Vo veršoch príbehu o stvorení v 1. kapitole knihy Genezis Boh považuje svoje stvorenia za „dobré a krásne“. Sedemkrát Stvoriteľ s uspokojením hľadí na svoje diela, takmer otcovským pohľadom, a uznáva ich za „niečo dobré“ (v hebrejčine tôb[1]). Božská spokojnosť s dielom stvorenia dosahuje svoj vrchol pri stvorení muža a ženy na svoj obraz a podobu, čo je dielo, ktoré sám Boh označuje za „veľmi dobré“ (porov. Gn 1, 31). Ďalšie pasáže Starého zákona ukazujú Stvoriteľa, ako sa teší z krásy sveta a z rozmanitosti bytostí, ktoré ho obývajú (porov. Pr 8, 30–31; Sir 43, 21–25; Ž 104).
Dobrota sveta naznačuje, že stvorenie má hodnotu samo osebe. Jeho existencia je dobrom. Dobrom sú stvorenia, z ktorých sa skladá, ako aj ich špecifická povaha, vyjadrená prostredníctvom dynamík, zákonov a vzťahov, ktoré ich riadia. Najhlbšiu príčinu dobra a dôstojnosti sveta možno pochopiť vo svetle tajomstva vteleného Slova: celý vesmír prejavuje svoj tajomný a pôvodný poriadok, aby prijal ľudstvo Božieho Syna, skrze ktorého a pre ktorého bolo všetko stvorené (porov. Kol 1, 16–17). K tomuto ľudstvu smeroval poriadok a vlastnosti rôznych stvorení, vnútorná orientácia ich procesov k cieľu a historický vývoj kozmu v priestore a čase.
Spôsob, akým hľadíme na svet
Ak je pohľad stvoriteľa Boha na svet otcovský, náš pohľad na stvorenie je synovský, poznávajúci a vďačný. Vnímame život ako dar a žasneme nad harmóniou a krásou vesmíru, ktorý nás prijíma. Chápeme, že každé stvorenie má svoj význam v Božích plánoch a disponuje autonómiou, ktorú treba rešpektovať. Zvláštnu pozornosť si zaslúži práve sloboda ľudského stvorenia, pretože je „vynikajúcim znakom Božieho obrazu“ (Gaudium et spes, bod 17). Vďaka svojej slobode môžu ľudia konať zodpovedne ako deti a prostredníctvom práce spolupracovať na vedení stvorenia k jeho plnosti. Synovský vzťah, rešpektovanie slobody a uznanie autonómie stvorených vecí sú vzájomne prepojené aspekty.
V priebehu novoveku však uznanie Boha ako Stvoriteľa a konečného zmyslu všetkých vecí často vstupovalo do konfliktu s presadzovaním ľudskej slobody a autonómie sveta. „Mnohí naši súčasníci,“ písali otcovia Druhého vatikánskeho koncilu, „sa však podľa všetkého obávajú, že upevnenie zväzkov medzi ľudskou činnosťou a náboženstvom by mohlo ohroziť nezávislosť jednotlivcov, spoločenstiev alebo vedných odborov“ (Gaudium et spes, bod 36). Tento kontrast nadobúdal niekedy triumfalistické tóny, keď do centra pozornosti postavil nadčloveka alebo „homo deus“, a inokedy zase úzkostné tóny, ako je to v prípade rôznych foriem nihilizmu a existenciálneho ateizmu. Nie je nezvyčajné, že Boh a človek sú vnímaní ako protivníci: na potvrdenie jedného sa zdá byť potrebné oslabiť druhého. V tomto kontexte by sa ľudská sloboda interpretovala ako absencia akéhokoľvek normatívneho puta, a to aj voči prírode, ktorej zákony sa údajne odmietajú alebo podkopávajú podľa vlastnej vôle. V tomto ohľade je symbolické presadzovanie slobody výskumu chápanej ako absolútna sloboda realizovať všetko, čo je technicky alebo vedecky možné, ako aj nesprávne chápaná sloboda voľby v citlivých morálnych otázkach, najmä v tých, ktoré sa týkajú posvätnosti ľudského života.
