlivcov i spoločnosti a rozpoznať bohatstvo ukryté v maličkostiach každodenného života, práve tam, kde nás Pán umiestnil“[2].
Opakom tohto pozorného prístupu k druhým a bdelosti je zlý spánok a nedbalosť. Je to, slovami svätého Josemaríu, „spánok sebectva, povrchnosti, rozptýlenia srdca v tisíckach prchavých zážitkov, vyhýbanie sa prehĺbeniu pravého zmyslu pozemských skutočností, zlý sen, ktorý dusí dôstojnosť človeka a robí ho otrokom smútku!“[3]
Zaspať pri strážení teda znamená sústrediť sa na vlastné ja a jeho túžby a záujmy, bez vnímania druhých. Takýto spánok vždy zarmucuje a zraňuje tých, ktorých milujeme.
Naopak, pápež František na záver dodal, že „bdelý človek je ten, kto prijíma pozvanie nenechať sa premôcť snom sklamania, nedostatku nádeje, dezilúzie a zároveň odmieta volanie mnohých márností, ktorých je svet plný a za ktorými sa niekedy obetuje čas a osobný a rodinný pokoj“[4].
Ježišovo upozornenie na bdelosť sa v dnešnej liturgii premieta do zvyčajného prejavu lásky voči druhým ako účinnej prípravy na jeho príchod. Vedieť, že Ježiš neprichádza ako prísny sudca, ktorý nás chce potrestať, že prišiel na svet ako bezbranné a chudobné dieťa, ktoré prosí o prijatie, ktoré sa uspokojí s jasľami pre zvieratá a ktoré prichádza, aby nás zahrnulo požehnaním a milosťou v náručí svojej Matky a svätého Jozefa.
[1] Svätý Augustín, Reč 93.
[2] František, Anjel Pána, 3-XII-2017.
[3] Svätý Josemaría, Ísť s Kristom, bod 147.
[4] František, Anjel Pána, 3-XII-2017.