„BOH STAVIA v nebesiach svoju hornú sieň, jej klenbu zasadil do zeme; – hovorí prorok Amos, keď opisuje Pána, stvoriteľa vesmíru –, on privoláva vody mora a rozlieva ich po povrchu zeme“ (Am 9, 6). Možno aj Ježiš, keď čítal tieto slová proroka, žasol pri úvahe nad tým, ako nám celé stvorenie zjavuje jeho Otca. Možno práve preto nám evanjelium často predstavuje Pána, ktorý chodí do prírody, na breh jazera, akoby chcel využiť impozantnú kulisu prírody – dielo svojho Otca Boha – aby hovoril k tým, ktorí sú mu nablízku.
Hoci je breh rozsiahly, tentoraz sa miesto rýchlo zaplní. Rozniesla sa správa, že Ježiš je tam. Pláž sa zdá byť malá, a tak sa Pán rozhodne nastúpiť na loďku. Z tejto kolísajúcej a improvizovanej tribúny oslovuje dav a rozpráva príbeh o rozsievačovi, ktorý vyšiel pracovať. „Rozsievač vyšiel rozsievať. Ako sial, niektoré zrná padli na kraj cesty; prileteli vtáky a pozobali ich. Iné padli na skalnatú pôdu, kde nemali veľa zeme, a hneď vzišli, lebo neboli hlboko v zemi; ale keď vyšlo slnko, zahoreli, a pretože nemali koreňa, uschli. Zasa iné padli do tŕnia, ale tŕnie vyrástlo a udusilo ich. Iné zrná padli do dobrej zeme a priniesli úrodu: jedno stonásobnú, iné šesťdesiatnásobnú a iné tridsaťnásobnú“ (Mt 13, 3–8).
Pre mnohých prítomných bolo ľahké si túto scénu predstaviť, lebo to bola realita, ktorú mali na dosah ruky. Pravdepodobne sa niekomu z nich stalo niečo podobné. Ježiš hľadá spôsoby, ako sa dať pochopiť, snaží sa osloviť rozum i srdce, hovorí k svojim poslucháčom jazykom ich vlastnej skúsenosti. Stručne povedané, vie sa vžiť do kože tých, ktorí Ho počúvajú, lebo Ho poháňa hlboký duch služby. „Boh nie je (…) nejaká matematická inteligencia, ktorá je od nás veľmi vzdialená. Boh sa o nás zaujíma, miluje nás, osobne vstúpil do reality nášho života, zjavil sa nám až do tej miery, že sa vtelil“[1]. Svedčíme aj my o kresťanskom posolstve s touto túžbou vžiť sa do situácie tých, ktorí nás obklopujú, a poznať ich starosti a nádeje?
V PODOBENSTVE O ROZSIEVAČOVI nemajú všetky semená rovnaký osud. Hoci je semeno vždy dobré – veď ide o dary a milosti, ktoré Boh rozosial v našom živote –, potrebuje vhodnú pôdu, aby mohlo rásť a prinášať ovocie. Srdce zablokované strachmi, túžbou mať všetko pod kontrolou alebo snahou hromadiť materiálne statky je miestom, kam sa semeno nemôže dostať. Naopak, prostá duša, pripravená prijať božskú lásku, umožňuje, aby talenty prinášali ovocie a prispievali tak k dobru druhých.
„Keď sú naše srdcia povrchné, semeno nedokáže vyklíčiť: povrchné srdce, ktoré prijíma Pána, chce sa modliť, milovať a vydávať svedectvo, ale nevydrží, unaví sa a nikdy sa ‚neodlepí‘“[2]. Semeno potrebuje hlbokú pôdu, kde môže zapustiť korene. Často sa živiny potrebné na rast nenachádzajú v najpovrchnejších vrstvách: nájsť ich možno len v hĺbke. Náš vnútorný svet bude mať túto hĺbku, ak sa mu podarí prekročiť nálady, ak budeme siať do zrelého pevného základu základných presvedčení, do ideálov, ktoré chceme, aby inšpirovali náš každodenný život.
Dobré semeno vyžaduje pole obrábané so starostlivosťou a vytrvalosťou. Kríky niekedy rastú, keď sa o pozemky nestaráme a sú ponechané napospas osudu. „Vernosť je nepretržitý dar: láska, štedrosť, trvalé odpútanie sa, a nielen výsledok zotrvačnosti“[3]. Dobré semeno zakorení, keď narazí na pravidelné úsilie viesť život modlitby, spoznávať duchovné bohatstvo kresťanstva, starať sa o medziľudské vzťahy v práci a v rodine, atď. Každá z týchto oblastí je ako rôzne brázdy, ktoré môžeme obrábať, aby sa trpezlivo zakorenil kontemplatívny život v našej duši.
PRÍBEH O ROZSIEVAČOVI pokračuje v živote každého z Božích detí. Pán naďalej rozsieva svoje semeno, túžiac nájsť srdcia, ktoré Ho prijmú. On prostredníctvom každého z nás „pokračuje vo svojej Božskej sejbe. Kristus stláča pšenicu vo svojich prebodnutých rukách, zmáča ju svojou krvou, očisťuje ju a rozhadzuje do brázdy, ktorou je tento svet. Rozsieva jedno zrno za druhým, aby každý kresťan vo svojom vlastnom prostredí vydával svedectvo o plodnosti smrti a zmŕtvychvstania Pána“[4].
Je utešujúce vedieť, že náš život je božské semeno v rukách Pána, zasiate do tohto sveta, ktorý On stvoril a ktorý je dobrý. Keď sa snažíme konať v snahe dosiahnuť Božiu slávu – niekedy sa mýlime, inokedy padáme, ale vždy začíname znova –, keď nás poháňa túžba, aby aj ostatní objavili radosť z Otcovho domu, semeno klíči, hoci niekedy si jeho rozkvet nevšimneme. „Ak si verný podnetom milosti,“ hovoril svätý Josemaría, „prinesieš dobré ovocie: ovocie, ktoré pretrvá na Božiu slávu. Byť svätým znamená byť účinným, hoci svätý účinnosť ani nevidí, ani z nej nezbiera plody“[5].
Niekedy sa môžeme znechutiť, keď si mylne myslíme, že okolo nás nie je vhodná pôda na to, aby božské semeno rástlo. Pán pôsobí v akejkoľvek situácii, je všemocným rozsievačom, a navyše všetci v hĺbke duše túžia po Božom šťastí. Kto pracuje po boku božského rozsievača, dobre vie, že „jeho život prinesie ovocie, ale nenárokuje si poznať ako, kde ani kedy. Má istotu, že nijaký z jeho skutkov vykonaných s láskou sa nestratí, že sa nestratí nijaká z jeho starostí o druhých, nijaký prejav lásky pre Boha, nijaká štedrá námaha a nijaká bolestná trpezlivosť“[6]. Panna Mária nám môže pomôcť byť zjednotení so svojím Synom, nasiaknutí jeho krvou, čím bude náš život čoraz plodnejší.
[1] Benedikt XVI, Audiencia, 28-XI-2012.
[2] František, Anjel Pána, 16-VII-2017.
[3] Svätý Josemaría, List 2, bod 12.
[4] Svätý Josemaría, Ísť s Kristom, bod 157.
[5] Svätý Josemaría, Vyhňa, bod 920.
[6] František, Evangelii gaudium, bod 279.