„ANI OKO NEVIDELO, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú“ (1 Kor 2, 9). Neexistujú slová, ktorými by sa dala vyjadriť plnosť šťastia, ktorú Pán chce darovať človeku. Ako vysvetľujú prvé slová Katechizmu Cirkvi: „Nekonečne dokonalý a sám v sebe blažený Boh podľa číro dobrotivého rozhodnutia slobodne stvoril človeka, aby mu dal účasť na svojom blaženom živote“[1].
Keďže nenachádza slová, ktorými by vyjadrilo tú blaženosť, ku ktorej nás Boh volá, Sväté písmo sa uchyľuje k obrazom, ktoré nám môžu pomôcť ju tušiť. Prorok Izaiáš v prvom čítaní Omše hovorí o veľkolepej hostine, ktorú „Pán pripraví pre všetky národy, hostinu z lahodných jedál, hostinu zo starých vín, z výnimočných jedál a z vynikajúcich vín“. Na tejto hostine „Pán odstráni závoj, ktorý zakrýva tváre všetkých národov (…), navždy odstráni smrť a (…) zotrie slzy zo všetkých tvárí“ (Iz 25, 6–8).
Hojnosť, stretnutie tvárou v tvár, pokoj, útecha, plnosť večného života. To je osud, ktorý nás čaká, „odmena, ku ktorej nás Boh volá z výšok skrze Ježiša Krista“ (Flp 3, 14). Svätý Josemaría odporúčal: „Vo chvíli pokušenia mysli na Lásku, ktorá ťa čaká v nebi; posilňuj čnosť nádeje, čo nie je prejav nedostatku veľkodušnosti“[2]; je to pripomenutie, že „tu nemáme trvalé mesto, ale hľadáme to budúce“ (Hebr 13, 14), náš domov, kde na nás čaká náš Otec Boh. „Kresťanstvo nehlása len nejakú spásu duše v nejasnom záhrobí, v ktorom by všetko, čo nám bolo na tomto svete drahé a milé, bolo vymazané, ale sľubuje večný život, ‚život budúceho sveta‘: nič z toho, čo je pre nás cenné a milé, sa nezničí, ale nájde svoju plnosť v Bohu“[3].
JEŽIŠ OPÄŤ POUŽÍVA obraz hostiny, ktorú Boh pripravil pre všetky národy, ale pridáva k nemu jeden detail: Pán chce, aby sme sa podieľali na tom, že pozvánku na túto veľkú hostinu doručíme všetkým ľuďom. To znamená, že si želá, aby sme sa s celým svetom podelili o našu nádej a aby sme do neba prišli v spoločnosti mnohých ľudí. Zároveň nás varuje pred prekážkou, s ktorou sa pri plnení tohto poslania možno stretneme: odmietnutím. „Nebeské kráľovstvo sa podobá kráľovi, ktorý vystrojil svadbu svojmu synovi. Poslal svojich sluhov, aby zavolali pozvaných na svadbu. Ale oni nechceli ísť“ (Mt 22, 2-3). Po prvom odmietnutí Pán žiada svojich sluhov, aby boli trpezliví, aby pozvaným podrobnejšie vysvetlili, aký zázrak ich čaká, a akú radosť má Pán z toho, že sa zúčastnia na jeho slávnosti (porov. Mt 22, 3–4); „ale oni na to nedbali a odišli: jeden na svoje pole, iný za svojím obchodom. Ostatní jeho sluhov pochytali, potupili a zabili“ (Mt 22, 5–6).
V tomto príbehu je cítiť Pánov smútok nad skúsenosťou odmietnutia zo strany ľudí, odmietnutia, ktoré siaha od chladnej ľahostajnosti až po násilný odpor. Pán sa však nenechá odradiť vo svojej túžbe urobiť človeka šťastným a žiada nás, aby sme sa ani my nevzdávali: „Choďte na rázcestia a všetkých, čo nájdete, zavolajte na svadbu“ (Mt 22, 9). Namiesto toho, aby hostinu zrušil alebo sa obmedzil na pohostenie len svojich príbuzných či najbližších priateľov, rozširuje svoje pozvanie na všetkých bez výnimky, lebo „chce, aby všetci ľudia boli spasení a dospeli k poznaniu pravdy“ (1 Tim 2, 4). „V lodi Cirkvi musí byť miesto pre všetkých: všetci pokrstení sú povolaní nastúpiť do nej a spustiť siete, osobne sa angažovať v hlásaní evanjelia. (...) Nám ako Cirkvi bola zverená úloha ponoriť sa do vôd tohto mora a spustiť sieť evanjelia, bez toho, aby sme ukazovali prstom, bez obviňovania, ale aby sme ľuďom našej doby priniesli nový spôsob života, Ježišov život: priniesť im prijatie evanjelia a pozvať ich na hostinu“[4].
NIEKTORÍ Z POZVANÝCH odmietajú miesto na hostine, pretože sú už zaneprázdnení inými záležitosťami; radšej sa nasýtia po svojom, tým, čo im prináša relatívnu spokojnosť. Iný naopak prichádza na hostinu s jasnou túžbou nasýtiť sa, ale je odmietnutý, pretože sa neobjavil v primeranom odeve; to znamená, že nie je pripravený ochutnať to, čo Pán pripravil.
„Viem žiť skromne,“ hovorí svätý Pavol v druhom čítaní, „a viem aj oplývať. Všade a všetko som sa už naučil: byť sýty aj hladovať, mať hojnosť i núdzu trieť“ (Flp 4, 12). Ak to apoštol môže povedať, je to preto, že zažil, ako ho Boh nasýtil; preto tvrdí, že všetko môže v tom, kto ho posilňuje (porov. Flp 4, 13), a môže s istotou povzbudiť Filipanov: „Môj Boh splní každú vašu túžbu podľa svojho bohatstva v sláve v Kristovi Ježišovi“ (Flp 4, 19).
Nebo bude spočívať v tom, že sa necháme Bohom nasýtiť na hostine, ktorú nám pripravil. Ale aby sme sa z toho mohli tešiť, musíme sa naučiť vychutnávať veci Pánove a vyhýbať sa kompenzáciám, ktoré oslabujú našu túžbu. „Mysli na to, aká príjemná je Pánovi vôňa kadidla, ktoré sa páli na jeho počesť. Mysli aj na to, ako málo sú hodné pozemské veci, ktoré sa ešte ani nezačali a už sa končia… — Na rozdiel od toho, v nebi ťa očakáva nesmierna Láska: bez zrady a klamu, všetka láska, krása, veľkosť, poznanie! A bez prejedenia ťa nasycuje a nikdy nenasýti“[5]. Panna Mária bude spolu so svojím Synom predsedať na veľkej hostine v nebeskom kráľovstve. Môžeme ju prosiť, aby nás naučila vychutnávať si pokrm, ktorý nám dáva Boh, a aby nás podporovala v našom poslaní privádzať mnoho ďalších duší na nebeskú hostinu.
[1] Katechizmus Katolíckej Cirkvi, bod 1.
[2] Svätý Josemaría, Cesta, bod 139.
[3] Benedikt XVI, Homília, 15-VIII-2010.
[4] František, Homília, 2-VIII-2023.
[5] Svätý Josemaría, Vyhňa, bod 995.