Je to jedna z prvých a najznámejších teofánií zaznamenaných v Biblii. Pánov anjel sa zjavuje Mojžišovi na hore Horeb ako veľký plameň ohňa uprostred tŕnisteho kríka. «Tu sa mu zjavil Boží anjel v ohnivom plameni z tŕňového kríka. Keď naň hľadel, videl, že tŕňový krík horí plameňom, ale nezhára. Vtedy si Mojžiš povedal: „Pôjdem a obzriem si ten čudný jav. Prečo tŕňový krík nezhorí.“ » (Ex 3,2-3). Boh je Láska, plameň lásky, ktorý je vždy nový a ktorý nikdy nevyhasína s plynúcim časom, zanechávajúc za sebou len dymiaci prút. Jeho láska horí večne, dáva teplo a svetlo tým, ktorí sa nechajú ňou objať. Preto hovorí Boh Mojžišovi: „Ja som, ktorý som!“ (Ex 3,14). On je Láska, verná a vždy živá láska. A tým, že nás stvoril na svoj obraz (porov. Gn 1,27), nás predurčil na takúto lásku: naše srdce nie je schopné žiť s menšou láskou. Naša láska môže byť len horúca, ktorá sa časom obnovuje a rastie.

Možno sme už niekedy zažili, že sme sa vrátili do domu, kde sme kedysi žili: miesto, kde sme milovali, kde sme dávali a prijímali lásku. Teraz ho nájdeme prázdne a opustené, možno dokonca v ruinách. Srdcom nám prejde bolestivý pocit nostalgie, keď pomyslíme, akí šťastní sme tam boli. Niečo podobné sa stane, keď naša láska vychladne a vyhasne. Je to smutné. Láska plná tepla, ktorá obsahovala večný prísľub radosti, láska, ktorá bola všetkým..., a napriek tomu sa premenila na popol. Aká škoda! Dobre to vyjadril jeden slávny spisovateľ: „Aké hrozné je, keď niekto povie: ‚Milujem ťa‘ a druhá strana kričí: ‚Čo?‘“^[1] Taká je vlažnosť, láska, ktorá bola na začiatku krásna, láska, ktorá kedysi napĺňala srdce radosťou a osvetľovala náš život, ale postupne sa vyčerpala až takmer zhasla: láska, ktorá nevydržala skúšku času.

Smrť v spomalenom zábere

Aby sa niečo ochladilo, musí to byť najprv zapálené, zaľúbené. Preto vlažnosť nie je rizikom pre tých, ktorí práve odovzdali svoje srdce: ich láska je ešte príliš elementárna, príliš naivná. Vlažnosť je však skutočným nebezpečenstvom pre akúkoľvek lásku, ktorá už dlho horí. Nejde o náhlu smrť, ale o chorobu, ktorá postupuje takmer nepozorovane: smrť v spomalenom zábere, ako takzvaná „biela smrť“ horolezcov, osudná zmes chladu a únavy, pri ktorej telo postupne stráca svoju reaktivitu a nakoniec sa poddá sladkému, ale smrteľnému spánku.

Úvaha o vlažnosti sa objavuje už veľmi skoro v dejinách Cirkvi. V 3. a 4. storočí hovorili Origenes a Evagrius Ponticus o trpkosti (acedia), stave znechutenia a lenivosti duše, ktorá sa neprejavuje v prvých hodinách dňa, čo je život, ale keď slnko už prešlo dobrý kus cesty a vysoko žiari na oblohe. Preto, inšpirovaní žalmom 91, hovorili o „poludňajšom démonovi“^[2]. ,,Acedia‘‘ znamená doslova nedbanlivosť, zanedbávanie. Hoci ju časom niektorí autori odlišovali od vlažnosti (tepiditas), oba pojmy definujú rovnakú duchovnú realitu: „ochladenie lásky, ktoré sa zakalí opustením a lenivosťou,“^[3] zanedbávanie, ktoré ohrozuje odovzdanosť, pretože „ipsa caritas vacare non potest; láska nemôže byť nečinná“^[4], nemôže si vziať dovolenku.

