V TÝCHTO VEĽKONOČNÝCH DŇOCH liturgia uvádza niektoré úryvky z reči, ktorú Peter predniesol Izraelitom v deň Turíc. Apoštol, po tom, čo prijal dar Ducha Svätého, pripomína, že už kráľ Dávid hovoril o Kristovom vzkriesení: „Preto sa raduje moje srdce a môj jazyk plesá, aj moje telo odpočíva v nádeji. Lebo nenecháš moju dušu v podsvetí a nedovolíš, aby tvoj Svätý videl porušenie“ (Sk 2, 26-27).
Dni utrpenia sa už zdajú vzdialené. Peter a ostatní apoštoli si ich však dobre pamätajú: boli to dni temnoty. Na chvíľu všetko, čo ich napĺňalo nádejou, stratilo zmysel. Teraz však, po tom, čo boli svedkami Ježišovho vzkriesenia a prijali Utešiteľa, môžu spolu s kráľom Dávidom povedať: „Ukážeš mi cestu života. U teba je plnosť radosti, po tvojej pravici večná slasť“ (Ž 16, 11).
Apoštoli pochopili, že cesta života nie je vždy úplne osvetlená. Môžu nastať etapy, keď sa nám, podobne ako počas Umučenia, zdá, že je všetko stratené, a obklopí nás smútok. Ale istota, že Kristus žije, nás napĺňa nádejou a vracia nám radosť. Toto je istota, ktorá nás poháňa vpred aj uprostred tmy. Rovnako ako apoštolov, ani nás neopúšťa, ani nedovolí, aby sme videli skazu, ak mu dovolíme, aby viedol náš život. „Kristus žije: Kristus nie je postava, ktorá sa pominula; postava, ktorá prežila svoj život v istej dobe a potom odišla, zanechajúc nám žiarivý príklad a spomienku“[1].
DVAJA EMAUZSKÍ UČENÍCI spočiatku nespoznali svetlo zmŕtvychvstania. Uprostred tmy sa radšej vydali na miesto, kde sa cítili v bezpečí: do svojho rodného kraja. Rozhodli sa vkladať nádej do toho, čo už poznali: do svojho domova, práce, osobných plánov... To všetko kedysi opustili, aby nasledovali Ježiša. Ale teraz, keď sa zdanlivo stratil ten, kto dával zmysel tomuto odovzdaniu sa, si myslia, že jediné, čo im zostáva, je vrátiť sa k svojmu predchádzajúcemu životu.
Títo učeníci, keď vkladajú svoje nádeje do návratu k svojmu minulému životu, nedokážu sa otvoriť skutočnej nádeji. Na ceste do Emauz mali jasný cieľ, ale vo vnútri sa cítili stratení. Počuli, že niektoré ženy nenašli Ježišovo telo a že anjeli im povedali, že žije, ale oni tomu neverili. Ani potvrdenie, že ostatní učeníci videli to isté, ich neprinútilo zmeniť plány (porov. Lk 24, 22–24). Preto, keď sa vzdialili od Jeruzalema a stretli Pána, „ich oči ho nepoznali“ (Lk 24, 16). Evanjelista poukazuje na to, že na Ježišovu otázku, o čom sa rozprávajú, obaja „zastavili sa a boli smutní“ (Lk 24, 17).
