Evanjelium (Mk 1, 12-15)
Duch hnal Ježiša na púšť. Na púšti bol štyridsať dní a satan ho pokúšal. Bol medzi divou zverou a anjeli mu posluhovali.
Keď Jána uväznili, Ježiš prišiel do Galiley a hlásal Božie evanjelium. Hovoril:
„Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu.“
Komentár
Dnes slávime prvú pôstnu nedeľu a vidíme Pána, ako sa z vnuknutia Ducha Svätého vydal na púšť, aby sa tam 40 dní modlil a postil. Marek je vo svojom rozprávaní o Ježišovom pobyte na púšti veľmi lakonický. Nehovorí o troch druhoch skúšok, ktoré Ježiš podľa iných evanjelistov podstupuje; jednoducho hovorí, že „bol na púšti štyridsať dní, kým ho pokúšal satan“.
Pri povrchnom pohľade by sme sa mohli čudovať, prečo sa Ježiš vystavuje príležitosti byť skúšaný. Matúšov paralelný opis totiž uvádza, že Ježiš „bol Duchom vyvedený na púšť“ práve preto, „aby ho diabol pokúšal“ (Mt 4, 1). Okrem toho každý veriaci Žid tej doby poznal biblické pripisovanie púštnej ríše diablovi a skúšaniu (porov. Lv 16, 10). Ale aj napriek tomu tam Ježiš ide.
Táto epizóda nás učí, že je to Ježiš, a nie diabol, kto preberá iniciatívu v boji medzi dobrom a zlom. Aj v Knihe zjavenia apoštola Jána sa uvádza, že je to Michael a jeho anjeli, ktorí začínajú boj proti diablovi, aby ho porazili (porov. Zjv 12, 7). Ježiš ide dopredu, s časom intenzívnej modlitby a pôstu, a práve v rámci tohto úsilia a svätosti života je diabol donútený prísť; v rámci, ktorý je pre neho nepriaznivý, a nie naopak.
Dnešná scéna nám ukazuje, že pozícia Božích detí, ktorá sa zjavila pri krste v Jordáne – „Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie“ (Mk 1, 11) - nás zďaleka nenúti ustupovať pred zlom a hriechom v postoji úteku a strachu z porážky, ale vedie nás práve k tomu, aby sme s odvahou a dôverou v milosť prevzali iniciatívu v boji, pretože sme Božie deti. Nejde o to, aby sme sa spoliehali na vlastné sily alebo sa nerozumne púšťali do toho, o čom vieme, že je príležitosťou na hriech. Ide skôr o to, aby sme sa nebránili v našom úsilí správať sa ako Božie deti, na ktoré Otec napriek všetkému hľadí s priazňou, pretože on sám poslal svojho Syna, ktorý sa stal človekom.
Svätí vždy žili s týmto pozitívnym a aktívnym zmyslom duchovného boja, pretože sa nepozerali na seba, ale na Krista, ktorý bojoval a zvíťazil za nich. Svätý Augustín túto pravdu vyjadril takto: „Kristus bol pokúšaný diablom a v Kristovi ste boli pokúšaní vy, lebo Kristus vzal vaše telo a dal vám svoju spásu, vzal vašu smrteľnosť a dal vám svoj život, vzal od vás zranenia a dal vám pocty a teraz berie vaše pokušenie, aby vám dal víťazstvo. Ak sme boli v ňom pokúšaní, v ňom sme aj my zvíťazili nad diablom. Všimli ste si, že Kristus je pokúšaný, a predsa neuvažujete o jeho víťazstve?“ (Svätý Augustín, Komentár k Žalmu 60). Ježiš nám teda na začiatku pôstu dáva príklad a učí nás, aby sme v našom kresťanskom zápase plnom nádeje prevzali iniciatívu.
A jedným zo zrejmých spôsobov, ako v tomto boji napredovať, je vyhradiť si čas na modlitbu napriek našej osobnej situácii alebo stavu; napriek mnohým dôvodom, ktoré vymyslela lenivosť, pragmatizmus alebo strach, aby sme tento čas na rozjímanie odložili. Je logické, že keď sa rozhodneme ísť v stopách Majstra, v našom živote sa objavia skúšky a pokušenia. To však nie sú znamenia, že sa nám boj nedarí alebo že naša modlitba je neplodná; práve naopak. Najviac skúšaní sú zvyčajne svätí, pretože, ako povedala svätá Terézia od Ježiša, „zradca vie, že duša, ktorá vytrvá v modlitbe, je pre diabla stratená“ (Svätá Terezka od Ježiša, Život, 19, 5). Preto sa nás diabol snaží naplniť nedbalosťou a falošnou pokorou, aby sme sa prestali modliť a stratili iniciatívu v boji. Pretože ovzdušie modlitby je pre neho vždy nepriaznivé.