Blahoslavený Álvaro raz napísal obzvlášť energické slová o nebezpečnom postupe vlažnosti: „S jedným pohľadom zahľadeným do dobra a druhým ostrejším na to, čo lichotí vlastnému ja, vlažná vôľa hromadí v duši sedimenty a hnilobu egoizmu a pýchy, ktoré sa usadzujú a postupne vytvárajú svetský nádych vo všetkom správaní. Ak sa tento zlozvyk nezastaví, posilnia sa stále nešťastnejšie túžby, zafarbené tými sedimentmi vlažnosti: objaví sa túžba po náhradách, podráždenosť pri najmenšej požiadavke alebo obeti, sťažnosti z banálnych dôvodov, povrchné alebo na seba zamerané rozhovory (...). Objavuje sa absencia umŕtvovania a striedmosti; zmysly sa prebúdzajú násilnými útokmi, ochladzuje sa láska a stráca sa apoštolské nadšenie hovoriť o Bohu s vášňou.“^[5]

To je cesta vlažnosti. Postupne preniká do duše smútok, ktorý všetko zatemňuje: to, čo nám predtým napĺňalo srdce, nám už nič nehovorí, a začíname uvažovať svetsky. Vlažnosť spôsobuje skreslenie zmyslov duše, takže nás Božie záležitosti unavujú; a nakoniec sa presvedčíme, že život, skutočný život, je niekde inde. Zo svojej vlastnej skúsenosti písal svätý Augustín: „neprekvapuje, že chorému podnebiu aj chlieb, ktorý je pre zdravého príjemný, pripadá ako mučenie, a že choré oči nenávidia svetlo, ktoré je pre čisté príjemné“.^[6]

Ako sa dostaneme do tohto stavu? Ako sa môže živá láska takto ochladiť? Možno by sa dalo povedať, že na začiatku je sklamanie zo života, možno kvôli určitým sklamaniam a ťažkostiam, kvôli ktorým sa stratila nevinnosť a horlivosť prvých krokov. Tento bod zlomu môže prejsť relatívne bez povšimnutia, ale prenikne do duše. Človek začne skracovať čas pre Boha, pretože mu životný plán pripadá ako nahromadenie povinností; prestane snívať a snažiť sa o apoštolskú misiu, možno kvôli nepriateľskému prostrediu alebo kvôli malomyseľnosti pri pohľade na zriedkavé ovocia svojho úsilia. „Všetci vieme z vlastnej skúsenosti, že niekedy úloha neprináša uspokojenie, ktoré by sme si priali, ovocia sú zredukované a zmeny sú pomalé, a človek má pokušenie sa unaviť. Nie je to však to isté, keď človek z únavy na chvíľu zloží ruky, ako keď ich zloží natrvalo, ovládaný chronickou nespokojnosťou, akousi ,,acediou‘‘, ktorá mu vysušuje dušu.“^[7]Tento druh nespokojnosti spôsobí, že sa srdce postupne ochladzuje „pre zanedbanie, apatiu, nechuť preskúmať vlastné správanie každý deň: dnes vynecháme toto; zajtra nebudeme prikladať dôležitosť tamtomu, vynecháme bez dôvodu nejaké umŕtvenie, unikne nám nedostatok úprimnosti... a postupne si zvykáme na tie veci, ktoré sa Bohu nepáčia, bez toho, aby sme ich prostredníctvom spytovania svedomia premenili na predmet boja. Tak sa vydávame na cestu, ktorá vedie k vlažnosti, nezabudnite na to. Cez medzery v tom zanedbanom spytovaní svedomia preniká chlad, ktorý nakoniec zamrzne dušu.“^[8]

Boh volá k bráne nášho srdca

V úvodných veršoch Apokalypsy sú veľmi známe riadky, ktoré môžu prekvapiť svojou tvrdosťou: „Poznám tvoje skutky, že nie si ani studený, ani horúci. Kiež by si bol studený alebo horúci! Takto, že si vlažný, ani horúci, ani studený, už-už ťa vypľúvam z úst.“ (Zjv 3,15-16). Nasledujúce riadky, možno menej známe, pomáhajú pochopiť, čo chce Boh týmito silnými slovami povedať. „Lebo hovoríš: »Som bohatý, zbohatol som, nepotrebujem nič« - a nevieš, že si biedny, poľutovaniahodný, chudobný, slepý a nahý.“ (Zjv 3,17-18). Hromadenie prívlastkov, ktoré by mohlo vyvolať dojem, že je zamerané proti vlažnému, nám v skutočnosti umožňuje nazrieť do Božieho srdca. Pán k nemu hovorí prísne, aby mu pomohol pochopiť jeho situáciu, ktorá je veľmi podobná tej, v ktorej sa nachádzal muž z evanjeliového podobenstva, ktorý po veľmi dobrej úrode sám sebe hovoril: „Duša, máš veľké zásoby na mnohé roky. Odpočívaj, jedz, pi a veselo hoduj!“ (Lk 12,19). Jeho omyl spočíva v tom, že hromadí pre seba, namiesto toho, aby bol „bohatý pred Bohom“ (Lk 12,21). Neuvedomuje si, že sa uzatvára do seba, a takto kráča priamo k záhube.

