HNEĎ AKO JEŽIŠ vošiel do Kafarnauma, pristúpil k nemu stotník a prosil Ho: „Pane, sluha mi leží doma ochrnutý a hrozne trpí“ (Mt 8, 6). Táto prosba pravdepodobne prekvapila ľudí, ktorí boli svedkami tejto scény. Bolo nevídané, aby sa významný muž Rímskej ríše obrátil na Žida s takýmto postojom: oslovil ho „Pane“ a predstavil sa ako človek v núdzi, slabý a takmer zúfalý. Možno si uvedomoval, že takéto poníženie mu spôsobí stratu autority medzi obyvateľmi Kafarnauma, ale jeho prestíž bola na druhom mieste: jeho prioritou bolo nájsť riešenie, ktoré by napravilo situáciu jeho sluhu. Ježiša dojímala pokora tohto stotníka a ešte skôr, než mu predniesol konkrétnu prosbu, odpovedal mu: „Prídem a uzdravím ho“ (Mt 8, 7).
Ježišove slová určite opäť prekvapili prítomných, lebo vyjadril úmysel ísť do jeho domu. Keď Žid vošiel do domu pohanov, stal sa podľa zákona nečistým, čo znamenalo vzdialenie sa od Božej prítomnosti. Stotník tento zvyk v skutočnosti poznal, a preto povedal: „Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu, ale povedz iba slovo a môj sluha ozdravie“ (Mt 8, 8). „Keď sa necháme ním nájsť, je to On, kto vstupuje do nás, je to On, kto všetko obnovuje, lebo práve to je príchod, to je význam príchodu Krista: všetko obnoviť, premeniť srdce, dušu, život, nádej a cestu“[1].
Ježiš túži vstúpiť do srdca toho prostého a núdzneho človeka, aby mu prejavil svoju konkrétnu lásku. Aj my sa môžeme cítiť nehodní byť s Pánom, ale Boh práve hľadá tých najslabších, aj tých, ktorí sa cítia takmer zlomení, tých, ktorí stratili sebavedomie, tých, ktorí považujú svoju prosbu za otravnú. Boh prišiel uzdravovať. A čaká len na to, aby sme Ho, podobne ako stotník, s pokorou prosili a priblížili sa k Nemu.
STOTNÍK DÔVERUJE Ježišovi natoľko, že mu stačí jedno jeho slovo, aby dosiahol uzdravenie svojho sluhu. V podstate uplatnil uvažovanie, ktoré dobre pozná. On sám má ľudskú autoritu, vďaka ktorej vojaci bezodkladne poslúchajú jeho rozkazy: „Ak daktorému poviem: ,Choď!‘ – ide; inému: ,Poď sem!‘ – tak príde“ (Mt 8, 9). Preto by Ježišovi, ktorý má božskú autoritu, stačil jednoduchý príkaz, aby choroba zmizla z tela jeho sluhu. Tento prístup vzbudil obdiv Pána i zástupu: „Veru, hovorím vám: Takú vieru som nenašiel u nikoho v Izraeli. Hovorím vám, že prídu mnohí od východu i západu a budú stolovať s Abrahámom, Izákom a Jakubom v nebeskom kráľovstve“ (Mt 8, 10–11). A môžeme sa zamyslieť: nie je to tak, ako niekedy reagujú deti a aj ľudia, ktorí sa v duchovnom živote snažia kráčať cestou detstva?
Ježiš chváli vieru človeka, o ktorom by z pohľadu tej doby málokto povedal, že by mohol mať vieru. Zdá sa, že nebol práve najvhodnejšou osobou na takúto chválu, lebo Boh sa mu nezjavil tak, ako sa zjavil Izraelu. Kristus týmto spôsobom ohlasuje, že nový Boží ľud nie je obmedzený na jeden národ, ale ponúka spásu všetkým národom. „Cudzincov, ktorí sa pripoja k Pánovi, aby mu slúžili,“ prorokoval Izaiáš ,„ (...) vpustím na svoju svätú horu“ (Iz 56, 6–7). Mať nádejný pohľad na svet, tak ako Ježiš, nás vedie k tomu, aby sme objavili dobro, ktoré je v každom človeku, aj v tých, ktorí sa na prvý pohľad môžu zdať najvzdialenejší od Pána. V mnohých z nich, ako napríklad u stotníka, bije túžba nájsť „Boha, ktorý má ľudskú tvár a ktorý nás miloval až do krajnosti, každého z nás osobitne aj celé ľudstvo“[2].
PREDTÝM, NEŽ DOSTANEME sväté prijímanie počas svätej Omše, liturgia nám navrhuje zopakovať úkon viery stotníka: „Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu, ale povedz iba slovo a môj sluha ozdravie“ (Mt 8, 8). Týmto vyjadrením prejavujeme svoju potrebu byť uzdravení Kristom: On prichádza do našej duše práve preto, aby uzdravil naše rany. „Eucharistia nie je odmenou pre dobrých, ale silou pre slabých“[3].
Počas dňa môžeme posilňovať túžbu, aby Ježiš prišiel do nášho domu prostredníctvom duchovného prijímania. „Vykonávaj ho často a dosiahneš väčší pocit Božej prítomnosti a užšie spojenie s Ním vo svojich skutkoch“[4], radil svätý Josemaría. Možno máme všetci skúsenosť s tým, že nejaký čas čakáme na niečo, na čo sa mimoriadne tešíme: oslavu, dovolenku, príchod blízkej osoby… Možno sú predchádzajúce dni plné príprav a v našej predstavivosti si začíname vytvárať obraz o tom, ako ten okamih prebehne. A keď konečne nastane, vítame ten deň s nadšením takmer úmerným dĺžke čakania.
Prostredníctvom duchovného svätého prijímania sa nielen pripravujeme na prijatie Pána v Eucharistii, ale aj obnovujeme svoju túžbu, aby prišiel a uzdravil nás. Hovorí sa, že sám Ježiš osobne zveril svätej Faustíne Kowalskej, že ak sa budeme modliť duchovné sväté prijímanie niekoľkokrát denne, už za jediný mesiac uvidíme, ako sa naše srdcia úplne zmenili. Preto môžeme prosiť Pána o vieru svätých, aby sme boli touto modlitbou premenení. Aj svätý Jozef sa deväť mesiacov živil duchovnými prijímaniami. Sníval o tom, aké bude Dieťa, a určite hovoril s Máriou o jeho príchode. A keď sa napokon narodilo, jeho očakávania boli prekonané: považoval sa za najšťastnejšieho človeka na svete, keď držal v náručí samotného Boha.
[1] František, Homília, 2-XII-2013.
[2] Benedikt XVI, Spe Salvi, bod 31.
[3] František, Homília, 4-VI-2015.
[4] Svätý Josemaría, Cesta, bod 540.