Drahí bratia a sestry, požehnanú nedeľu!
V evanjeliu dnešnej liturgie Ježiš pri rozlúčke so svojimi učeníkmi pri Poslednej večeri hovorí, takmer ako istý druh závetu: „Pokoj vám zanechávam.“ A hneď dodáva: „Svoj pokoj vám dávam“ (Jn 14, 27). Pristavme sa pri týchto krátkych vetách.
Predovšetkým, Pokoj vám zanechávam. Ježiš sa lúči so slovami, ktoré vyjadrujú lásku a pokoj, no robí to v momente ktorý vonkoncom nie je pokojný. Judáš vyšiel, aby ho zradil, Peter ho čoskoro zaprie a takmer všetci ho opustia: Pán to vie, a predsa nekarhá, nepoužíva ostré slová, neprednáša tvrdé reči. Namiesto toho, aby ukázal rozrušenie, zostáva až do konca prívetivý. Jedno príslovie hovorí, že človek zomiera tak, ako žil. Ježišove posledné hodiny sú v skutočnosti akoby podstatou celého jeho života. Cíti strach a bolesť, nedáva však priestor nevrlosti a protestu. Nedovolí si dospieť k zatrpknutosti, neventiluje sa, nie je netrpezlivý. Je v pokoji, v pokoji, ktorý pochádza z jeho tichého srdca obývaného dôverou. Odtiaľto pramení pokoj, ktorý nám Ježiš zanecháva. Človek totiž nemôže zanechať pokoj iným, ak ho nemá sám v sebe. Nemôžeme dávať pokoj, ak nie sme v pokoji.
Pokoj vám zanechávam: Ježiš ukazuje, že miernosť je možná. Zosobnil ju práve v tom najťažšom momente a chce, aby sme sa tak správali aj my, ktorí sme dedičmi jeho pokoja. Chce, aby sme boli tichí, otvorení, ochotní počúvať, schopní stlmiť spory a utkávať svornosť. To je svedectvo o Ježišovi a má väčšiu hodnotu než tisíc slov a mnoho kázní. Svedectvo pokoja. Položme si otázku, či sa na miestach, kde žijeme, správame my, Ježišovi učeníci, takto: zmierňujeme napätie, hasíme konflikty? Sme tiež s niekým v spore, vždy pripravení reagovať, vybuchnúť, alebo vieme reagovať nenásilne, vieme odpovedať gestami a slovami pokoja? Ako reagujem? Každý nech si položí túto otázku.
Iste, táto miernosť nie je ľahká: aké ťažké je na každej úrovni zmierňovať konflikty! Tu nám prichádza na pomoc druhá Ježišova veta: svoj pokoj vám dávam. Ježiš vie, že sami nie sme schopní zachovávať pokoj, že potrebujeme pomoc, že potrebujeme dar. Pokoj, ktorý je naším záväzkom, je predovšetkým Božím darom. Ježiš totiž hovorí: „Svoj pokoj vám dávam. Ale ja vám nedávam, ako svet dáva“ (v. 27). Čo je tým pokojom, ktorý svet nepozná a Pán nám ho dáva? Týmto pokojom je Duch Svätý, samotný Ježišov Duch. Je to Božia prítomnosť v nás, je to Božia „sila pokoja“. To on, Duch Svätý odzbrojuje srdce a napĺňa ho pokojom. On, Duch Svätý uvoľňuje strnulosti a uháša pokušenia útočiť na iných. On, Duch Svätý, nám pripomína, že vedľa nás sú bratia a sestry, nie prekážky a protivníci. To on, Duch Svätý, nám dáva silu odpustiť a začať odznova, lebo našimi silami to nedokážeme. A práve s ním, s Duchom Svätým, sa stávame mužmi a ženami pokoja.
Drahí bratia a sestry, žiaden hriech, žiadne zlyhanie, žiadna zášť nás nesmie odradiť od toho, aby sme naliehavo prosili o dar Ducha Svätého, ktorý nám dáva pokoj. Čím viac cítime, že naše srdce je rozrušené, čím viac v sebe cítime nervozitu, netrpezlivosť, hnev, tým viac musíme prosiť Pána o Ducha pokoja. Naučme sa každý deň povedať: „Pane, daj mi svoj pokoj, daj mi Ducha Svätého“. Je to jedna pekná modlitba. Vyslovíme ju spoločne? (...) Prosme tak aj pre tých, ktorí žijú vedľa nás, za tých, ktorých stretávame každý deň, i za vodcov národov.
Nech nám Panna Mária pomôže prijať Ducha Svätého, aby sme boli šíriteľmi pokoja.
(Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu/ Vatican News)