Kresťanská teológia učila a naďalej učí, že údajná alternatíva medzi človekom a Bohom stojí na krehkých základoch (porov. Gaudium et spes, body 34–36). Kresťan vie, že potvrdenie spojenia sveta s Bohom, v ktorého verí ako v Stvoriteľa a Pána, mu nebráni v tom, aby zároveň potvrdil svoju vlastnú slobodu a sekularitu – to znamená svoj život vo svete a v dejinách –, ako aj legitímnu autonómiu stvorených vecí. Osvietení pravdou vtelenia Slova veriaci túžia budovať mesto ľudí a zároveň sa usilujú budovať Božie mesto. Syntéza týchto dvoch perspektív je možná vtedy, keď sa kladie dôraz na synovský vzťah človeka k Bohu, čo je vlastnosť, ktorá umožňuje formovať všetky činy kresťana: synovskú slobodu, synovskú poslušnosť, synovskú prácu, synovskú modlitbu…
V priebehu storočí nechýbali autori, ktorí vedeli zosúladiť zhodnotenie subjektu a jeho slobody s potvrdením náboženského puta, ktoré vyjadruje závislosť človeka a sveta voči Bohu. Stačí si spomenúť na význam, ktorý svätý Augustín pripisoval subjektu a jeho životnej skúsenosti, alebo na prvenstvo svedomia v myslení svätého Johna Henryho Newmana. Spomeňme si tiež na personalistický a existenciálny rozmer viery, ktorý zdôraznili Blaise Pascal, Søren Kierkegaard či Jean Mouroux. Iní autori, ako napríklad blahoslavený Antonio Rosmini, uvažovali o slobode a zodpovednosti kresťana v sociálnych, politických a vedeckých aktivitách. Sociálne učenie Cirkvi, najmä od konca 19. storočia, kládlo dôraz na dôležitosť budovania mesta ľudí, pričom tento záväzok považovalo za nevyhnutnú súčasť cesty vedúcej k mestu Božiemu.
Učenie zakladateľa Opus Dei sa zaraďuje do tej istej perspektívy. Vychádza z podstatne duchovnej a pastoračnej starosti, obsahuje však aj presné teologické implikácie. Dôraz na synovský vzťah kresťana, ktorý pracuje vo svete, bol kľúčovým prvkom kázania svätého Josemaríu. Sloboda všetkých kresťanov pri ich profesionálnych, politických a spoločenských rozhodnutiach, viazaná výlučne na vieru a morálku Ježiša Krista a usmernenia učiteľského úradu, zaujíma v jeho spisoch výnimočné miesto. Jeho pohľad na posväcovanie práce a na spôsob, akým by ju mal kresťan vykonávať, ho viedol k zdôrazneniu, že pozemské činnosti majú svoju vlastnú dynamiku a hodnoty a riadia sa špecifickými zákonmi, ktoré sú podmienené odbornosťou a znalosťami tých, ktorí ich vykonávajú.
V kontexte súčasnej spoločnosti a pracovného sveta ponúkajú kázania a spisy svätého Josemaríu cenné zdroje na prekonanie falošnej dilemy, ktorú niektoré prúdy modernej doby nastolili – a čiastočne naďalej nastolujú – medzi legitímnym prehodnotením subjektu a rovnako legitímnym potvrdením Božej zvrchovanosti. Pochopiť prácu a ľudské činnosti vo svetle Božieho zámeru so stvorením neznamená násilne im vtláčať význam, penalizovať ich alebo ich zrušiť, ale oceniť a rešpektovať ich legitímnu autonómiu. Ako už bolo v týchto článkoch zdôraznené, tento prístup vyplýva z hlbokého chápania, ktoré mal svätý Josemaría o lex incarnationis: prijatie skutočnej ľudskej prirodzenosti vteleným Slovom vedie k tomu, že kresťanský pohľad rešpektuje – s jedinou výnimkou hriechu – všetko ľudské, priťahuje ho, povznáša a vykupuje bez toho, aby ho zrušil.
