Evanjelium (Mt 22, 34-40)
Keď sa farizeji dopočuli, že umlčal saducejov, zišli sa a jeden z nich, učiteľ zákona, sa ho spýtal, aby ho pokúšal:
„Učiteľ, ktoré prikázanie v Zákone je najväčšie?“
On mu povedal:
„Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou! To je najväčšie a prvé prikázanie. Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého! Na týchto dvoch prikázaniach spočíva celý Zákon i Proroci.“
Komentár
Farizeji a saduceji boli dve veľmi vplyvné skupiny v spoločnosti, v ktorej žil Ježiš, ale mali odlišné názory na výklad Zákona. Saduceji boli ľudia z vyššej spoločnosti. Z ich radov pochádzali od začiatku rímskej okupácie veľkňazi, ktorí boli v tom čase židovskými zástupcami pred cisárskou mocou. Viac sa zaoberali politikou a chrámom ako náboženskými záležitosťami súvisiacimi s každodenným životom. Na druhej strane farizeji veľmi dôsledne dodržiavali predpisy Božieho zákona.
Možno obdivujúc brilantnosť Ježišovej odpovede niektorým saducejom, ktorých nechal bez slov, ho niektorí farizeji skúšali veľmi chúlostivou otázkou. Farizeji vo svojej úzkostlivej starostlivosti o dodržiavanie aj toho najmenšieho náznaku Zákona zašli tak ďaleko, že zostavili zoznam šesťsto trinástich prikázaní. Tvárou v tvár takému množstvu a rozmanitosti prikázaní, ktoré spôsobujú, že je veľmi ťažké si ich všetky aj zapamätať, nie je zbytočná otázka, ktorú mu položili: Ktoré je hlavné prikázanie Zákona?
Ježišova odpoveď je trochu prekvapujúca, ale veľmi presná. Neodkazuje ich na žiadne z desiatich prikázaní Desatora, ale spomína dve, ktoré nie sú jeho súčasťou. Najprv cituje text, ktorý je v Starom zákone súčasťou modlitby s názvom Šema, obsiahnutej v knihe Deuteronómium: „Počuj, Izrael, Pán je náš Boh, Pán jediný! A ty budeš milovať Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou“ (Dt 6, 4-5). Druhé, „miluj svojho blížneho ako seba samého“ (Lv 19, 18), je jedným z mnohých nariadení obsiahnutých v takzvanom Zákone svätosti, ktorý sa nachádza v knihe Levitikus.
Jedinečnosť Ježišovej odpovede spočíva v tom, že poukázal na tieto dve prikázania, ktoré sa akoby stratili uprostred množstva predpisov obsiahnutých v Zákone, a spomenul ich spoločne, čím jasne ukázal, že láska k Bohu a láska k blížnemu sú neoddeliteľné a vzájomne sa dopĺňajú.
Prvým je láska k Bohu, láska, ktorá je správnou odpoveďou tomu, ktorý nás predchádza v láske. V čom však spočíva láska k Bohu? Benedikt XVI. nám to vysvetľuje vo svojej encyklike Deus caritas est: „Dejiny lásky medzi Bohom a človekom sú založené práve na skutočnosti, že spoločenstvo vôle rastie do spoločenstva myšlienok a citov a tak naše chcenie a Božie chcenie čoraz viac do seba zapadajú: Božia vôľa nie je viac pre mňa cudzou vôľou, ktorú mi zvonku ukladajú prikázania, ale je mojou vlastnou vôľou, a to na základe skúsenosti, že Boh mi je bližší, než som ja sám sebe“[1].
Láska k Bohu nás zároveň vedie k láske k blížnemu, ako neskôr sám vysvetľuje: „Táto láska tkvie v tom, že ja milujem - v Bohu a s Bohom - aj človeka, ktorý mi nie je príjemný alebo ktorého ani nepoznám. (...) Tak sa naučím pozerať na každého človeka nielen svojimi očami a svojimi citmi, ale aj z perspektívy Ježiša Krista. Jeho priateľ je aj mojím priateľom. (...) Pozerám sa Kristovými očami a môžem druhému dať viac, než sú len najnevyhnutnejšie veci: môžem mu darovať láskavý pohľad, ktorý potrebuje“[2].
„Ak teda chceme druhým pomáhať, musíme ich milovať“, zdôrazňuje svätý Josemaría, „láskou, ktorá sa prejavuje v porozumení, obetavosti, náklonnosti a dobrovoľnej pokore. Tak pochopíme, prečo sa Pán rozhodol zhrnúť celý Zákon do tohto dvojitého prikázania, ktoré je v skutočnosti prikázaním jediným: milovať Boha a milovať blížneho, celým naším srdcom“[3].
[1] Benedikt XVI, Deus caritas est, bod 17.
[2] Ibid., bod 18.
[3] Svätý Josemaría, Ísť s Kristom, bod 167.