CIRKEV chcel a založil Kristus, čím splnil vôľu svojho Otca. Okrem toho jej neustále pomáha Duch Svätý. Stručne povedané, je to neustále dielo Najsvätejšej Trojice. Na tejto skutočnosti - jej trojičnom pôvode - je založená druhá poznámka o Cirkvi, o ktorej budeme uvažovať v tento štvrtý deň oktávy za jednotu kresťanov: jej svätosť. Pápež František zdôrazňuje, že dôvera v svätosť Cirkvi „je vlastnosť, ktorá bola od začiatku prítomná vo vedomí prvých kresťanov, ktorí sa jednoducho nazývali svätými (porov. Sk 9, 13. 32. 41; Rim 8, 27; 1 Kor 6, 1), pretože si boli istí, že je to pôsobenie Boha, Ducha Svätého, ktorý posväcuje Cirkev“^[1].

Cirkev je svätá, pretože pochádza od Boha, ktorý je svätý. Cirkev je svätá, pretože svätý je Ježiš Kristus, náš Pán, ktorý svojou obetou na kríži „miloval Cirkev a vydal sám seba za ňu, aby ju posvätil“ (Ef 5, 25-26). Je svätá, lebo ju vedie Duch Svätý, nevyčerpateľný zdroj jej svätosti, ktorý bol poslaný „v deň Turíc, aby posväcoval Cirkev donekonečna“^[2]. Hovoríme tiež, že je svätá, pretože jej cieľom je Božia sláva a usiluje sa o skutočné šťastie ľudstva. A napokon, Cirkev je svätá, pretože prostriedky, ktoré používa na dosiahnutie svojho cieľa, sú tiež sväté: Božie slovo a sviatosti.

Celá táto povzbudzujúca skutočnosť Cirkvi nám však nezakrýva, že napriek jej trojičnému pôvodu a spásonosným prostriedkom môže byť jej viditeľná svätosť zatienená hriechmi jej detí. Svätý Josemaría nás tiež upozornil, že Sväté písmo „používa na kresťanov titul gens sancta (1 Pt 2, 9), svätý ľud, ktorý tvoria stvorenia s biedou: tento zdanlivý rozpor označuje jeden aspekt tajomstva Cirkvi“^[3]. Uvažovanie o kráse Kristovho mystického tela, ktorým je Cirkev, a o všetkých dôvodoch, prečo je svätá, nás môže podnietiť k obnoveniu túžby prejavovať vo svojom živote to svetlo jej svätosti pôvodu, prostriedkov a cieľov.

JE POTREBNÝ pohľad viery pred tajomstvom Cirkvi. Svätý Josemaría zdôraznil, odvolávajúc sa na tento nevyhnutný nadprirodzený pohľad: „Človek by ukázal, že je málo zrelý, keby v prítomnosti nedostatkov a biedy u kohokoľvek z tých, ktorí patria k Cirkvi, bez ohľadu na to, ako vysoko sú postavení na základe svojej funkcie, pociťoval oslabenie svojej viery v Cirkev a v Krista. Cirkev neriadi ani Peter, ani Ján, ani Pavol; riadi ju Duch Svätý a Pán prisľúbil, že zostane po jej boku po všetky dni až do skončenia vekov (Mt 28, 20)“^[4].

Nie je však prekvapujúce, že ľudia, ktorí sa túžia priblížiť k Cirkvi, hľadajú jej členov, pretože práve oni sú povolaní stelesňovať posolstvo radosti, ktoré nám bolo zverené. Je pravda, že my sami katolíci sme často nedokázali odrážať svätosť našej Matky Cirkvi a „skôr sme zahalili, než odhalili pravú tvár Boha“^[5]. Naša viera vo svätosť Cirkvi nás vedie k tomu, aby sme naliehavejšie prosili Pána za každého z nás, uvedomujúc si, že hlboko potrebujeme jeho pomoc. Ako zdôraznil Benedikt XVI počas jedného ekumenického stretnutia: stredobodom ekumenického stretnutia a hnutia musí byť svätosť nášho života^[6].

