JEŽIŠ SA STRETÁVA s apoštolmi. Potom, čo Ho Peter vyznal za Mesiáša a Božieho Syna, Pán začína hovoriť o tom, čo Ho čaká, keď pôjde do Jeruzalema: o utrpení, ktoré mu spôsobia starší, veľkňazi a zákonníci, o odsúdení na smrť a napokon o jeho zmŕtvychvstaní na tretí deň (porov. Mt 16, 21). Apoštoli však nedokážu pochopiť zmysel týchto slov. Videli, ako Ježiš koná zázraky a prejavuje moc, ktorá prevyšuje sily prírody. Možno očakávali jasné víťazstvo svojho Majstra, ktorý oslobodí Izrael od rímskej nadvlády a zriadi kráľovstvo plné slávy, ako za čias Šalamúna. Tieto očakávania však boli v priamom rozpore s posolstvom o kríži: ako by mohol Mesiáš takto skončiť?

Apoštoli naďalej súdia podľa kritérií sveta a potrebujú obnoviť svoje staré postoje (porov. Rim 12, 2). Bolesť, choroba alebo osamelosť sa dnes zvyčajne vnímajú ako zlá, ktorým sa treba za každú cenu vyhnúť. Samozrejme, Kristov návrh nespočíva v tom, aby sme to všetko aktívne vyhľadávali. „Boh nechce utrpenie, nesie ho s nami a vyzýva nás, aby sme mu vytrvalo dôverovali“[1]. Tak nás učí, že aj uprostred týchto situácií, ktoré spontánne odmietame, sa môže prejaviť nový život, ktorý nám prichádza darovať. Ako pripomína Lev XIV.: „Je potrebné prejsť umučením Ukrižovaného, aby sme boli osvietení slávou Vzkrieseného: Otec totiž odjakživa učí dávať život a Syn, ktorý ho od neho prijíma, ho dáva všetkým mocou Ducha Svätého. Preto práve kríž je žiarivým znakom jeho lásky“[2].

To bola, slovami svätého Josemaríu, „veľká kresťanská revolúcia: premeniť bolesť na plodné utrpenie; urobiť zo zla dobro. Odňali sme diablovi mocnú zbraň…; a s ňou dobývame večnosť“[3]. Prekážky, ktoré sa objavujú v našom živote, nemajú posledné slovo. Boh ich môže využiť na to, aby z nich vyťažil nečakané dobro a otvoril nové obzory. To síce neodstraňuje bolesť, ktorú prežívame, ale umožňuje nám čeliť jej s novým zmyslom, tak ako to urobil Ježiš vo svojom umučení. Bičovanie, údery a urážky mu spôsobili skutočné utrpenie, ale túžba splniť vôľu Otca a zachrániť ľudí Ho viedla k tomu, aby sa úplne obetoval.

ROVNAKO AKO V INÝCH PRÍPADOCH, aj teraz preberá slovo Peter a nahlas vyjadruje všeobecný názor apoštolov: „Nech ti je milostivý Boh, Pane! To sa ti nesmie stať!“ (Mt 16, 22). Myslí si totiž, že ak je Ježiš Mesiáš, ako im práve potvrdil, nemá zmysel, aby zomrel rukami vodcov svojho národa. A možno, ešte pod dojmom slov, ktoré práve počul – „ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev“ (Mt 16, 18) –, sa cíti oprávnený adresovať Kristovi túto výčitku. Pán mu však odpovedá slovami, ktoré museli na apoštola pôsobiť hlboko: „Choď mi z cesty, satan! Na pohoršenie si mi, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!“ (Mt 16, 23). Peter sa zmenil zo skaly, ktorá by odolala peklu, na satana.

Kristus sa takto obrátil na Petra, lebo chcel, aby radikálne zmenil spôsob, akým vníma skutočnosť. Chcel, aby nadobudol božskú citlivosť voči všetkému, čo svet prezentuje ako zlé. Strach alebo zúfalstvo totiž vznikajú ako dôsledok pôsobenia diabla vo svete a v nás, ktorý chce, aby sme sa vzdialili od Ježišovho kríža. Niekedy môžeme podľahnúť pokušeniu vzdať sa a stratiť pokoj, keď sa niečo v našom živote nezhoduje s našimi očakávaniami. Vnímať veci tak, ako ich vníma Boh, naopak znamená objavovať Kristovu tvár v každej situácii, či už v radostiach, alebo v utrpeniach. „Cesta každého kresťana, každého človeka, nie je jednoduchá. Iste, sú obdobia, keď sa zdá, že všetko vychádza podľa našich predpokladov, no obvykle trvajú len krátko. Žiť znamená čeliť ťažkostiam, cítiť v srdci radosť i nechuť; a v tejto kováčskej vyhni môže človek postupne nadobudnúť statočnosť, trpezlivosť, veľkodušnosť a vyrovnanosť“[4].

