JEDNÉHO DŇA PÁN prirovnal Kráľovstvo nebies k majiteľovi vinice, ktorý vyšiel za úsvitu, aby najal robotníkov do svojej vinice (porov. Mt 20, 1–16). Keď stretol prvých, poslal ich pracovať za denár na deň, ako bolo zvykom. Keď o niekoľko hodín neskôr našiel viacerých, ktorí „stáli na námestí“, poslal aj ich do svojej vinice. V týchto prípadoch im však namiesto toho, aby im zaručil určitú mzdu, povedal: „Dám vám, čo bude spravodlivé.“
Táto veta pravdepodobne vyvolala medzi poslucháčmi najrôznejšie očakávania. Niekto by si možno myslel, že tí, čo začali pracovať neskôr, dostanú menej peňazí ako tí, čo sa namáhali od úsvitu. Preto keď tí z poslednej hodiny dostali mzdu jeden denár, myslíme si, že tí, čo vstali skôr, dostanú za svoju prácu väčšiu odmenu. Všetci však dostali rovnakú mzdu. Vtedy sa prví robotníci začali sťažovať proti majiteľovi, lebo sa zdalo, že nezohľadnil, že znášali celú ťarchu dňa a horúčavy. Majiteľ odpovedal jednému z nich: „Priateľu, nekrivdím ti. Nezjednal si sa so mnou za denár? Vezmi, čo je tvoje, a choď! Ja chcem aj tomuto poslednému dať toľko, koľko tebe. Alebo nesmiem so svojím robiť, čo chcem?“
„Ježiš chce, aby sme sa zamysleli nad pohľadom toho majiteľa: nad pohľadom, ktorým hľadí na každého z robotníkov čakajúcich na prácu a volá ich, aby išli do jeho vinice. Je to pohľad plný pozornosti, dobrotivosti; je to pohľad, ktorý volá, ktorý pozýva vstať, vydať sa na cestu, lebo chce život pre každého z nás, chce plný, aktívny život, spasený od prázdnoty a nečinnosti“[1]. Kristus prijíma všetkých, aj keď k nemu prichádzajú alebo sa s ním stretávajú v poslednej chvíli, ako dobrý lotor (porov. Lk 23, 43). Ako poukázal prorok Izaiáš, Boh si želá, aby „bezbožný opustil svoju cestu, hriešny človek svoje zmýšľanie a vrátil sa k Pánovi, on sa nad ním zmiluje, k svojmu Bohu, veď mnoho odpúšťa! Lebo moje myšlienky nie sú vaše myšlienky a vaše cesty nie sú moje cesty“ (Iz 55, 7–8).
TRADIČNE SA SPRAVODLIVOSŤ chápala ako cnosť, ktorá spočíva v tom, že každému sa dáva to, čo mu patrí. Ide teda o vnútornú dispozíciu, ktorá zdôrazňuje náš vzťahový rozmer. Preto by sme si v prvom rade mali položiť otázku, čo dlhujeme Bohu, alebo ako nadviazať spravodlivý vzťah s tým, kto je prameňom všetkých dobrých vecí, počnúc samotnou našou existenciou.
Dialóg medzi kňazom a veriacimi, ktorým sa začína prefácia počas svätej Omše, môže byť dobrým východiskovým bodom: „–Vzdávajme vďaky Pánovi, nášmu Bohu. –Je to dôstojné a správne (spravodlivé)“[2]. Na prvý pohľad sa vďačnosť a spravodlivosť zdajú byť v protiklade: dar sa totiž vyznačuje práve tým, že je nezaslúžený. Vďačnosť je uznanie toho, že niekto urobil viac, než mu príslušne patrilo. Pred Bohom sa však súradnice radikálne menia, lebo on je zdrojom všetkého, čím sme a čo máme. Ako hovorí svätý Pavol: „Čo máš, čo by si nedostal?“ (1 Kor 4, 7). Náš život ako taký je nezaslúžený dar; preto je voči Bohu vďačnosť hlbokou povinnosťou. Nikdy mu nebudeme môcť vrátiť to, čo pre nás robí, a na tom nie je nič nespravodlivé. Je tu však niečo, čo je hlboko povinné, hlboko spravodlivé: poďakovať mu za všetko.
