Homília pri liturgickej spomienke na blahoslaveného Álvara

12. mája 2018

(1. čítanie: Ez 34,11-16; Žalm 23; Evanjelium: Jn 10,11-16)

„Toto je verný a múdry správca, ktorého pán ustanoví nad svojou čeľaďou“ (porov. Lk 12,42). Tieto slová vstupného spevu nás s pocitmi radosti a zbožnosti uvádzajú do tejto slávnosti.

Áno, blahoslavený Álvaro bol verný sluha, ktorý celý svoj život zasvätil tomu, aby bol oporou a potom nástupcom svätého Josemaríu na čele Opus Dei. Bol verný syn Cirkvi. Ako napísal pápež František vo svojom liste pri príležitosti jeho blahorečenia: „Osobitne význačnou bola jeho láska k Cirkvi, Neveste Kristovej, ktorej slúžil so srdcom, v ktorom nebolo miesta pre svetské a osobné záujmy, pre nezhody, srdcom otvoreným voči všetkým ľuďom, vo všetkých hľadajúc to čo je pozitívne, čo zjednocuje, čo je konštruktívne. Z jeho úst nevychádzali slová sťažností a kritiky, dokonca ani v tých obzvlášť ťažkých časoch, namiesto toho, ako sa to naučil od sv. Josemaríu, vždy reagoval modlitbou, odpustením, pochopením a úprimnou dobročinnou láskou“[1]. Môžeme sa teda teraz spýtať: Je toto môj obvyklý postoj v každodennom živote, tvárou v tvár ťažkostiam a problémom?

Muž verný a rozvážny – taký bol blahoslavený Álvaro. Preto sa teraz obraciam na jeho príhovor, aby nás Pán všetkých urobil vernými a rozvážnymi. Prosme o čnosť rozvážnosti, aby sme v každom okamihu boli verní Evanjeliu – aj uprostred meniacich sa okolností času a miesta. Vernosť, vďaka ktorej nenasledujeme ideu, ale Osobu: Ježiša Krista, nášho Pána, ktorý každému životu dáva nový horizont.

Liturgia slova tejto slávnosti nám predstavuje postavu Dobrého pastiera. V prvom čítaní Boh hovorí cez proroka Ezechiela: „Ako si pastier navštívi stádo, keď je uprostred svojich roztratených oviec, tak navštívim svoje ovce a vyslobodím ich z každého miesta, na ktoré boli zahnané v oblačný a hmlistý deň“ (Ez 34,12). A potom v Jánovom evanjeliu sa obraz pastiera konkretizuje: „Ja som dobrý pastier. […] Aj svoj život položím za ovce“ (Jn 10,14-15).

Skutočne, Ježiš je ten, ktorý dáva život za svoje ovce, ktorý ide za tou zblúdenou a privádza ju k pokojným vodám, ako sa modlíme v responzóriovom žalme (porov. Ž 23). Milovať ľudí, ktorí mu boli zverení, tak ako ich miluje Kristus – to je jedna zo základných čŕt dobrého pastiera. Tak žil celý svoj život blahoslavený Álvaro: s postojom otvorenosti, porozumenia a plným pokoja. Lebo „Ten, kto hlboko spočíva v Bohu, dokáže byť veľmi blízky aj iným ľuďom. Prvou podmienkou ohlasovania Krista je milovať ľudí, pretože Kristus si ich zamiloval ešte skôr, ako ich začneme milovať my. Musíme zanechať svoje egoistické záujmy a lásku k pohodliu, a vychádzať v ústrety svojim bratom a sestrám“[2].

Môžeme sa spýtať: čo by bolo s mojou slobodou, keby som ju odovzdal Bohu, a skrze neho aj druhým?

Môžeme sa spýtať: Prečo opustiť svoj egoizmus a pohodlie? Nie je to azda v rozpore s dnešným chápaním šťastia? Čo by bolo s mojou slobodou, keby som ju odovzdal Bohu, a skrze Neho aj druhým? Alebo aj v termínoch „užitočnosti“ – typických pre dnešnú spoločnosť: Čo z toho mám, ak sa rozhodnem zabudnúť na seba a darovať sa druhým? Tieto otázky odhaľujú podstatnú vec: len prijatím Božieho daru možno nájsť skutočné šťastie.

Šťastie sa prejavuje v radosti. A kresťanská radosť – slovami svätého Josemaríu – má „korene v podobe Kríža“[3]; je to radosť „v Pánovi“ (porov. Flp 4,4), radosť, ktorú nám Kristus vydobyl na Kríži. Táto radosť nie je len trvalá, ale dokonca rastie uprostred ťažkostí a utrpení, silou viery, nádeje a lásky. Takúto radosť sme mohli vidieť v živote blahoslaveného Álvara – dobrého pastiera svojich dcér a synov.

V tomto mariánskom mesiaci sa obracajme k Panne Márii, Panne vernej, Panne najrozvážnejšej, aby nám pomohla rásť v rozvážnej vernosti – v ochote a túžbe deň čo deň darovať svoj život za druhých s radosťou.

Nech sa tak stane.

[1] František, List pápeža Františka k blahorečeniu Álvara del Portillo, 16.VI.2014.

[2] Tamtiež.

[3] Sv Josemaría, Ísť s Kristom, č. 43.