V tomto zmysle chyby členov Cirkvi - naše vlastné chyby a hriechy - podnecujú našu túžbu po osobnom obrátení a vedú nás k náprave a k naliehavejšej modlitbe. To všetko bez toho, aby sme strácali zo zreteľa skutočnosť, že svätosť Cirkvi treba hľadať predovšetkým v samotnom Kristovi. „Katolícka cirkev vie, že vďaka podpore, ktorá jej prichádza od Ducha, slabosti, priemernosti, hriechy a niekedy aj zrady niektorých jej detí nemôžu zničiť to, čo jej Boh vnukol na základe svojho milostivého zámeru“^[7]. Preto s pevnou dôverou v Boží plán svätý Josemaría pripomína, že „naša Matka je svätá, lebo sa narodila čistá a zostane bez poškvrny naveky. Ak niekedy nevieme objaviť jej krásnu tvár, očistime si oči; ak si všimneme, že jej hlas sa nám nepáči, odstráňme zo svojich uší zatvrdnutosť, ktorá nám bráni počuť v jej tóne hvízdanie milujúceho Pastiera“^[8].

JE PRAMEŇOM NÁDEJE, keď vieme, že „v priebehu dejín, aj dnes, bolo toľko katolíkov, ktorí sa účinne posväcovali: mladí i starí, slobodní i ženatí, kňazi i laici, muži i ženy. Ale stalo sa, že osobná svätosť mnohých veriacich - vtedy i dnes - nie je okázalá. Často nedokážeme rozpoznať obyčajných, všedných, svätých ľudí, ktorí pracujú a žijú medzi nami“^[9]. Svätosť je najkrajšou tvárou Cirkvi a nenápadne žiari v mnohých ľuďoch okolo nás: v tých, ktorí sa snažia slúžiť a spríjemňovať život iným; v tých, ktorí neúnavne pracujú, aby priniesli do svojich domovov potrebné veci; v tých, ktorí vydávajú dôležité svedectvo viery tým, že pokojne znášajú mnohé ťažkosti, chorobu či starobu. Všetky tieto snahy, aj keď zostávajú neviditeľné, sú skutočnou silou Cirkvi, a to aj v upevňovaní jej jednoty.

Mnohí kresťania už boli blahorečení alebo kanonizovaní a sú povzbudením pre nás, ktorí sme ešte len na ceste. Ako členovia tej istej Cirkvi, údy toho istého tela, nás toto množstvo svätých chráni, podporuje a vedie^[10]. Sú medzi nimi mnohí, ktorí sa z Božieho vnuknutia rôznymi spôsobmi usilovali o jednotu všetkých kresťanov: Svätý John Henry Newman, ktorý bol pred svojím obrátením anglikánom; svätá Alžbeta Hesselbladová zo Švédska, ktorá patrila k luteránskej rodine a znovu založila rád brigitiek; svätý Jozafat, Ukrajinec, ktorý zomrel v snahe o jednotu kresťanov v slovanských krajinách; blahoslavená Mária Sagheddu, ktorá obetovala svoj život Bohu za jednotu kresťanov a zomrela vo veku 25 rokov neďaleko Ríma; svätý Ján Pavol II, ktorý bol počas svojho pontifikátu neúnavným bojovníkom za ekumenizmus; a mnoho katolíckych a nekatolíckych mučeníkov, ktorí spoločne svedčili o svojej viere, ako sa to stalo v Ugande s katechétom Charlesom Lwangom a jeho spoločníkmi. Objavovanie príkladov svätosti aj medzi našimi oddelenými bratmi bude neoceniteľným impulzom pri hľadaní jednoty.

Druhý vatikánsky koncil práve vo svojej Dogmatickej konštitúcii o Cirkvi poukazuje na to, že jej členovia, ktorí sa cítia byť povolaní podporovať jednotu, „sa stále usilujú rásť vo svätosti, úplne prekonať hriech, a preto pozdvihujú svoj zrak k Márii, ktorá žiari ako vzor čností pre celé spoločenstvo vyvolených“^[11]. Láska k Márii, Mater Ecclesiae, nás povedie k väčšej láske k Cirkvi. Ona nás naučí cítiť zodpovednosť za svätosť všetkých údov Kristovho mystického tela, čo je nevyhnutný spôsob, ako dosiahnuť jednotu všetkých kresťanov.

^[1] František, Audiencia, 2-X-2013.

^[2] Lumen gentium, bod 4.

^[3] Svätý Josemaría, Vernosť Cirkvi, 4-VI-1972.

^[4] Svätý Josemaría, Vernosť Cirkvi, 4-VI-1972.

^[5] Gaudium et spes, bod 19.

^[6] Benedikt XVI, Príhovor, 19-VIII-2005.

^[7] Ut unum sint, bod 11.

^[8] Svätý Josemaría, Vernosť Cirkvi, 4-VI-1972.

^[9] Ibid.

^[10] Benedikt XVI, Homília, 24-IV-2005.

^[11] Lumen gentium, bod 65.