„KAŽDOROČNÉ OSLAVY narodenia Mesiáša v Betleheme obnovujú v srdciach veriacich istotu, že Boh plní svoje sľuby. Advent je preto silným posolstvom nádeje“[1]. A keď uvažujeme o nádeji, môžeme sa dopustiť chyby, že ide o niečo orientované výlučne na budúcnosť; zdalo by sa, že v prípade akéhokoľvek nešťastia by sa uchýlenie sa k tejto cnosti rovnalo odmietnutiu minulosti, zatváraniu očí pred prítomnosťou a snívaniu o lepšej budúcnosti.
Nie je však náhodou, že tento liturgický čas nádeje sa nachádza medzi spomienkou na prvý príchod Ježiša Krista do Betlehema a očakávaním jeho slávneho návratu na konci čias. To znamená, že advent nám pripomína zároveň minulosť aj budúcnosť. „Naša nádej nie je bezdôvodná, ale opiera sa o udalosť, ktorá sa odohrala v histórii a zároveň presahuje históriu: udalosť, ktorú predstavuje Ježiš Nazaretský“[2].
Svätý Matúš nám ukazuje Jána Krstiteľa ako predchodcu Krista. Oznamuje blížiaci sa príchod toho, na koho sa tak dlho čakalo: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo“. Ale tento Mesiáš sa nezjaví predvádzaním sily, ako si mnohí predstavovali: zjaví sa narodením v jasličkách. Boh nezostal vzdialenou bytosťou, ťažko pochopiteľnou, ktorá málo rozumie našim problémom a s ktorou je takmer nemožné nadviazať vzťah. Stvoriteľ vstúpil do našej histórie ako jeden z nás a stal sa nám veľmi blízkym: to je koreň našej nádeje.
„VŠETKO, ČO BOLO kedysi napísané, bolo napísané nám na poučenie, aby sme skrze trpezlivosť a útechu z Písma mali nádej“ (Rm 15, 4). Môže sa stať, že nie vždy vieme zachovať túto nádej. Skúsenosť s našimi vlastnými slabosťami nás môže priviesť k myšlienke, že Boh nakoniec stratí trpezlivosť s nami. Pánovi však robí radosť, keď vidí, že Ho potrebujeme, aj keď k nemu prichádzame s „pokorným a skľúčeným srdcom“ (Ž 51, 17). Ako píše svätý Pavol, kde „sa rozmnožil hriech, tam sa ešte viac rozmnožila milosť“ (Rm 5, 20). Svätý Josemaría vnímal skúsenosť vlastných slabostí optimisticky: myslel si, že čím sú zrejmejšie, tým hlbšie môžu byť základy vlastného duchovného života[3].
Preto sa cnosť nádeje živí dvoma postojmi, ktoré by sa mohli zdať protichodné. Na jednej strane čerpá silu z vďačnosti za všetko, čo nám Pán chcel darovať. Nádej zakorenená vo veľkej láske, ktorú nám Boh preukazuje, v diele, ktoré s nami koná, nás môže podopierať v ťažkých časoch. Naša nádej sa však posilňuje aj vtedy, keď hľadíme na svoj život s pohľadom zmierenia: „Ak sa nezmierime s vlastným príbehom, nedokážeme urobiť ani nasledujúci krok, pretože stále budeme rukojemníkmi našich očakávaní a následných sklamaní“[4]. Boh od nás nikdy nežiada nemožné veci; chce len, aby sme Ho vpustili do najhlbších zákutí našej duše, aj do našej minulosti. Potom bude môcť nasmerovať naše budúce kroky k stretnutiu s prichádzajúcim Kristom.
STAROVEKÁ IKONOGRAFIA znázorňovala nádej ako kotvu. Preto sa na mnohých lodiach najťažšia a najdôležitejšia kotva nazýva podľa tejto teologickej cnosti. Nádej v Boha nás podporuje v búrlivých chvíľach. Ale obraz kotvy by nás nemal viesť k myšlienke na životnú nehybnosť, ako keby riešením našich problémov bolo zostať paralyzovaní. Ježiš Kristus prichádza, aby obnovil všetky veci (porov. Zjv 25, 1), a preto zakotviť sa v ňom znamená byť pripravený vyplávať na nepoznané oceány.
„V pravde bude súdiť maličkých a rozhodovať priamosťou v prospech krotkých zeme“ (Iz 11, 4). Nádej spája realistické prijatie našej zraniteľnosti s otvorenosťou voči darom, ktoré nám Boh každý deň dáva. Bez popierania našej osobnosti a našej minulosti sa chceme postupne obliekať do nášho Pána Ježiša Krista (porov. Rm 13, 14). Tak príchod Ježiša na Vianoce nebude iba vonkajšou udalosťou, ale dosiahneme väčšiu intimitu s tým Bohom, ktorý sa chcel stať dieťaťom, aby sa zmestil do našich sŕdc.
Svätý Josemaría považoval nádej za „jemný Boží dar (...), ktorý napĺňa naše duše radosťou“[5]. Zakotvenie nášho života v minulosti našej spásy a v budúcnosti druhého príchodu Ježiša dodáva prítomnosti božskú jemnosť; každý okamih nášho života sa mení na stretnutie s Ježišom, ktorý prišiel a ktorý príde. Mária, naša nádej, vedela otvoriť svoju vlastnú históriu budúcnosti Boha, a preto bola taká šťastná v každom okamihu svojho života na zemi.
[1] Svätý Ján Pavol II, Audiencia, 17-XII-2003.
[2] Benedikt XVI, Homília, 1-XII-2007.
[3] Porov. svätý Josemaría, Cesta, bod 712: „Tvoj pád je veľmi hlboký! Začni znova budovať základy odtiaľ zdola (...)“.
[4] František, Patris corde, bod 4.
[5] Svätý Josemaría, Boží priatelia, bod 206.