Ako nám Otec sám neskôr pri mnohých príležitostiach prízvukoval, nikdy sa nepodobal šachistovi, ktorý zatiaľ čo robí jeden ťah, už rozmýšľa o ďalšom. Žil v pokojnom odovzdaní do Božej vôle a všemožne sa snažil neklásť jej prekážky neužitočnou ľudskou náhlivosťou. S dovolením svojho ordinára, zaragozského arcibiskupa, sa presťahoval do Madridu, aby tam dokončil svoje doktorandské štúdium práva na Univerzite Central. 20. apríla 1927 pricestoval do Madridu a asi o týždeň na to sa zapísal na študijný odbor história medzinárodného práva a koncom augusta aj na odbor filozofia práva. Založením Diela však došlo aj k zmene jeho plánov. 2. októbra 1928 Pán zmenil smer jeho života a s úplnou jasnosťou mu ukázal, že jeho zvláštne poslanie na zemi spočíva v uskutočňovaní Opus Dei. Niekedy som ho počul s hlbokou vďačnosťou hovoriť: Madrid bol mojím Damaškom. Neviem, kedy sa definitívne rozhodol, že sa natrvalo usadí v hlavnom meste, kde sa Dielo zrodilo a kde malo aj lepšie perspektívy na rozvoj. Viem však, že hneď od začiatku obdŕžal od miestneho ordinára cirkevné schválenie. 2. októbra 1928 sa pred našim Zakladateľom otvorili nové horizonty, ktoré ho náš Pán povolal odhaľovať tým, že do jeho rúk zveril Opus Dei. Opus Dei malo predstavovať mobilizáciu kresťanov všetkých sociálnych vrstiev a po celom svete, kresťanov, ktorí sa vykonávaním svojej profesionálnej práce v plnej osobnej slobode a so všetkou zodpovednosťou usilujú o svoje posvätenie tým, že z vnútra posväcujú všetky časné reality v odvážnom projekte evanjelizácie, aby priviedli k Bohu všetky duše. Tým o niekoľko desaťročí skôr zaznela výzva na obnovu Cirkvi, ktorú neskôr so všetkými z toho vyplývajúcimi pastoračnými dôsledkami formuloval Druhý vatikánsky koncil ako univerzálne povolanie k svätosti pre spásu sveta. Tieto dôsledky v podstate charakterizujú funkciu, ktorú Opus Dei v rámci Cirkvi plní a bude naďalej plniť, kým, ako hovorieval Zakladateľ, budú na celom svete ľudia, ktorí pracujú. 

Don José Pou de Foxá bol profesor zo štátnej univerzity v Zaragoze v Španielsku, veľmi známa osobnosť v oblasti kanonického práva. Na začiatku 30.-tych rokov ho don José Pou v jednom liste prosil: „Povedz mi, čo sa to s Tebou stalo, pretože si sa zmenil. Vždy píšeš s veľkou radosťou a vidím, že si šťastný, ale zároveň mi pripadáš trochu rezervovaný. Niečo sa muselo stať. Máš nejaký problém?“ Na tieto jeho otázky odpovedal náš Otec pravdepodobne tým, že mu nejakým spôsobom povedal o svojom mimoriadnom povolaní. Vlastne už vo svojom nasledujúcom liste Dr. Pou poznamenáva, že na základe obdŕžaných správ veľmi dobre chápe, prečo sa mu náš Otec vždy zdal byť úplne ponorený do Božej prítomnosti a prečo s toľkým elánom plnil Božiu vôľu. Dodáva: „Hovoríš, že si neužitočným a nevhodným nástrojom. Je dobré, že to takto vidíš, pretože v opačnom prípade by si plnil svoju vôľu a nie Božiu. Keďže sa pokladáš za nehodného na plnenie tejto úlohy, Boh vykoná všetko a všetko bude od Boha“. Náš Zakladateľ už s nikým iným nehovoril o poslaní, ktoré od Boha dostal okrem ľudí, ktorí prišli do kontaktu s Dielom a niekedy v druhej polovici roku 1930 aj so svojim duchovných vodcom, ktorý ho mnohonásobne uistil, že „toto všetko je od Boha“.