Po tvrdých slovách z Apokalypsy nasledujú ďalšie, plné otcovskej starostlivosti, ktoré ukazujú, že Boh nielenže nestráca nádej v nás, ale robí všetko, čo môže, aby zmenil naše srdce: „Radím ti: odo mňa si kúp zlato vyskúšané ohňom, aby si zbohatol, a biele rúcho, aby si sa zaodel a aby nebolo vidieť hanbu tvojej nahoty, i masť, ktorou si potrieš oči, aby si videl. Ja karhám a trescem tých, ktorých milujem. Buď teda horlivý a rob pokánie. Hľa, stojím pri dverách a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou“ (Zjv 3,18-20). Pán nás chce vyviesť z tohto poľutovaniahodného stavu; klope na dvere našej duše, lebo chce, aby sme sa vrátili k intímnemu vzťahu s ním... ale potrebuje, aby sme aj my niečo urobili, aby sme urobili kroky k znovuzapáleniu našej lásky.

Na zabránenie a liečenie vlažnosti

„Polapajte nám líšky, maličké líštičky, čo škodu robia po viniciach. A naša vinica je práve v rozkvete“ (Pies 2,15). Vlažnosť preniká do duše, keď stratíme jemnosť voči Bohu, keď sa dôvera zmení na ľahostajnosť. Je pravda, že nemôžeme Pánovi ponúknuť bezchybnú dokonalosť, ale môžeme byť voči nemu jemní a pozorní. Súčasťou tejto jemnosti je aj ľútosť, keď si uvedomíme, že sme s ním zle zaobchádzali alebo nám chýbala láska. Preto je potrebné byť pozorný k malým veciam a prebúdzať ľútosť nad našim odporovaním voči láske, ako je napríklad vynechanie alebo odloženie modlitby pre aktivizmus, neskorý príchod na večeru pre uprednostnenie našich záležitostí, odkladanie služby z lenivosti, či trucovanie voči človeku... Ľútostné úkony aj za takéto veci rozohrejú dušu: umožňujú nám začínať odznova. „Áno, začínať odznova. Ja —a predpokladám, že aj ty— začínam odznova každý deň, každú hodinu, vždy, keď urobím úkon ľútosti, začínam odznova.“^[9]

Už sme spomenuli potrebu dbať na postoj spytovania svedomia, ktorý predpokladá úprimný postoj k Bohu a k sebe samým.^[10] Z toho pramení aj úprimnosť voči tým, ktorí nás sprevádzajú na našej ceste k Bohu; úprimnosť plná poslušnosti, aby sme sa nechali viesť a tak si udržali živú lásku. „Úprimnosť a vlažnosť sú nepriatelia, ktoré sa navzájom vylučujú. Preto ten, kto je úprimný, nachádza silu bojovať a vystúpiť z veľmi nebezpečnej cesty vlažnosti.“^[11]

Naša láska k Bohu zostáva mladá a obnovuje sa tým, že ju zdieľame s ostatnými. „Keď uhlík nevytvára oheň, je to znak, že sa ochladzuje, že už je takmer celý popol“^[12], povedal svätý Josemaría pri jednej príležitosti. Naozaj, keď srdce nevibruje túžbou, aby sa iní mohli priblížiť k Bohu a dokonca kráčať našou cestou, je možné, že sme sa sami uspali v jednej zákrute. Liekom na prebudenie je: „Zabudni na seba samého… Tvojou jedinou ctižiadosťou nech je žiť len pre svojich bratov, pre duše, pre Cirkev; jedným slovom, pre Boha.“^[13]

Veľkodušnosť je tiež skvelým liekom proti vlažnosti: venovať Pánovi to najlepšie a najcennejšie zo svojho života. Svätý Ján nám rozpráva, že keď bol Ježiš v Betánii, Mária „vzala libru pravého vzácneho nardového oleja, pomazala ním Ježišove nohy a poutierala mu ich svojimi vlasmi; a dom sa naplnil vôňou oleja“ (Jn 12,1-3). Najlepší parfém, náš najväčší poklad, náš najlepší čas, by mal byť pre Pána. Naopak, je zlým znamením, keď sa v nás objavujú hodnotenia ako u Judáša, ktorému sa zdalo všetko pre Ježiša príliš: „Prečo nepredali tento olej za tristo denárov a nerozdali ich chudobným“ (Jn 12,5)? Judáš napokon predal Majstra za cenu otroka... (porov. Mt 26,15). Malé či väčšie obety, sebaovládanie a umŕtvovanie nás zapália zvnútra a zaháňajú vlažnosť. Pripomínajú nášmu srdcu, že aj so všetkou jeho krehkosťou je schopné veľkej lásky: „Urob ma snehom, Pane, / pre ľudské radosti, / hlinou pre tvoje ruky, / ohňom pre tvoju lásku“^[14].