„Keď kresťan pracuje, ako je jeho povinnosťou, nemal by pritom prehliadať alebo znevažovať požiadavky prirodzeného poriadku vecí. Ak by sa pod pojmom požehnávať ľudskú činnosť rozumelo ignorovať, prípadne nechať zmiznúť jej vlastnú, vnútornú dynamiku, potom by som tie slová radšej nepoužíval. Osobne som nikdy nebol presvedčený, že bežné ľudské činnosti by ako umelou tabuľou mali byť zviditeľňované nálepkou náboženskej príslušnosti. Zdá sa mi totiž — hoci rešpektujem aj opačný názor —, že hrozí nebezpečenstvo zbytočného používania mena našej svätej viery, a okrem toho, nálepka katolíctva bola niekedy využívaná aj na ospravedlňovanie postojov a skutkov, ktoré neboli vždy z ľudského hľadiska čestné“ (Ísť s Kristom, bod 184).
Prvými adresátmi kázania svätého Josemaríu a inštitúcie, ktorú založil – Opus Dei –, sú veriaci laici, ktorých svetský stav ich vedie k posväcovaniu pozemských skutočností zvnútra. Im chcel poskytnúť duchovné, asketické a teologické nástroje, ktoré by im pomohli udržať ich záväzok ako občanov dvoch miest a vyhnúť sa tak dvojitému riziku klerikalizmu a sekularizmu. Tieto dôvody nás teraz podnecujú, aby sme si s väčšou pozornosťou znovu prečítali niektoré učenia zakladateľa Opus Dei týkajúce sa týchto otázok.
Sekularita, láska k slobode a zodpovednosť v občianskom a profesionálnom živote
Odkaz na sekulárny charakter kresťana, ktorý žije a koná vo svete, sa často objavuje v spisoch a kázňach svätého Josemaríu. Táto skutočnosť sa prezentuje ako súčasť jadra ducha Opus Dei, keďže práve na základe tohto postavenia sú jeho duchovní synovia a dcéry povolaní hľadať svätosť prostredníctvom práce a každodenných činností:
„Je zrejmé, synovia a dcéry, že apoštol mohol napísať: všetko je vaše, vy ste Kristovi a Kristus je Boží (1 Kor 3, 22–23). (…) Táto doktrína Svätého písma, ktorá sa – ako viete – nachádza v samotnom jadre ducha Opus Dei, vás má viesť k tomu, aby ste svoju prácu vykonávali s dokonalosťou, milovali Boha a ľudí (…). Existuje mnoho aspektov sekulárneho prostredia, v ktorom sa pohybujete, ktoré sa osvetľujú práve týmito pravdami. Zamyslite sa napríklad nad vaším konaním ako občanov v občianskom živote. Človek, ktorý si uvedomuje, že svet – a nielen chrám – je miestom jeho stretnutia s Kristom, miluje tento svet, snaží sa získať dobrú intelektuálnu a odbornú prípravu, si – v plnej slobode – vytvára vlastné kritériá týkajúce sa problémov prostredia, v ktorom pôsobí; a v dôsledku toho prijíma vlastné rozhodnutia, ktoré, keďže sú rozhodnutiami kresťana, vychádzajú navyše z osobnej reflexie, ktorá sa pokorne snaží pochopiť Božiu vôľu v tých malých i veľkých detailoch života“ (Rozhovory, body 115–116).
Pojem „sekularita“ sa veľmi líši od pojmu „sekularizmus“, ktorý označuje nereligiózny pohľad na svet. Odlišuje sa tiež od „sekularizácie“, chápanej ako historického procesu zameraného na odstránenie Božej prítomnosti a náboženského zmyslu ľudskej spoločnosti vo všetkých jej formách. Je pravda, že niektoré interpretácie pojmu „sekularizácia“ sa snažia potvrdiť autonómiu spoločnosti a ľudských činností, a preto ho používajú v pozitívnom zmysle: v zmysle deklerikalizácie alebo desakralizácie. Svätý Josemaría používa predovšetkým prídavné meno „sekulárny“ a podstatné meno „sekularita“ a naopak kritizuje „klerikalizmus“; tým potvrdzuje tie isté hodnoty, ktoré obhajujú tí, ktorí pri hovorení o sekularizácii zdôrazňujú autonómiu občianskeho života voči vtieravej alebo teokratickej prítomnosti náboženstva.
