KEĎ PÁN PRIŠIEL do Galiley so svojimi učeníkmi, predniesol reč, v ktorej opísal niektoré charakteristiky života v Cirkvi. Jednou z nich je bratstvo: kresťania sa starajú o svojich bratov tak, ako to robil Kristus, aby všetkých priviedli k Otcovi. Ježiš dobre vedel, že sa často bránime a že v tomto spolužití s druhými môžeme ublížiť niekomu, kto je nám blízky. Pán preto navrhuje odvážne riešenie. Namiesto toho, aby sme mu odňali dôveru alebo aby sme to riešili odcudzením sa, žiada svojich učeníkov: „Keď sa tvoj brat prehreší proti tebe, choď a napomeň ho medzi štyrmi očami. Ak ťa počúvne, získal si svojho brata“ (Mt 18, 15).
Tento evanjeliový zvyk spočíva v tom, že nám iná osoba, po tom, čo sa za nás modlila spolu s Bohom, ponúkne radu, ako zlepšiť nejaký konkrétny aspekt nášho života. Táto pomoc nám dáva istotu, že sme súčasťou rodiny, ktorá sa podieľa na našom boji. Ukazuje, že sme pre niekoho dôležití a že potrebujeme, aby sa o nás starali. Je to ovocie toho, že máme po boku niekoho, kto nám nielen radí na dôležitých križovatkách, ale kto nás chápe a povzbudzuje v tom, čo nás môže v každodennom živote stáť úsilie, hoci ide často o tie isté situácie. Tak v prípade potreby nám tento brat alebo sestra môže prísť na pomoc. Preto je bratské napomenutie opakom kritiky, ohovárania či hanobenia. Zatiaľ čo v týchto posledných prípadoch ide o súdenie a odsudzovanie, v bratskej pomoci je objatie, ktoré nás prijíma a poháňa vpred do budúcnosti. Pán sa spolieha na druhých, aby nám pomohli stať sa, s jeho milosťou, najlepšou verziou samých seba, s našou históriou a našimi osobitnými črtami. „Boh sa často uchyľuje k pravému priateľstvu, aby uskutočnil svoje dielo spásy“[1].
V DEJINÁCH SPÁSY VIDÍME, že Boh vždy pôsobí v národe, v spoločenstve, v rodine, v skupine priateľov. Predstava, že svätosť sa zaobíde bez toho, čo pre nás môžu urobiť ostatní, by mohla byť príznakom izolácie. Preto je prirodzené, že v prostredí priateľstva vzniká bratské napomenutie. Porozumenie je snáď jedným z prvých krokov k tomu, aby sme mohli pomáhať. Zabraňuje tomu, aby sa náš pohľad zameriaval na nepodstatné detaily, a skôr nás vyzýva, aby sme sa naladili na tú hlbokú túžbu po svätosti, ktorá oživuje konanie každého kresťana a ktorá postupne preniká do rôznych prejavov každodenného života.
Svätý Josemaría hovoril, že „láska spočíva skôr v ‚porozumení‘ ako v ‚dávaní‘“[2]. V prvom rade nás to vedie k tomu, aby sme videli cnosti a kvality druhých. Keď pomáhame bratovi, snažíme sa na neho pozerať tak, ako to robí Boh, a snažíme sa o neho starať ako o niečo vzácne, pričom si ceníme to dobré, čo v ňom je, a možnosti, ako dozrieť v láske. Preto tým, čo poháňa praktizovanie bratského napomenutia, nie je toľko snaha zachovať vonkajší poriadok, ale túžba, aby človek, ktorý je mi blízky, bol čoraz šťastnejší. Toto presvedčenie hľadať jeho šťastie teda znamená maximálny rešpekt voči jeho slobode, lebo len tak je bratstvo jemné a skutočné.
