VEĽKONOČNÉ OBDOBIE sa pomaly chýli ku koncu. Počas týchto týždňov sme prežívali niektoré stretnutia vzkrieseného Krista s apoštolmi a svätými ženami. Blížia sa sviatky Nanebovstúpenia a Turíc a Cirkev nás vyzýva, aby sme sa vnútorne pripravili na tieto dve slávnosti. V evanjeliu čítame slová, ktoré Ježiš povedal počas Poslednej večere ako rozlúčku: „Ešte chvíľku a svet ma už neuvidí, ale vy ma uvidíte, lebo ja žijem a aj vy budete žiť. V ten deň spoznáte, že ja som vo svojom Otcovi, vy vo mne a ja vo vás“ (Jn 14, 19-20).
Ježiš prejavuje nekonečnosť Božej lásky k nám a odhaľuje tajomstvo Božieho prebývania v duši: sme povolaní byť chrámom a príbytkom Najsvätejšej Trojice. „O aký väčší stupeň spoločenstva s Bohom by mohol človek túžiť? Aký väčší dôkaz ako tento by mohol Boh dať o tom, že chce vstúpiť do spoločenstva s človekom? Celá tisícročná história kresťanskej mystiky, hoci má vznešené vyjadrenia, nám môže hovoriť len nedokonalým spôsobom o tejto nevysloviteľnej Božej prítomnosti v najhlbšom vnútri duše“[1].
Boh nám preukazuje svoju blízkosť. Neuspokojí sa s tým, že je pri nás: chce byť v nás a svojou prítomnosťou napĺňať naše srdce. „Boh je tu s nami, prítomný, živý,“ napísal svätý Josemaría, „vidí nás, počuje nás, vedie nás a pozoruje naše najmenšie činy, naše najskrytejšie úmysly“[2]. Časté pripomínanie si toho nám pomôže zažiť jeho prítomnosť, byť verní v malých i veľkých veciach, ktoré tvoria našu existenciu: „Keď s ním budeš takto zaobchádzať, s takouto dôvernosťou, staneš sa dobrým Božím synom a jeho veľkým priateľom: na ulici, na námestí, vo svojich veciach, vo svojej profesii, vo svojom bežnom živote“[3].
„AK MA MILUJETE, budete zachovávať moje prikázania. A ja poprosím Otca a on vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky – Ducha pravdy“ (Jn 14, 15-17). Cirkev vychádza z Kristovho veľkonočného tajomstva a je neustále vedená a oživovaná Duchom Svätým. Na svojej historickej ceste, napriek ľudským slabostiam, nikdy neprestáva pomoc tretej Osoby Najsvätejšej Trojice.
Je možné, že pred blížiacim sa Ježišovým odchodom boli apoštoli znepokojení. Kontrast medzi veľkosťou zverenej úlohy a ich schopnosťami bol veľký. Ako mali splniť poslanie šíriť jeho slovo po celom svete? Preto sa Ježiš, potom, čo oznámil príchod Ducha Svätého, snaží vniesť do sŕdc svojich učeníkov pokoj: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam. Ale ja vám nedávam, ako svet dáva. Nech sa vám srdce nevzrušuje a nestrachuje“ (Jn 14, 27).
S Duchom Svätým im Ježiš daruje pokoj. Pokoj, ktorý je Božím darom, a preto presahuje to, čo môžeme dosiahnuť len ľudskými silami. Na zemi je často „len zdanlivý pokoj, rovnováha strachu, krehké kompromisy“[4]. Naopak, pokoj, ktorý nám daruje Pán, je predovšetkým dôsledkom lásky, ktorú nám Utešiteľ vlieva do sŕdc (porov. Rim 5, 5). „Pánov pokoj kráča cestou pokory a kríža: znamená to prevziať zodpovednosť za druhých. Kristus totiž vzal na seba naše zlo, náš hriech a našu smrť. Všetko toto vzal na seba. Tak nás oslobodil. On za nás zaplatil. Jeho pokoj nie je výsledkom nejakej dohody, ale zrodil sa z darovania seba samého“[5].
KEĎ SA APOŠTOLI dozvedeli, že Samaritáni počuli Božie slovo, ale ešte neprijali Utešiteľa, poslali k nim Petra a Jána. „Oni ta zašli a modlili sa za nich, aby dostali Ducha Svätého, lebo na nikoho z nich ešte nezostúpil; boli iba pokrstení v mene Pána Ježiša. Potom na nich vložili ruky a dostali Ducha Svätého“ (Sk 8, 15-17).
Tento neustále obnovovaný misijný impulz sa objavuje v priebehu celej histórie Cirkvi. A je to dôvodom nádeje v úlohe evanjelizácie, do ktorej sme zapojení aj my. „Duch sprevádza Cirkev na dlhej ceste, ktorá sa tiahne medzi prvým a druhým príchodom Krista: Odchádzam – a prídem k vám (Jn 14, 28), povedal Ježiš apoštolom. Medzi odchodom a návratom Krista je čas Cirkvi, ktorá je jeho Telom; sú to dve tisícročia, ktoré doteraz uplynuli. Čas Cirkvi, čas Ducha Svätého: On je Učiteľom, ktorý formuje učeníkov a vedie ich k láske k Ježišovi, vychováva ich, aby počúvali jeho slovo, aby kontemplovali jeho tvár“[6].
Počas prvých rokov kňazstva mal svätý Josemaría vo svojom breviári obrázky, ktoré používal na označenie stránok. Jedného dňa sa mu zdalo, že sa k nim príliš pripútava, a nahradil ich papierikmi, na ktoré neskôr napísal: Ure igne Sancti Spiritus!, Zapáľ ma ohňom Ducha Svätého! „Používal som ich mnoho rokov,“ spomínal, „a zakaždým, keď som ich čítal, bolo to ako keby som hovoril Duchu Svätému: zapáľ ma!, urob zo mňa rozžeravené uhlie!“[7]. S týmito istými túžbami sa môžeme pripraviť, vytrvalo sa modliť spolu s Máriou (porov. Sk 1, 14), aby sme prijali Ducha Svätého do našich sŕdc. Tak, zapálení láskou k Bohu a k blížnym, budeme šíriť Božie teplo všetkým ľuďom, tak ako to robili apoštoli.
[1] Svätý Ján Pavol II, Homília, 5-V-1986.
[2] Svätý Josemaría, Brázda, bod 658.
[3] Svätý Josemaría, Poznámky z rodinného stretnutia, 17-XI-1972.
[4] Svätý Josemaría, Ísť s Kristom, bod 73.
[5] František, Audiencia, 13-IV-2022.
[6] Benedikt XVI, Homília, 13-V-2007.
[7] Salvador Bernal, Josemaría Escrivá de Balaguer, Rialp, 1980, s. 337.