„Vy, kresťania, máte úplnú slobodu a primeranú osobnú zodpovednosť zasahovať, ako sa vám páči, do otázok diania politického, spoločenského, kultúrneho a iného charakteru, pričom jediným obmedzením je rešpekt k Učiteľskému úradu Cirkvi. (...) Tento svätý rešpekt k vašim verejným záležitostiam, pokiaľ vás neodvracajú od Božieho zákona, nechápu tí, ktorým je neznámy pravý pojem slobody, vydobytej pre nás Ježišom na kríži, qua libertate Christus nos liberavit (Gal 4, 31), teda zástancovia jedného alebo druhého extrému, tí, čo sa ako dogmu snažia vnucovať svoje názory na súčasné svetové záležitosti; alebo tí, čo degradujú človeka tak, že popierajú hodnotu viery a považujú ju za schopnú tých najhrubších omylov“ (Boží priatelia, bod 11).
Vyzýva veriacich, aby konali slobodne a zodpovedne, bez toho, aby zapájali Cirkev do ľudských sporov, ani aby používali prídavné meno „katolícky“ na ovplyvňovanie vzťahov, ktoré by mali zostať výlučne zverené osobnej zodpovednosti a profesionalite tých, ktorí konajú vo svete. Tón, akým sa zakladateľ Opus Dei vyjadruje, je v mnohých prípadoch energický a dôrazný (porov. Ísť s Kristom, bod 99; Rozhovory, body 34, 47; atď.). Jeho myšlienku výstižne a účinne vystihuje táto veta: „Kresťania musia slúžiť Cirkvi, ale nesmú ju využívať na osobnú kariéru ani stranícke záujmy“ (porov. Brázda, bod 355; Rozhovory, bod 90). Ide o nevyhnutné odporúčanie, ak vezmeme do úvahy škodu, ktorú mnohí veriaci spôsobili apoštolátu a evanjelizácii tým, že v očiach neveriacich predstavovali Cirkev ako záujmovú skupinu, v ktorej si možno zabezpečiť vzťahy a vplyvy vo svoj prospech, a to na účely, ktoré majú málo alebo vôbec nič spoločné so šírením evanjelia.
Téma posväcovania práce prirodzene zapadá do logiky výzvy svätého Josemaríu k sekularite založenej na zodpovednej slobode. Výsledky, ktoré kresťan chce dosiahnuť vo svojej pracovnej činnosti, ako aj legitímne snahy o zlepšenie svojich sociálnych podmienok, musia byť založené na cnostiach a profesionalite, a nie na protekcii či vzťahoch nadviazaných v cirkevných kruhoch. Klerikalizmus totiž ovplyvňuje nielen tých cirkevných predstaviteľov, ktorí nerešpektujú autonómiu občianskeho a profesionálneho života, ale aj tých veriacich laikov, ktorí, využívajúc svoje postavenie veriacich, hľadajú skratky na dosiahnutie toho, čo by mali dosiahnuť výlučne vďaka svojej dobre vykonanej práci.
Úlohou pastierov by teda bolo formovať laikov bez toho, aby ich zastupovali alebo riadili, tak, aby každý pokrstený konal podľa kresťanských zásad pri rozhodovaní v pracovnej sfére, ako aj v rodinnom a spoločenskom živote. Preto je potrebné, aby laici dôkladne poznali sociálnu náuku Cirkvi, najmä v tých aspektoch, ktoré sa priamo týkajú ich povolania alebo činnosti, a vedeli ju zodpovedne uplatňovať. To platí podobne aj pre sociálne a rodinné úlohy, ktoré sú rovnako predmetom učenia Cirkvi. Je logické, že tieto otázky sú súčasťou modlitby a duchovného sprevádzania tých, ktorí si želajú posväcovať svoju každodennú skutočnosť uprostred sveta a prosia o svetlo a radu, aby tak konali v súlade so svojím kresťanským povolaním. Legitímna autonómia pozemských skutočností totiž neznamená, že by sa vlastná práca mala stať uzavretou sférou, neprístupnou tým, ktorých poslaním je usmerňovať svedomie. Túžba stotožniť sa s Ježišom Kristom musí prenikať každý aspekt vlastnej činnosti a osvetľovať každú stránku života.
