„‚Aká radosť, keď mi povedali: Pôjdeme do domu Pánovho‘ (Ž 121,1). Tieto slová zo žalmu nás vyzývajú, aby sme zdvihli zrak k nebu s dôverou, že don Fernando už tam dorazil: do plného a definitívneho zjednotenia s Bohom v sláve.“ Týmito slovami, pamätajúc na Božie milosrdenstvo, začal svoju homíliu prelát Opus Dei na pohrebe, ktorý sa konal 23. apríla v Bazilike sv. Eugénia.
Fernando Valenciano Polack sa narodil v Seville 1. februára 1923 a zomrel v Ríme 21. apríla 2026 vo veku 103 rokov po niekoľkých týždňoch slabnutia, v ten istý deň, keď sme si pripomínali prvé výročie odchodu pápeža Františka. V týchto posledných chvíľach, keď prijal pomazanie chorých, sa nachádzal vo svojej izbe vo Villa Tevere v spoločnosti Otca, tých, ktorí s ním žili, a lekára.
O prijatie do Opus Dei požiadal 23. decembra 1939 v Madride, keď sa pripravoval na nástup na Vysokú školu stavebných inžinierov, v študentskej rezidencii na ulici Jenner, ktorú niekoľko mesiacov predtým založil svätý Josemaría.
Don Fernando bol doktorom inžinierstva a pred svojím kňazským vysvätením získal aj doktorát z kánonického práva. Po mnohých rokoch profesionálnej práce ako inžinier v Madride a Seville odišiel v roku 1961 do Ríma, aby sa stal členom Generálnej rady Opus Dei (1961–1994) a pomáhal zakladateľovi pri riadení Diela, ktoré sa v tom čase rozširovalo do mnohých krajín. Keď prišiel do Villa Tevere, hlavného sídla Opus Dei, privítal ho svätý Josemaría. Od tej chvíle bola jeho prítomnosť a prítomnosť blahoslaveného Álvara neustálou súčasťou jeho života. „Od nich,“ povedal v kázni Mons. Ocáriz, „sa naučil lekciu, ktorá slúži nám všetkým: že ak chceme mať radosť z pohľadu na Boha v nebi, musíme sa snažiť kontemplovať ho už tu na zemi, pri vykonávaní bežných povinností uprostred sveta. A tak prežil don Fernando svoj život: najprv ako vysokoškolský študent, potom ako inžinier, neskôr pracujúc v hlavnom sídle a starajúc sa o svojich bratov v Opus Dei, ako laik a potom ako kňaz; vždy s tou istou ambíciou: slúžiť Cirkvi.“
V súčasnosti bol najstarším členom Opus Dei – s viac ako 86 rokmi povolania v Diele – a posledným z tých, ktorí požiadali o prijatie v tridsiatych rokoch minulého storočia. V roku 1993 prijal kňazské svätenie z rúk blahoslaveného Álvara a vykonával svoje kňazské poslanie, pokiaľ mu to sily dovolili. V roku 2018 s veľkou radosťou a vďakou Bohu oslávil strieborné výročie kňazstva.
Až do svojich 100 rokov zostal aktívny a samostatný, zúčastňoval sa rodinných stretnutí a formačných podujatí. Po celé desaťročia chodil spovedať do Baziliky svätého Eugénia v Ríme a vďaka tejto kňazskej službe udržiaval a pestoval priateľstvá, ktoré pretrvávali z generácie na generáciu. Často ho navštevovali príbuzní a priatelia vo veku od 10 do 90 rokov, ktorí ho chceli vidieť a vyjadriť mu svoju lásku. Niekedy prichádzali z veľkej vzdialenosti. Možno niekoho poznal pred 60 alebo 70 rokmi, mnohí z nich boli inžinieri cestného staviteľstva, a túto náklonnosť zdedili ich deti, vnuci a pravnuci. Don Fernando si vždy pamätal rodinné príbehy a sprevádzal ich modlitbou, aj na diaľku. Jeho telefón a WhatsApp svedčia o týchto dlhých a verných priateľstvách, ktoré vedel nasmerovať k Bohu.
Až do konca si zachoval jasnosť mysle a pamäť, čo mu umožňovalo so záujmom sledovať témy rozhovorov, zapájať sa do nich a zdieľať staré i nedávne spomienky. Niekedy uvádzal detaily, ktoré sa zdali neuveriteľné, ako napríklad meno alebo presné miesto – mesto, ulica a číslo – centra Diela, v ktorom kedysi bol, alebo adresu rodičov niektorého z prítomných. Často spomínal na zábavné udalosti a výroky, čím vyvolával úsmev na tvárach tých, ktorí ho počúvali.
Počas posledných dvoch alebo troch rokov stratil samostatnosť a fyzickú silu, ale nikdy neprestal byť milosrdný, plný apoštolskej energie, duševnej jasnosti a túžby využiť čas. Len pár týždňov pred smrťou sa ešte pýtal, či nemôže pomôcť pri nejakej kňazskej práci. Prosil o modlitby za pápeža a za Cirkev. Modlil sa a prosil aj druhých, aby sa modlili za úmysly Otca, na ktoré myslel neustále. Pýtal sa na aktuálne správy, aby nepretrhol spojenie s tým, čo sa deje vo svete. Modlil sa aj vtedy, keď sme mu rozprávali o vojnách alebo iných smutných udalostiach. A ako správny fanúšik sledoval tenisové zápasy alebo kvalitné westernovky.
Napriek tomu, že obmedzenia boli čoraz väčšie, nikdy sa nesťažoval ani neprotestoval. Poslúchal lekárov a tých, ktorí sa o neho starali, a snažil sa naďalej zapájať do života v centre. Keď sa ho niekto opýtal, ako sa má, odpovedal, že dobre, a prešiel k inej téme, hoci v poslednej dobe priznával: „Dobre, v rámci možností.“ Dojímali ho prejavy lásky, viditeľné aj v tých najjednoduchších každodenných veciach: v jedle pripravenom s láskou a vo všetkom, čo robilo jeho život príjemnejším a útulnejším. Neúnavne ďakoval, mnohokrát denne, a ospravedlňoval sa za spôsobené nepríjemnosti. Bol pacientom, o ktorého bolo veľmi ľahké sa starať. V skutočnosti mu ďakujeme my všetci, ktorí sme mali to šťastie ho poznať a starať sa o neho. Jeho príklad nás bude vždy sprevádzať a neprestaneme ho prosiť, aby sa za nás prihováral.
Mons. Ocáriz zakončil svoju homíliu počas Omše, ktorú slúžil v kostole Panny Márie Pokoja pred prítomným telom: „Obracajme sa na našu Matku, Najsvätejšiu Pannu Máriu. Koľko ružencov sa don Fernando v týchto rokoch modlil, prosiac za toľko úmyslov! A prosíme Pannu Máriu, aby nám vyprosila od svojho Syna milosť pochopiť to, čo napísal svätý Josemaría v poslednom bode Cesty, a čo v tejto chvíli, keď myslíme na dona Fernanda, znie obzvlášť aktuálne: „Aké je tajomstvo vytrvalosti? Láska. – Zamiluj sa a neopustíš ho.“
Jeho pozostatky odpočívajú vo Villa Tevere, v krypte prelátneho kostola Panny Márie Pokoja, blízko pozostatkov svätého Josemaríu a Carmen Escrivá a vedľa blahoslaveného Álvara del Portillo, Božej služobnice Dory del Hoyo, Mons. Javiera Echevarría a Rosalíe López.