V roku 1966, počas besedy vo Villa Tevere, mu niekoľkí z tých, ktorí s ním žili, zaspievali túto vtedy populárnu taliansku pieseň Aprite le finestre. Zakladateľ im poznamenal, že by bol rád, keby mu ju spievali s radosťou v posledných okamihoch života na tejto zemi, po prijatí posledných sviatostí.

Pieseň oslavuje radosť jari, keď kvety opäť rozkvitajú, vtáky sa vracajú z migrácie a slnko vchádza cez okná a napĺňa domy svetlom. Jej verše pozývajú otvoriť sa novým snom a novému životu, ktorý sa znova začína.

Svätý Josemaría mal rád spev a často si pripomínal vetu svätého Augustína: „Kto spieva, dvakrát sa modlí.“ Taktiež hovorieval, že sa mu páčia „všetky piesne čistej ľudskej lásky, ktoré sú pre mňa strofami ľudskej lásky smerujúcej k tej božskej“. Preto nie je prekvapujúce, že v tejto piesni videl viac než len jednoduchý obraz jari. Tým, že si želal, aby mu ju zaspievali na konci života, môžeme tušiť, že ju vnímal ako metaforu prechodu do večného života: smrť nie ako koniec, ale ako pokojné a žiarivé prebudenie. „Otvoriť okná“ – otvoriť dušu, tak ako to robil počas celého svojho života – Láske nad všetky lásky, konečnému stretnutiu s Bohom, „navždy, navždy..., navždy“ (Cesta, 182).

Slnko – symbol Ježiša Krista v tradícii Cirkvi – sa jemne ponúka človeku a vchádza, keď mu ten slobodne otvorí dvere alebo okná svojho života.

Svätý Josemaría niekedy sníval o tomto definitívnom stretnutí s Bohom: „Teší ma predstava, že raz zatvorím oči a príde chvíľa, keď Ho budem môcť vidieť – nie ako v zrkadle a v nejasných obrazoch... ale z tváre do tváre,“ nie ako niečo náhle, lebo „neustále hľadáme a očakávame Boha. Náhla smrť je, ako keby nás Pán prekvapil zozadu – a keď sa otočíme, zrazu sme v Jeho náručí...“

Bez strachu zo života a bez strachu zo smrti. Tak sa snažil prežiť každý deň svojho života, lebo, ako hovorieval, „nevieme, aký bude posledný boj, lebo môžeme zomrieť kedykoľvek... Nebojte sa: za smrťou je Život a Láska.“

A tento malý symbol zamilovaných – slávik na parapete, ktorý nežne klope na okno – možno v duchu myšlienky, ktorá sa páčila svätému Josemaríovi, chápať ako milosť – Lásku –, ktorá prichádza pripraviť dušu na dlho očakávané stretnutie, aby naposledy otvorila okno tomu najkrajšiemu zo snov: večnému životu.

Dňa 26. júna 1975 zomrel Josemaría Escrivá náhle na infarkt. Splnila sa ďalšia z jeho prosieb k Bohu: milosť zomrieť „bez obťažovania“, aby nebol „na príťaž“ svojim synom a dcéram z Opus Dei.

Príde ten deň, posledný, ktorého sa nebojíme: s pevnou dôverou v Božiu milosť sme už teraz pripravení, veľkodušne, statočne, s láskou v maličkostiach, ísť na to stretnutie s Pánom.

„Na nebi, medzi striebornými oblakmi, už mesiac stanovil stretnutie.“ Panna Mária – ako mesiac, ktorý odráža svetlo slnka – odráža obraz Boha a sprevádza kresťanov v okamihoch temnoty. Svätý Josemaría bol ňou sprevádzaný od svojich mladých rokov – a bola s ním aj na konci života: v posledných okamihoch na zemi upriamil svoj pohľad na obraz Panny Márie Guadalupskej, dôverujúc, že ho Ona bude sprevádzať v tom rozhodujúcom prechode do neba. Päť rokov predtým, keď sa v Jaltepecu zadíval na obraz Panny Márie Guadalupskej, ako podáva ružu Juanovi Diegovi, povedal nahlas: „Takto by som chcel zomrieť: hľadieť na Najsvätejšiu Pannu a aby mi Ona podala kvet…“

Môže vás zaujať ,,Spotify zoznam sv. Josemaríu‘‘

V jednej z biografií zakladateľa sa zachovala rodinná spomienka na ten deň. Severino Monzó, ktorý trávil niekoľko dní v dome pri svätyni Torreciudad, sa po prijatí správy o smrti svätého Josemaríu rozpamätal na slová, ktoré mu pred desaťročím povedal v Ríme o tejto piesni: „Ty mi ju zaspievaš… bez sĺz.“

Išiel ku gramofónu v obývačke a pustil Aprite le finestre. Začal ju spievať s túžbou splniť otcovo želanie. Snažil sa zadržať dojatie, ale nepodarilo sa mu úplne splniť tú druhú časť. V jednom momente sa mu zlomil hlas a musel sa zastaviť. Potom sa spamätal a dospieval ju až do konca.