„Vždy sa vži do rozpoloženia blížneho,“ radil svätý Josemaría, „potom sa budeš pozerať na problémy či otázky pokojne a bez hnevu, budeš mu rozumieť, odpustíš mu, napravíš ho vo chvíli, keď to bude potrebné, a tak naplníš svet láskou“[3]. Porozumenie nespočíva v tom, že prehliadneme krivdu, ktorú sme utrpeli, alebo to, o koľko sa podľa nás môže ten druhý zlepšiť; skôr nám umožňuje pochopiť, že všetci potrebujeme lásku a najmä odpustenie, „tak ako to urobil a robí Boh s každým z nás“[4]. Hovorí nám, že nedostatky nemusia mať vo vzťahu s druhým posledné slovo. Ako učí prelát Opus Dei, môžeme si byť istí, „že to pozitívne je oveľa väčšie ako to negatívne. V každom prípade to negatívne nie je dôvodom na odlúčenie, ale na modlitbu a pomoc; ak je to možné, na väčšiu lásku; a ak je to potrebné, na bratské napomenutie“[5].
SÁM JEŽIŠ VIACKRÁT uplatnil bratské napomenutie. Snáď najpôsobivejšie je to, ktoré adresoval Petrovi, keď ho po tom, čo predpovedal svoju smrť a zmŕtvychvstanie, apoštol pokarhal slovami: „Nech ti je milostivý Boh, Pane! To sa ti nesmie stať!“. Kristus okamžite opravil Petrov postoj: „Choď mi z cesty, satan! Na pohoršenie si mi, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!“ (Mt 16, 22–23). Je prekvapujúce vidieť, že Ježiš nazýva „satanom“ toho, komu krátko predtým zveril kľúče od nebeského kráľovstva. Dalo by sa dokonca povedať, že ešte pozoruhodnejšie je, že nemáme žiadnu správu o akejkoľvek negatívnej reakcii zo strany Petra. Kto by sa neznechutil, keby počul takú výčitku z úst Krista?
Peter pravdepodobne úplne nechápal, čo sa deje. Bol si však istý jednou vecou: že Kristus ho miluje z celého srdca. Nebol len očakávaným Mesiášom, ale aj priateľom, ktorý sa o neho staral, neustále mu prejavoval svoju náklonnosť a postupne mu odhaľoval hlboké tajomstvá svojich spásonosných plánov. Cieľom tejto výčitky bolo v prvom rade zmeniť dôležitý základný postoj. Preto ho tá výčitka, hoci bola prísna, nezlomila, lebo mal istotu, že Ježiš chce len jeho dobro a že ho zapája do svojej božskej múdrosti. Zároveň Kristus dobre vedel, komu to hovorí. Z jeho slov možno vycítiť, že dôvera voči Petrovi bola veľmi veľká a že vedel, že z týchto slov môže mať úžitok, bez toho, aby sa cítil urazený.
„Človeka nemožno napomínať bez lásky a bez milosrdenstva“[6]. Bratské napomenutie si vyžaduje kontext – taký, aký vznikol medzi Ježišom a Petrom –, v ktorom je cítiť blízkosť, úprimný záujem a skutočnú starostlivosť o život druhého. A vyžaduje si navyše dobre poznať brata alebo sestru. Je to teda skôr ďalšia etapa na ceste bratstva než východiskový bodpriateľského vzťahu, ktorá nám umožňuje prejsť spolu mnoho kilometrov. Môžeme prosiť Pannu Máriu, aby nám pomohla dbať o našich bratov a sestry a prijímať ich s jej chápavým pohľadom.
[1] Fernando Ocáriz, Pastiersky list, 1-XI-2019, bod 5.
[2] Svätý Josemaría, Cesta, bod 463.
[3] Svätý Josemaría, Vyhňa, bod 958.
[4] Benedikt XVI, Posolstvo k pôstu na rok 2012, bod 1.
[5] Fernando Ocáriz, Pastiersky list, 16-II-2023, bod 4.
[6] František, Homília, 12-IX-2014.