Zistenie, že náš vzťah s Bohom je podmienený jeho bezpodmienečným darom, nás vedie k tomu, aby sme si užívali život ako jeho deti, a oslobodzuje nás od chápania viery, ktoré sa prehnane sústreďuje na doslovný význam prikázaní. Namiesto toho, aby sme sa nechali zavalovať tým, čo sa môže javiť ako nekonečný zoznam predpisov, prostredníctvom ktorých sa snažíme zaplatiť cenu za naše vykúpenie, môžeme si našu odpoveď na Božiu lásku predstaviť ako ochotu darovať mu všetky okamihy nášho života, presvedčení, že mu nikdy nedokážeme dostatočne poďakovať za všetko, čo nám dáva. Tak napríklad vernosť plánu duchovného života možno vnímať skôr ako najpriamejšie prejavenie našej vďačnosti za lásku, ktorú Boh vylieva na každého z nás a ktorá nám umožňuje byť mu vždy nablízku, než ako ťarchu pre svedomie z prijatých záväzkov. „Vy,“ zdôrazňoval svätý Josemaría, „ak sa skutočne usilujete o to byť spravodliví, budete často premýšľať o svojej závislosti na Bohu — „Čo máš, čo si nedostal?“ (1 Kor 4, 7) — a budete naplnení vďačnosťou a túžbou odplácať sa Otcovi, ktorý nás miluje až do zbláznenia“[3].
POSTOJ, KTORÝ SPOČÍVA v hlbokej vďačnosti voči Bohu, nás oslobodzuje od nadmernej túžby súdiť Jeho konanie. Niekedy, keď čelíme osobným alebo spoločenským udalostiam a zrazu sa ocitneme v situácii, ktorú sme neočakávali, sa nám môžu vynoriť otázky tohto druhu: „Ako môže Boh niečo také dovoliť?“ Možno si myslíme, že iní ľudia sú viac požehnaní ako my, alebo že Boh akoby nepočúval to, o čo Ho prosíme v našich modlitbách, a pomyslíme si: „Aké nespravodlivé.“ Správame sa potom ako tí najatí robotníci, ktorí pracovali celý deň a nedokázali prijať neobyčajnú veľkorysosť majiteľa voči tým, ktorých najal až pri západe slnka. Namiesto toho, aby sa tešili, že títo robotníci budú mať aspoň niečo na jedlo, zarmútili sa sklamaním zo svojich očakávaní, že dostanú väčšiu milosť.
Okrem toho nemá zmysel obviňovať Pána zo zla. Mnohé z nich sú výsledkom ľudskej slobody, vlastných aj cudzích činov a opomenutí. Okrem toho sa musíme vo svojich modlitbách presvedčiť, že Boh je Pánom nášho života a dejín; a tiež o tom, že hoci nám v skutočnosti nič nedlhuje, keďže je Láska, vždy hľadá to najlepšie pre každého, niekedy premenou zla na dobro prekvapujúcimi spôsobmi. „V istom zmysle je spravodlivosť väčšia ako človek, väčšia ako rozmery jeho pozemského života, väčšia ako možnosti nadviazať v tomto živote medzi všetkými plne spravodlivé vzťahy“[4].
Modlitba tých, ktorí si uvedomujú, že sú Božími deťmi, je poznačená dôverou v toho, kto nás nekonečne miluje a vždy pre nás chce to najlepšie. Tak sa modlí Ježiš v Getsemanskej záhrade: „Otče, ak chceš, vezmi odo mňa tento kalich! No nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane!“ (Lk 22, 42). Môžeme si predstaviť, že Panna Mária na úpätí Kalvárie adresovala Bohu podobnú modlitbu. Hoci jej táto situácia spôsobovala najväčšie utrpenie, dôverovala Pánovi a vedela, že nakoniec všetko dopadne dobre, lebo „Boh sa nenechá prekonať v štedrosti“[5].
[1] František, Anjel Pána, 24-IX-2017.
[2] Rímsky Misál, Prefácia, Eucharistická modlitba.
[3] Svätý Josemaría, Boží priatelia, bod 167.
[4] Svätý Ján Pavol II, Audiencia, 8-XI-1978.
[5] Svätý Josemaría, Vyhňa, bod 623.