„Nazdávaš sa, že si významná osobnosť: tvoje štúdiá, tvoje výskumné práce, tvoje publikácie, tvoje spoločenské postavenie, tvoje meno, tvoje politické aktivity, funkcie, ktoré zastávaš, tvoj majetok…, tvoj vek… už nie si nijaké dieťa…! Práve pre toto všetko potrebuješ viac ako ktokoľvek iný vodcu pre svoju dušu“ (Cesta, bod 63).
Dôvernosť a profesijné tajomstvo – ktoré svätý Josemaría vždy pevne obhajoval – sú zlučiteľné s hlbokým duchovným sprevádzaním, ktoré je schopné kresťansky usmerňovať prácu a svedectvo veriacich.
Jedným z najzaujímavejších teologických dôsledkov spôsobu konania, ktorý zakladateľ Opus Dei učil žiť v tejto oblasti, je lepšie pochopenie vzťahu medzi služobným kňazstvom a všeobecným kňazstvom veriacich, o ktorom nám Druhý vatikánsky koncil zanechal stránky veľkého významu (porov. Lumen gentium, body 2, 10–11). Už desaťročia pred koncilom svätý Josemaría učil svojich duchovných synov, kňazov i laikov, že služobné kňazstvo je v službe všeobecného kňazstva veriacich a že toto druhé pôsobí v rovine cieľov – usmerňovanie sveta k Bohu –, zatiaľ čo prvé pôsobí v rovine prostriedkov – vysluhovanie sviatostí a duchovné vedenie. Ako to zhrnul v rozhovore pre L’Osservatore Romano v roku 1968, keď sa lepšie pochopí povolanie laikov, aj pastieri budú lepšie žiť svoje povolanie:
„Špecifickým spôsobom, akým laici prispievajú k svätosti a apoštolátu Cirkvi, je slobodné a zodpovedné konanie v rámci svetských štruktúr, kde vnášajú kvas kresťanského posolstva. Svedectvo kresťanského života, slovo, ktoré osvecuje v mene Boha, a zodpovedné konanie v službe druhým, prispievajúce k riešeniu spoločných problémov, sú ďalšími prejavmi tej prítomnosti, ktorou bežný kresťan plní svoje božské poslanie. (…) Chcel by som dodať, že spolu s týmto uvedomením si zo strany laikov dochádza k podobnému rozvoju duchovnej citlivosti. Uvedomujú si špecifickosťlaického povolania, ktoré treba podporovať a posilňovať prostredníctvom pastorácie, ktorá vedie k objavovaniu charizmy svätosti a apoštolátu uprostred Božieho ľudu, v nekonečných a najrozmanitejších formách, v akých ich Boh udeľuje“ (Rozhovory, bod 59).
Úcta k sekularite a slobode viedla zakladateľa Opus Dei k tomu, aby sa dištancoval od tých postojov – niekedy presadzovaných v dobrej viere – tých, ktorí sa snažili nútiť veriacich, aby v otázkach, v ktorých sa naopak pripúšťa legitímna pluralita názorov, zaujímali „oficiálne katolícke“ stanoviská. Ako poukazujú historici, toto mu spôsobilo nespokojnosť a nepochopenie nielen v cirkevných kruhoch, ale aj medzi samotnými katolíckymi laikmi. V jednom zo svojich listov písal:
„Vaša viera vás musí viesť pri posudzovaní udalostí a premenlivých situácií na zemi. Budete konať v plnej slobode, lebo katolícka náuka neukladá konkrétne, technické riešenia svetských problémov; žiada však od vás citlivosť voči týmto ľudským problémom a zmysel pre zodpovednosť, aby ste sa im postavili čelom a našli pre ne kresťanské riešenie. Vaša láska ku všetkým ľuďom vás musí viesť k tomu, aby ste sa svetským problémom postavili odvážne, podľa svojho svedomia. (…) Ešte raz vám to opakujem: máte plnú slobodu úsudku, konáte z vlastnej vôle, zodpovednosť teda leží na vás. Nech je váš úsudok vždy kresťanský a nech láska inšpiruje vaše konanie: tak budete vykonávať apoštolskú činnosť, ak navyše budete vedieť rešpektovať legitímny názor druhých a žiť v mieri a porozumení“ (List 14, body 28–29).
