JEŽIŠ RAZ ROZPRÁVAL príbeh o kráľovi, ktorý sa chcel vyrovnať so svojimi sluhami (porov. Mt 18, 21–35). Predviedli mu vtedy jedného, ktorý mu dlhoval desať tisíc talentov. Išlo o astronomickú sumu; dnes by sme povedali, že takýto dlh by skôr zodpovedal veľkej spoločnosti ako súkromnej osobe. Keďže ju nemohol splatiť, pán nariadil, aby sa postupovalo tak, ako bolo v tých časoch v takýchto prípadoch zvykom: „Nech je predaný on sám, jeho žena, deti a všetko, čo má, a tak nech splatí dlh.“ Vtedy sa však sluha „vrhol k jeho nohám a prosil ho: ‚Maj so mnou trpezlivosť a všetko ti splatím.‘ Pán sa nad tým sluhom zľutoval, nariadil ho prepustiť a odpustil mu dlh.“
Sluha jednoducho požiadal o viac času na splatenie požičanej sumy. Jeho postoj však dokázal dojať srdce pána. Ten mu nielen poskytol odklad, ale oslobodil ho od všetkých dlhov. Môžeme si predstaviť zmätok poslucháčov tohto podobenstva. Nuž, niečo tak skutočné ako tento príbeh sa deje zakaždým, keď pristupujeme k sviatosti zmierenia, hoci je dlh veľmi veľký. Keď vyznávame svoje hriechy, „Boh nám odpúšťa, zabúda na všetko zlo, ktoré sme spáchali. Niekto povedal: ‚Je to Božia choroba.‘ Nemá pamäť, je schopný v týchto prípadoch stratiť pamäť. Boh zabúda na zlé činy toľkých hriešnikov, na naše hriechy. Odpúšťa nám a ide ďalej“[1].
Bolo prakticky nemožné, aby ten sluha mohol vrátiť požičanú sumu: iba gesto milosrdenstva, aké prejavil kráľ, ho mohlo oslobodiť. Ani vlastnými skutkami by sme nedokázali vyrovnať dlh, ktorý máme voči Pánovi za naše hriechy. Nielen kvôli závažnosti spáchaných činov, ale aj preto, že Boh je taký, aký je. Pán nám však napriek tomu zadarmo udeľuje svoje odpustenie prostredníctvom spovede a oslobodzuje nás od všetkého, čo by nás mohlo od neho vzdialiť. To je božská miera jeho lásky. Preto Cirkev odporúča pravidelne pristupovať k tejto sviatosti, lebo „pomáha formovať si svedomie, bojovať proti nezriadeným náklonnostiam, nechať sa vyliečiť Kristom a robiť pokroky v živote podľa Ducha. Keď touto sviatosťou častejšie prijímame dar Otcovho milosrdenstva, pobáda nás to, aby sme boli milosrdní ako on“[2].
KEĎ TEN SLUHA vyšiel z prítomnosti kráľa, stretol svojho spolubrata, ktorý mu dlhoval sto denárov. Nebola to malá suma – predstavovala trojmesačný plat –, ale v porovnaní s tým, čo mu práve odpustil jeho pán, bola zanedbateľná. Keď sa ten muž vrhol k jeho nohám a prosil ho o trochu viac času, sluha mu odmietol poskytnúť odklad: dal ho uväzniť, kým dlh nesplatí. Jeho spoločníci, keď to všetko videli, sa rozhorčili a povedali kráľovi, čo sa stalo. A ten, keď videl ľahostajnosť srdca svojho poddaného, „odovzdal ho katom, kým nesplatí celý dlh“ (Mt 18, 34).
Odpustenie blížnemu je oslobodzujúci čin, z ktorého má ako prvý prospech človek sám. Keby ten sluha odpustil dlh, radosť by bola dvojnásobná: jeho spoločníka, lebo by už nemusel nič vrátiť; a jeho samotného, lebo by sa mohol naďalej tešiť zo svojej slobody. Namiesto toho sa teraz ocitol vo väzení a bol povinný splatiť sumu, ktorá ho dusila. Podobne, keď niekomu odpustíme, oslobodíme sa od možnej zášti a nenávisti, ktoré sa môžu usadiť v srdci, a prijímame pokoj a radosť, ktoré nám ponúka Boh. „Znášajte sa navzájom a odpúšťajte si, ak má niekto výhrady voči druhému,“ písal svätý Pavol, „a nech Kristov pokoj vládne vo vašich srdciach“ (Kol 3, 13.15).
Môžeme odpúšťať druhým, lebo nám najprv odpustil Boh. A dalo by sa to povedať aj naopak: Boh nám odpúšťa, lebo vidí, že my máme ten istý postoj milosrdenstva voči druhým. Môžeme v tejto chvíli modlitby prosiť Pána o milosť, aby sme vedeli odpúšťať „od prvého okamihu“, vedomí si toho, „že akokoľvek veľká je krivda alebo urážka, ktorú ti spôsobili, Boh ti odpustil ešte viac“[3].
SVÄTÝ JOSEMARÍA kedysi povedal, že najbožskejšie v živote kresťanov je odpúšťať tým, ktorí im ublížili. Samotný Boh sa stal človekom práve preto, aby odpustil hriechy všetkých ľudí. Preto by sa dalo povedať, že „nič nás tak nepribližuje k Bohu ako ochota odpúšťať“[4].
Vo väčšine prípadov pôjde skôr o odpustenie v súvislosti s drobnými konfliktmi bežného života: nevhodná reakcia, nevhodný vtip, nedorozumenie, zabudnutie, atď. V mnohých z týchto prípadov nemusí byť jasné, kto by mal odpustiť alebo požiadať o odpustenie. V mnohých iných prípadoch naopak pravdepodobne nebude veľa pochybností. Tak v jednom, ako aj v druhom prípade je užitočné zvážiť, ako naznačuje prelát Opus Dei, že „úprimné gesto prosby o odpustenie je často jediným spôsobom, ako obnoviť harmóniu vo vzťahoch, hoci si myslíme – viac či menej oprávnene –, že my sme boli tou stranou, ktorá bola viac urazená“[5].
Jednou z posledných viet, ktoré Pán vyslovil pred smrťou, bolo práve odpustenie tým, ktorí Ho ukrižovali. A môžeme si predstaviť, že Panna Mária, keď počula tieto slová, tiež udelila odpustenie týmto ľuďom. „Najsladšie Srdce Márie muselo veľmi trpieť, keď bolo svedkom tej kolektívnej krutosti, toho bezohľadného konania, ktorým zo strany katov bolo utrpenie a smrť Ježiša. Ale Mária nehovorí. Tak ako jej Syn, miluje, mlčí a odpúšťa. To je sila lásky“[6].
[1] František, Homília, 17-III-2020.
[2] Katechizmus Katolíckej Cirkvi, bod 1458.
[3] Svätý Josemaría, Cesta, bod 452.
[4] Svätý Ján Zlatoústy, Comment. in Matthaeum, Homilía XIX, bod 7: PG 57, 283.
[5] Fernando Ocáriz, Pastiersky list, 16-II-2023, bod 8.
[6] Svätý Josemaría, Amigos de Dios, bod 237.