Keď sa teda blížia bolestné chvíle, môžeme obnoviť náš záväzok byť skalou, na ktorej sa dá stavať, tak ako apoštol: tieto bolestné chvíle nie sú okolnosťami, ktoré nám naznačujú, že sme zlyhali v našom poslaní, ale príležitosťou na dozretie povolania, na to, aby sme sa odovzdali do Božích rúk a vložili do neho našu nádej. „V týchto temných hodinách, keď umiera na kríži, Ježiš zdieľa našu bolesť a zjavuje nám tvár milosrdného Boha, ktorý nesie naše utrpenia, trpí s nami, plače naše slzy a zostáva po našom boku svojou prítomnosťou plnou lásky a milosrdenstva“[5].

POTOM, ČO JEŽIŠ pokarhal Petra, obrátil sa na všetkých apoštolov: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma“ (Mt 16, 24). Týmito slovami Pán ukázal cestu pravého učeníka: viac dôverovať Pánovi ako vlastným plánom a istotám, vedomý si toho, že to znamená vziať na seba kríž. „Nejde len o to trpezlivo znášať každodenné utrpenia, ale s vierou a zodpovednosťou niesť tú časť únavy, tú časť utrpenia, ktorú so sebou prináša boj proti zlu. Život kresťanov je vždy bojom. Biblia hovorí, že život veriaceho je boj: boj proti zlému duchu, boj proti Zlu“[6].

Nasledovať Krista vyžaduje boj: „telo na telo“[7] proti prítomnosti zla vo svete a v našom vlastnom živote. Ale tento boj „nie je niečím negatívnym, a preto odpudzujúcim; naopak, je radostným súhlasom. Je ako šport. Dobrý športovec nebojuje preto, aby dosiahol jedno víťazstvo a ešte k tomu hneď na prvý pokus. Pripravuje sa a trénuje dlhý čas, vážne a s dôverou: pokúša sa vždy znovu a znovu a hoci na prvýkrát nemá úspech, nevzdáva sa, až kým prekážku nezdolá“[8]. Rovnako ako športovec uplatňuje všetko, čo mu pomáha vyhrať, a odkladá bokom to, čo mu škodí, aj kresťan sa snaží cvičiť v tom, čo posilňuje jeho priateľstvo s Bohom, a vyhýba sa tomu, čo ho oslabuje. Niekedy pôjde o to, aby sme sa venovali modlitbe práve v momentoch, keď sme najviac unavení, aby sme sa opäť obrátili k sviatostiam, hoci máme veľa práce, aby sme veľkorysejšie slúžili ľuďom, s ktorými sa nám ťažšie vychádza, alebo aby sme usporiadali svoje city a vedeli sa odpútať od všetkého, čo nás vzdiaľuje od Boha.

A ako každý športovec, keď zažijeme porážku, rýchlo sa postavíme na nohy a upierame pohľad na ďalšie preteky. „Z vlastnej skúsenosti – hovoril svätý Josemaría – viete (...), že vnútorný život spočíva v tom, že sa začína každý deň odznova; a iste vo svojom srdci cítite — tak ako to cítim aj ja — že bojovať musíme neustále“[9]. Budú obdobia, keď bude tento boj zreteľnejší; v iných zase možno nebudeme pociťovať žiadne zvláštne ťažkosti. V každom prípade vieme, že naša cesta na zemi spočíva v tom, že „budeme bojovať z lásky až do poslednej chvíle“[10]. A na tejto ceste, pri kríži, vždy nájdeme Pannu Máriu.

[1] Lev XIV, Modlitbová vigília, 9-VI-2026.

[2] Lev XIV, Homília, 10-VI-2026.

[3] Svätý Josemaría, Brázda, bod 887.

[4] Svätý Josemaría, Boží priatelia, bod 77.

[5] Lev XIV, Modlitbová vigília, 9-VI-2026.

[6] František, Anjel Pána, 30-VIII-2020.

[7] Svätý Josemaría, Brázda, bod 126.

[8] Svätý Josemaría, Vyhňa, bod 169.

[9] Svätý Josemaría, Boží priatelia, bod 13.

[10] Svätý Josemaría, En diálogo con el Señor, bod 83.