Jeden z najznámejších a najpôsobivejších úryvkov, v ktorom zakladateľ Opus Dei stručne vysvetľuje túto sekulárnu a zodpovednú víziu kresťanského života, sa nachádza v kázni Vášnivo milovať svet, prednesenej v roku 1967 na kampuse Univerzity v Navarre v Pamplone. Keď hovorí o kresťanovi, ktorý koná čestne pred Bohom i pred ľuďmi, hovorí:
„Takému kresťanovi nikdy nenapadne veriť alebo hovoriť, že vychádza z chrámu do sveta, aby zastupoval Cirkev, a že jeho riešenia sú katolícke riešenia týchto problémov. To nemôže byť, moji synovia a dcéry! To by bol klerikalizmus, oficiálny katolicizmus alebo ako to chcete nazvať. V každom prípade je to násilie na prirodzenom poriadku vecí. Musíte všade šíriť skutočnú laickú mentalitu, ktorá má viesť k trom záverom:
byť dostatočne čestní, aby sme niesli vlastnú osobnú zodpovednosť;
byť dostatočne kresťanskí, aby sme rešpektovali bratov vo viere, ktorí – v sporných otázkach – navrhujú riešenia odlišné od tých, ktoré zastáva každý z nás;
a byť dostatočne katolícki, aby sme nevyužívali našu Matku Cirkev a nezamiešavali ju do ľudských sporov“ (Rozhovory, bod 117).
Budovať mesto ľudí: cesta k Božiemu mestu
Práca, prostredníctvom ktorej človek premieňa svet a buduje pozemské mesto, nebráni ceste, ktorou každý – či už osobne, alebo spoločne – kráča smerom k Božiemu mestu. Ba čo viac, aby bola práca skutočne zameraná na Boha, je potrebné uplatňovať autentické „občianstvo“ v meste ľudí. Už od prvých storočí Cirkvi sa stav laikov a sekularita, chápané ako prejav príkladného a verného života v súlade so spravodlivými zákonmi a legitímnymi autoritami, považovali za nevyhnutnú podmienku kresťanského apoštolátu. Nový zákon o tom ponúka krásne svedectvo v Prvom liste svätého Petra (porov. 1 Pt 2, 13–21). V ňom sa kresťania vyzývajú, aby prevzali svoju zodpovednosť, lebo mesto ľudí im patrí rovnako ako mesto Božie.
Na jednej stránke Listu č. 29 zakladateľ Opus Dei ponúka svoj výklad Ježišovho učenia o rozlíšení medzi tým, čo patrí Bohu, a tým, čo patrí cisárovi (porov. Mt 22, 21). V súlade s najlepšou kresťanskou tradíciou svätý Josemaría objasňuje, že takéto rozlíšenie neznamená, že by sme sa mali dištancovať od svetských záväzkov:
„Niekedy sa nesprávne chápe to rozlíšenie, ktoré Pán urobil medzi vecami Božími a vecami cisárovými. Kristus rozlíšil oblasti pôsobnosti dvoch autorít: Cirkvi a štátu, a tým predchádzal škodlivým dôsledkom cisárstva a klerikalizmu. (…) Rozlíšenie, ktoré zaviedol Kristus, však v žiadnom prípade neznamená, že náboženstvo má byť odsunuté do chrámu – do sakristie – ani že usporiadanie ľudských záležitostí má prebiehať mimo akéhokoľvek božského a kresťanského zákona. Lebo to by bolo popretím Kristovej viery, ktorá vyžaduje odovzdanosť celého človeka, duše i tela; jednotlivca i člena spoločnosti.
Kristovo posolstvo osvetľuje celý život človeka, jeho počiatok i koniec, a nie len úzku oblasť subjektívnych praktík zbožnosti. A sekularizmus je popretím viery skutkami, viery, ktorá vie, že autonómia sveta je relatívna a že všetko na tomto svete má ako konečný zmysel Božiu slávu a spásu duší“ (List 29, bod 31).
Svätý Josemaría sa k tomuto pohľadu vracia v kapitole „Občianske vedomie“ diela Brázda. Svet je „náš“, patrí nám – tvrdí –, lebo v ňom musí väčšina pokrstených prejavovať cnosti, ktoré ich budú formovať na podobu Krista.
