,,Alexandra!", zvolal pápež, keď ma rozpoznal v skupine Poliakov.

Ďakujem Bohu, že som mala príležitosť osobne poznať svätca, všeobecne považovaného za ,,Veľkého", ktorý mi ukázal obyčajnú svätosť. Bol veľmi milý a každému človeku sa chcel venovať osobitne.

,,Alexandra!", rezonujú mi v ušiach slová pápeža, keď ma videl medzi ďalšími Poliakmi. Áno, priznávam, jeho osobný tajomník Mons. Stanislaw Dziwis mu to tak pošepkal: ,,Je z Argentíny, z Poľska, z Opus Dei..."

Mal rád ľudí a mal veľké srdce, ktoré mu umožňovalo milovať rozmanité charizmy v Cirkvi. Pri jednej príležitosti som videla, ako sa priblížil k skupinke karmelitánok a zavtipkoval: ,,Tak čo, ušli ste z kláštora?" Zažila som tiež, ako sa raz zmenil na Taliana, keď bol medzi Talianmi. Bolo to pri stretnutí s jednou talianskou rodinou, keď povedal: ,,Ako je to možné, že dedko a babka musia stáť?" A hneď sa aj postaral, aby sa pre nich našli stoličky.

Ku každému človeku dokázal venovať pozornosť jednotlivo. Na jednej audiencii bol istý pán, ktorý pápežovi ukazoval veľkú knihu. Keďže bola veľmi ťažká, Ján Pavol II. mu naznačil, aby ju položil na stôl. Jeho tajomníci medzitým presunuli niekoľko stoličiek a ten človek s knihou si to nevšimol. Keď si chcel sadnúť, spadol na zem. Mezi prítomnými to okamžite vzbudilo pobavenie. Pápež sa na nás uprene zahľadel a tým pohľadom nám dal najavo nedostatok našej lásky.

Na týchto audienciách so skupinami ľudí z Poľska boli zástupcovia rôznych inštitúcií – skauti, spevácke zbory, biskupi so seminaristami. Každého si pozorne vypočul, mal obrovské nadanie načúvať ľuďom o ich konkrétnych životných a pracovných záležitostiach. Biskupov sa vypytoval na ich seminaristov, kto sú tí mladí ľudia, ako sa majú.

Keď som bola v jeho prítomnosti, uvedomovala som si, že ma pozná, a že vie čo prežívam. Raz som sa s obavami vyjadrila o jednom človeku, ktorý bol vzdialený od Boha. Hneď zvážnel a povedal mi: ,,A prosíš svätého Josemaríu, aby orodoval za toho človeka?" ,,Samozrejme", odpovedala som. ,,Tak mu teda dôveruj", nástojil pápež. A potom s tou jeho príslovečnou schopnosťou prejsť od transcendentných vecí k obyčajným ľudským záležitostiam, zmenil výraz tváre a s povzbudivým úsmevom ma uistil: ,,Neboj sa, aj pápež sa pomodlí".

Pri stretnutí s mojimi rodičmi sa správal veľmi láskavo. Bezprostredne sa na nich obrátil: ,,Chcem sa vám poďakovať". Narážal tým na skutočnosť, že majú dcéru odovzdanú Bohu a prijali to, že žije ďaleko od nich.

Osobitne si spomínam na stretnutie so skupinou Poliek pri príležitosti Jubilejného roku 2000. Naliehal na nás, aby sme boli k Bohu veľkorysé: ,,V týchto chvíľach je Kristus veľmi blízko nás", hovorieval. A dodal: ,,Keď vás volá, nič mu neodmietnite, dajte mu všetko. Prosím vás o to ako Kristov vikár, to je ten najväčší argument, ktorý mám".

Naposledy som sa s ním stretla niekoľko dní pred jeho smrťou, keď som bola v pápežskej knižnici, a tam som mu mohla povedať zopár vecí. Pozeral sa na mňa, pričom nepovedal ani slovo. Vtedy už bol na tom veľmi zle. Práve sa skončil Kongres UNIV (stretnutie vysokoškolákov, ktoré sa pravidelne koná na podnet svätého Josemaríu od roku 1968), na ktorom som sa zúčastnila aj ja, ale vzhľadom na zdravotný stav pápeža sa obvyklá audiencia u neho neuskutočnila. Povedal som mu, že tohto roku bol medzi nami ešte viac prítomný, a že sme sa za neho veľmi modlili. V tej chvíli prehovoril jeho osobný tajomník a povedal nasledovné slová: ,,Pápež je veľmi spokojný, pretože vie, že môže s mladými z UNIV počítať, aj keď ich osobne nevidí."

Nakoniec, keď som už odchádzala, Ján Pavol II. mi povedal: ,,Buď verná, buď apoštolom."