Tento duševný stav učeníkov je rovnaký ako u toho, kto podľahne pokušeniu vrátiť sa späť na prejdenú cestu. Na začiatku nás tento nový smer hypnotizuje „krásnymi, ale iluzórnymi vecami, ktoré nedokážu splniť to, čo sľubujú, a tak nás nakoniec nechávajú s pocitom prázdnoty a smútku. Tento pocit prázdnoty a smútku je znamením, že sme sa vydali cestou, ktorá nebola správna, ktorá nás dezorientovala“[2]. Naopak, spolu s Pánom môžeme osvetliť prítomnosť – so znameniami života a smrti – a začleniť ju do projektu, ktorý sme s ním začali. Situácia bez zmyslu a temnoty nie je definitívna, ani nie je dobrým kompasom v momentoch dezorientácie. V každom okamihu máme príležitosť začať odznova, spoznať vzkrieseného Ježiša, ktorý nás stretáva na ceste a dáva nám skutočnú nádej: všetko sa dá integrovať, ak znovu počúvame jeho pozvanie, aby sme Ho počúvali a nasledovali. Náš život nie je stratený, ak žijeme spolu s ním. „Iba Pán nám môže potvrdiť, akú máme hodnotu. Hovorí nám to každý deň z kríža: zomrel za nás, aby nám ukázal, akí sme v jeho očiach vzácni. Neexistuje prekážka ani zlyhanie, ktoré by mohlo zabrániť jeho nežnému objatiu“[3].
JEŽIŠ PRIJÍMA SMÚTOK oboch učeníkov. Vypočuje si ich výlev, v ktorom vyjadrujú príčinu svojho sklamania: „My sme očakávali, že práve on bude tým, kto vykúpi Izrael“ (Lk 24, 21). Pán „chápe ich žiaľ, preniká do ich srdca a odhaľuje im niečo zo života, ktorý prebýva v ňom“[4]. Začína im vysvetľovať skutočný zmysel Písma a to, ako bolo potrebné, aby Mesiáš podstúpil tieto utrpenia. S každým slovom, ktoré Ježiš vysloví, obaja muži opäť nadobúdajú radosť, ktorá charakterizovala ich život učeníkov, ale stále nepoznávajú Pána. Až keď Ho uvidia, ako si sadá, láme a požehná chlieb, uvedomia si, že to bol práve vzkriesený Kristus (Lk 24, 31).
Obaja učeníci sa vydali do Emauz, aby sa vrátili k svojmu predchádzajúcemu životu. Nebola to však ich istota, čo im vrátilo nádej, ale stretnutie s Ježišom: „Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písma?“ (Lk 24, 31). Aj my, keď počúvame jeho slová v evanjeliu a spoznávame jeho prítomnosť v Eucharistii, môžeme opäť zažiť radosť z putovania po jeho boku. Život úprimnej modlitby a častého prijímania sviatostí nám umožňuje zmeniť smer vlastnej existencie, lebo tam sa rozum, vôľa a city môžu opäť a v pokoji spojiť a byť obnovené milosťou. Boh nie je ľahostajný k nášmu osudu. Aj keď prechádzame chvíľami dezorientácie, On sa opäť stáva prítomným a ponúka nám hlbší zmysel našej vlastnej cesty. Ak hľadáme útočisko v teple vzkrieseného Ježiša, vidíme, ako s novou silou ožíva povolanie a poslanie učeníkov.
Panna Mária tiež prešla podobnou temnotou ako pútnici, ktorí išli do Emauz. Nikoho smrť Ježiša nebolela viac ako ju. Ale jej dôvera v Boha ju viedla k tomu, aby prežívala neprítomnosť svojho Syna s nádejou, vkladajúc svoju istotu do konečného víťazstva Krista nad smrťou: vedela vopred začleniť okamihy Utrpenia do plodov Zmŕtvychvstania. „Nedovoľ, aby ťa skleslosť premohla pri tvojej apoštolskej práci,“ napísal svätý Josemaría. „Nestroskotal si, tak, ako nestroskotal Kristus na kríži. Hlavu hore!… Pokračuj proti prúdu, pod materinskou ochranou Máriinho najčistejšieho srdca: Sancta Maria, refugium nostrum et virtus!, ty si moje útočisko a moja sila“[5].
[1] Svätý Josemaría, Ísť s Kristom, bod 102.
[2] František, Audiencia, 5-X-2022.
[3] Ibid.
[4] Svätý Josemaría, Ísť s Kristom, bod 105.
[5] Svätý Josemaría, Krížová cesta, XIII. zastavenie, bod 3.