Evanjelium (Mk 1, 21b-28)
V sobotu vošiel Ježiš v Kafarnaume do synagógy a učil. I žasli nad jeho učením, lebo ich učil ako ten, čo má moc, a nie ako zákonníci. A práve bol v ich synagóge človek posadnutý nečistým duchom. Ten vykríkol:
„Čo ťa do nás, Ježiš Nazaretský? Prišiel si nás zničiť? Viem, kto si: Boží Svätý.“
Ježiš mu prísne rozkázal:
„Mlč a vyjdi z neho!“
Nečistý duch ním zalomcoval a s veľkým krikom z neho vyšiel. Všetci sa čudovali a jeden druhého sa vypytovali:
„Čo je to? Nové učenie s mocou! Aj nečistým duchom rozkazuje a poslúchajú ho.“
A chýr o ňom sa hneď rozniesol všade, po celej galilejskej krajine.
Komentár
Podľa kresťanskej tradície bol Marek učeníkom, ktorý zapísal Petrove spomienky na Ježišov život. Dnešné evanjelium začína opisom celého Pánovho dňa. Tento deň sa mohol Petrovi zvlášť vryť do pamäti, pretože sa odohral v prostredí jeho vlastného domu.
Podľa archeologických nálezov v tejto oblasti sa synagóga v Kafarnaume nachádza celkom blízko miesta veľmi starého kresťanského kultu v bývalom Petrovom dome. Je ľahké predstaviť si apoštolovo nadšenie z toho, že prijal Majstra do svojho vlastného príbytku, poskytol mu prístrešie, jedlo a odpočinok.
Tak ako všetci zbožní obyvatelia tohto miesta, aj Pán prišiel v sobotu ráno so svojimi učeníkmi do preplnenej synagógy. Čoskoro začal vyučovať prítomných, ktorí s obdivom počúvali Nazaretského kázanie. Nebolo podobné tomu, čo boli zvyknutí počúvať od farizejov. Tento muž hovoril s veľkou autoritou, novým a prekvapujúcim spôsobom.
Ježišovi poslucháči si všímali jeho vonkajšie vystupovanie, jeho spôsoby a gestá, jeho spôsob spontánneho reagovania na rovnaké udalosti, aké prežívali oni. A tento spôsob kázania s jemu vlastnou prítomnosťou a postojom sa neskôr odzrkadlil v jeho reči.
Keď svätý Josemaría hľadal súhrnný životopis Ježišovho života, našiel okrem iných aj ten, ktorý sa vzťahuje na príklad, ktorý Ježiš dával svojimi skutkami, čím dával autoritu svojmu kázaniu: „Coepit facere et docere - Ježiš začal konať a potom učiť: ty a ja musíme vydávať svedectvo príkladu, pretože nemôžeme viesť dvojaký život: nemôžeme učiť to, čo nepraktizujeme. Inými slovami, musíme učiť to, čo sa aspoň usilujeme praktizovať“.
Preto, ako vysvetľoval svätý Gregor Veľký, „spôsob, ako niečo učiť s autoritou, je praktizovať to predtým, ako to začneme učiť, pretože učenie stráca akúkoľvek záruku, keď je svedomie v rozpore so slovami“. Na druhej strane príklad brata je vždy najlepším kazateľom.
Popri dôslednosti života Ježiš sprevádzal svoje kázanie mocou, ktorá udivovala jeho súčasníkov: mocou vyháňať nečistých duchov. Títo démoni ho oslovovali s istou drzosťou a s istým poznaním jeho identity a poslania, o ktorom prítomným bez ostychu a predčasne prezradili niektoré veci. Zároveň však na Ježišov príkaz prejavovali poslušnú bázeň.
Neskôr budú apoštoli poslaní kázať a vyháňať démonov v Ježišovom mene. Aj my kresťania sme povolaní spolupracovať s Majstrom na evanjelizačnej úlohe a rozháňať pôsobenie nepriateľov duší. Urobíme to práve tak, že budeme dôsledne hlásať evanjelium.
Pápež František túto apoštolskú výzvu vysvetlil takto: „Evanjelium je slovom života: neutláča ľudí, naopak, oslobodzuje tých, ktorí sú otrokmi mnohých zlých duchov tohto sveta: ducha márnivosti, náklonnosti k peniazom, pýchy, zmyselnosti.... Evanjelium mení srdcia, mení život, premieňa zlé sklony na dobré úmysly. Evanjelium je schopné meniť ľudí. Preto je úlohou kresťanov všade šíriť jeho spásonosnú moc, stať sa misionármi a hlásateľmi Božieho slova“.