Všetky tieto prostriedky sa dajú zhrnúť do dojímavých slov svätého Pavla: „A nezarmucujte Svätého Božieho Ducha“ (porov. Ef 4,30). Duch Svätý, ktorý neprestáva vo svojej snahe formovať v nás Ježiša, potrebuje našu ochotu a poddajnosť jeho vnuknutiam. Pod jeho krídlami nadobudne náš život ten zmysel misie, ktorý sa, vzdialený od vypočítavosti a priemernosti vlažnosti, môže naplniť dobrodružstvom: „Ten, kto sa rozhodol prispôsobiť celý svoj život Ježišovi, si už nevyberá, kde bude, ale ide tam, kam je poslaný, pripravený odpovedať tomu, kto ho volá; nedisponuje ani vlastným časom. Dom, v ktorom prebýva, mu nepatrí, pretože Cirkev a svet sú otvorené priestory jeho misie. Jeho pokladom je dať Pána do stredu života, bez toho, aby pre neho hľadal iný (...). Spokojný s Pánom, neuspokojí sa s priemerným životom, ale má horiacu túžbu byť svedkom a osloviť ostatných; má rád riziko a vychádza von, nie nútený po už vytýčených cestách, ale otvorený a verný cestám, ktoré naznačuje Duch: na rozdiel od „prežívania“ cíti chuť evanjelizovať“^[15].

*   *   *

V živote našej Matky niet žiadnej prímesi vlažnosti. Ak oheň, ktorý rozpaľuje horiaci ker, symbolizuje Božiu prítomnosť, samotný ker predstavuje osobu Preblahoslavenej Panny Márie, ktorá žiari bez toho, aby vyhasla, vďaka prítomnosti Ducha Svätého, Ohnivého Božej lásky: „Planula si ako ker, ktorý bol ukázaný Mojžišovi, a nehorela si. Tavila si sa, no nespotrebovala si sa (...). Spojená s ohňom, čerpala si silu z toho istého ohňa, zostávajúc vždy žeravá“^[16].Prosíme ju, aby nám pomohla udržiavať stále horiacu Božiu lásku; aby láska k svätej Márii zapálila naše srdce „na žeravý plameň“^[17].

^[1] J. D. Salinger, Levantad, carpinteros, la viga del tejado, Edhasa, Barcelona, 1986, p. 80.

^[2] Porov. E. Boland, «Tiédeur», Dictionnaire de Spiritualité, vol. 15, c. 918. Porov. Žal 91 (90),6: «Nebudeš sa báť nočnej hrôzy, ani šípu letiaceho vo dne; ani moru, čo sa tmou zakráda, ani nákazy, čo pustoší na poludnie».

^[3] F. Ocáriz, A la luz del evangelio, Studium, Madrid, 2020.

^[4] Sv. Augustín, Komentár k Žalmom 31, 5.

^[5] Blah. Álvaro, Pastoračný list, 9-I-1980, č. 31 (Cartas de Familia II, č. 275; AGP, biblioteca, P17).

^[6] Sv. Augustín, Vyznania 7, 16.22.

^[7] Pápež František, Evangelii gaudium, č. 277.

^[8] Blah. Álvaro, Pastoračný list, 8-XII-1976, č. 8 (Cartas de Familia II, č. 116; AGP, biblioteca, P17).

^[9] Sv. Josemaría, En diálogo con el Señor, č. 12.

^[10] Porov. Sv. Josemaría, List 1, č. 34.

^[11] Sv. Josemaría, Inštrukcie 8-XII-1941, poznámka 122.

^[12] Sv. Josemaría, Crónica, 1973, ss. 640-641 (AGP, biblioteca, P01).

^[13] Sv. Josemaría, Brázda, č. 630.

^[14] E. de Champourcin, Presencia a oscuras, Rialp, Madrid, 1952, s. 21.

^[15] Pápež František, Homília, 30-VII-2016.

^[16] Porov. Sv. Amadeus z Lausanne, Mariánske homílie (Sources Chrétiennes, 72), III, 313-317.

^[17] Sv. Josemaría, Cesta, č. 326.