Evanjelium (Jn 3, 14-21)

Ježiš povedal Nikodémovi: „Ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, aby každý, kto verí, mal v ňom večný život.

Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil. Kto v neho verí, nie je súdený. Ale kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno Jednorodeného Božieho Syna. A súd je v tomto: Svetlo prišlo na svet, a ľudia milovali tmu viac ako svetlo, lebo ich skutky boli zlé. Veď každý, kto zle robí, nenávidí svetlo a nejde na svetlo, aby jeho skutky neboli odhalené. Ale kto koná pravdu, ide na svetlo, aby bolo vidieť, že svoje skutky koná v Bohu.“

Komentár

„Raduj sa, Jeruzalem“: prvé slová vstupnej antifóny dávajú názov tejto štvrtej pôstnej nedeli, ktorá sa preto nazýva nedeľa Lætare. Je to nedeľa radosti, pretože sa blíži Veľký týždeň. Radosti, ktorá sa v liturgii môže prejaviť aj v ružovej farbe ornátu, ktorý má celebrant na svätej Omši.

Prvé čítanie pripomína bolesť vyvoleného národa vo vyhnanstve v Babylone a to, ako boli vďaka kráľovi Kýrovi vyslobodení z otroctva a vrátili sa do Jeruzalema. Tento kráľ, cudzinec židovského národa, plní Božiu vôľu, čo dáva nahliadnuť na univerzálnosť plánu spásy (2 Krn 36, 14-23).

Poetické a dramatické akcenty žalmu vyjadrujú utrpenie vyhnanstva: „Pri babylonských riekach sme sedeli a plakali, spomínajúc na Sion“ (Ž 137 [136], 1). Túžba po Sione, čo je pôvodný názov jeruzalemskej akropoly, je túžbou po Bohu. Cirkev je ohlásená, otvorená všetkým národom, a Sion predobrazuje nové Božie mesto: z Božej milosti budeme žiť v nebi skrze Ježiša Krista, ako hovorí druhé čítanie (porov. Ef 2, 4-10).

Syn človeka zostúpil z neba: dnešné evanjelium nadväzuje na toto Ježišovo tvrdenie a rozpráva o konci Nikodémovej návštevy u neho. Kristus prirovnáva kríž k palici, na ktorú Mojžiš vztýčil bronzového hada na púšti ako znamenie spásy (porov. Num 21, 4-9, čo Múdr 16, 7 vykladá ako znamenie milosrdenstva). Ježiš Kristus bude vyzdvihnutý na kríži. Nikodémovi zjavuje podstatu tajomstva vykúpenia: „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna“ (Jn 3, 16). Pán ohlasuje spásonosný charakter vtelenia: kto v neho verí, je spasený, vojde do neba, do večného života „skrze vieru“ (Ef 2,8). Odmietnuť vieru v Krista znamená odmietnuť spásu.

Svätý Josemaría zhrnul tajomstvo Ukrižovaného, keď videl Ježiša na kríži „so srdcom prebodnutým láskou k ľuďom“ (Svätý Josemaría, Ísť s Kristom, bod 165). Jeho smrť na kríži je znakom Božej lásky: práve ona k nemu všetkých pritiahne.

Nikodém prišiel za Ježišom „v noci“ (Jn 3, 2): ešte nepatril k svetlu. Svetlo, prvý dar Stvoriteľa, je zdrojom, podmienkou a symbolom všetkého života; označuje aj spásu a radosť. Dodnes žiadny vedec nedokázal povedať, čo presne je svetlo. Kresťan však vie, kto to je. Kristus je svetlo (Jn 8,12; 1 Jn 1,6), prejavuje sa v tom, kto „koná podľa pravdy“ a „prichádza k svetlu“ (Jn 3,21). Konať podľa svedomia, rozlišovať zlo od dobra, znamená konať podľa viery a otvoriť sa tomu, ktorý prišiel, „aby bol svet skrze neho spasený“ (Jn 3,17).

Úvodná antifóna, prevzatá z proroka Izaiáša, prirovnáva Boha, ktorý utešuje svojich ako matka dojčiaca svoje deti (porov. Iz 66, 11). Boh je Otec a miluje nás s nežnosťou otca a matky. Tón radosti je zdôraznený veľmi ľudským spôsobom: radosť treba komunikovať. Radosť z vykúpenia, a teda zo zjednotenia s Bohom, je zároveň radosťou z ľudskej jednoty.

V Eucharistii nám Duch Svätý dáva lásku, aby sme sa podelili o radosť z poznania, že sme milovaní. Usmievať sa v únave, starnúť so zmyslom pre humor, nesústreďovať príliš veľa rozhovorov na smutné veci, tešiť sa z dobra v každom okamihu, nelamentovať, ak dieťa v noci všetkých budí svojím plačom, tešiť sa zo spoločnosti druhých a žiť svoj život ako „čas stretnutia“ (František, Fratelli tutti, bod 66) : radosť je spôsob, ako milovať druhých v Bohu.