„Svet… To je naše!… A tvrdíš to potom, čo si pohľad a hlavu zdvihol k nebu, s istotou roľníka, čo hrdo kráča po svojej žatve: regnare Christum volumus! — chceme, aby On kraľoval nad touto svojou zemou!“ (Brázda, bod 292).
„Nie je pravda, že je rozpor medzi tým byť dobrým katolíkom a pritom verne slúžiť občianskej spoločnosti. Takisto nemajú prečo prísť do konfliktu Cirkev a štát, keď legitímne uplatňujú svoju autoritu v úlohe, ktorú im zveril Boh. Klamú — áno, klamú! — tí, čo tvrdia opak. Sú to tí istí, čo by láskavo, v záujme falošnej slobody chceli, aby sme sa my katolíci vrátili do katakomb“ (Brázda, bod 301).
Ako bolo uvedené na začiatku, učenie, že kresťanská svätosť je plne možná v kontexte svetského života, smeruje k jadru ducha a poslania Opus Dei: posväcovať sa prácou so synovskou slobodou in saeculum, to znamená v pozemských a časných skutočnostiach. Na to je potrebné poznať zákony samotného sveta, povahu stvorených vecí a to, čo sa týka ľudského spoločenstva, pričom treba rešpektovať jeho dynamiku a autonómiu. Tento záväzok vedie k pokresťančovaniu ľudskej spoločnosti, k jej premene zvnútra prostredníctvom lásky Ježiša Krista.
„Pán nás nestvoril preto, aby tu vybudoval trvalé mesto (Porov. Hebr 13, 14), pretože tento svet je cestou do sveta iného, ktorý je príbytkom, kde nie je žiadne trápenie (Jorge Manrique, Coplas, V). Ale my, Božie deti, by sme sa nemali vzďaľovať od pozemských vecí, kam nás Boh postavil, aby sme sa posväcovali, aby sme ich naplnili požehnanou vierou, jedinou, ktorá prináša ľuďom skutočný pokoj a pravú radosť a prináša ich do každého prostredia. Už od roku 1928 bez prestania kážem: je veľmi potrebné pokresťančovať celú našu spoločnosť, vnášať do všetkých jej sociálnych vrstiev nadprirodzený zmysel, tak, že sa budeme usilovať posväcovať našu bežnú dennú prácu, povolanie či zamestnanie. Tak sa každé ľudské konanie rozsvieti novou nádejou, presahujúcou čas i pominuteľnosť všetkého pozemského“ (Boží priatelia, bod 210).
To, čo kázal zakladateľ Opus Dei, vykazuje jedinečnú zhodu s obsahom konštitúcie Gaudium et spes Druhého vatikánskeho koncilu, pokiaľ ide o zmysel a hodnotu pozemských činností, keď sú osvetlené veľkonočným tajomstvom Ježiša Krista (porov. body 33–39). Na týchto stránkach koncil obhajuje legitímnu autonómiu pozemských skutočností (porov. bod 36), potvrdzuje dôležitosť budovania mesta ľudí pri budovaní mesta Božieho (porov. bod 34) a uznáva, že k tejto dynamike prispievajú nielen veľké diela, ale aj bežné okolnosti života (porov. bod 38). Koncil implicitne uznáva „synovský“ charakter slobody – čo svätý Josemaría vyjadruje explicitne – keď poukazuje na „kristologickú formu“, ktorú musí ľudské konanie nadobudnúť, aby premenilo svet prostredníctvom lásky. Spolupráca ľudskej práce v Božom meste totiž nie je výsledkom automatizmu: sú to milosť a dary Ducha Svätého, ktoré zdokonaľujú ľudskú činnosť a umožňujú jej viesť stvorenie k jeho plnosti.
Túto sériu koordinuje prof. Giuseppe Tanzella-Nitti. Spolupracuje na nej aj viacero ďalších spoluautorov, z ktorých niektorí sú profesormi a profesorkami Pápežskej univerzity Santa Croce v Ríme.
[1] Možno nie je náhoda, že Sväté písmo používa ten istý výraz v celom Starom zákone už len raz, a to keď Mojžišova matka videla, že jej novonarodený syn je „krásny“ (porov. Ex 2, 2).