JEDNÉHO DŇA sa prorok Elizeus nachádzal v meste Sunem. Jedna významná žena ho pozvala na obed k sebe domov. A tak zakaždým, keď Elizeus prechádzal týmto miestom, zastavil sa u nej na obed. Žena si uvedomila, že je to Boží muž, a po porade so svojím manželom sa rozhodli pre neho pripraviť časť svojho domu: „Pripravme mu malú, murovanú hornú izbičku, dajme mu ta posteľ, stôl, stoličku a svietnik, aby sa tam mohol utiahnuť, keď k nám príde“ (2 Kr 4, 10). Keď Elizeus prišiel a usadil sa v izbe, chcel zistiť, ako by mohol oplatiť takú pohostinnosť. Keď Sunamitka odmietla prijať čokoľvek, Elizeus sa dozvedel, že tento manželský pár nemohol mať deti, a tak povedal žene: „Na rok o tomto čase budeš nosiť v živote syna“ (2 Kr 4, 16). A ona v určenom čase porodila syna.
Boh vie oceniť prejavy lásky, ktoré venujeme našim bratom a sestrám, najmä ak sú, podobne ako Elizeus, povolaní ním na misiu. „Kto vás prijíma,“ povedal Ježiš apoštolom, keď sa chystali ohlasovať príchod Kráľovstva, „mňa prijíma“ (Mt 10, 40). Pán totiž uistil, že ani pohár studenej vody, ktorý niekto podá jeho učeníkom, nezostane bez odmeny (porov. Mt 10, 42). Aj samotný Kristus nachádzal útočisko u priateľov či známych, lebo nemal kde skloniť hlavu, a vedel oceniť pozornosť, ktorú mu preukazovali. Dalo by sa povedať, že Boh sa spolieha na medziľudské vzťahy, aby posilnil pastierov svojho ľudu. V prvom rade prostredníctvom modlitby za nich, aby „boli vždy služobníkmi radosti evanjelia pre všetky národy“[1]; ale aj prostredníctvom blízkosti a materiálnej pomoci, aby si uvedomili, že nie sú sami, a aby ich to podporilo v ich kňazskej práci.
VO SVOJEJ REČI k apoštolom Pán spomenul aj jednu požiadavku týkajúcu sa nasledovania evanjelia: „Kto miluje svojho otca alebo matku viac ako mňa, nie je ma hoden; a kto miluje svojho syna alebo dcéru viac ako mňa, nie je ma hoden“ (Mt 10, 37). To samozrejme neznamená, že sa jeho učeníci musia zbaviť všetkých rodinných väzieb. V skutočnosti pri inej príležitosti Ježiš pokarhal zákonníkov za to, že zbavovali svojich rodičov toho, čo potrebovali, pod zámienkou, že to obetujú na oltári (porov. Mk 7, 8–13). Láska oživená a očistená Pánovou láskou „sa stáva plne plodnou a prináša ovocie dobra v samotnej rodine i ďaleko za jej hranicami“[2]. Preto Ježiš chce zdôrazniť, že na prvom mieste je láska k Bohu, lebo ak je autentická, prejaví sa v láske k rodičom a deťom.
Svätý Josemaría zvykol hovoriť, že ľudia z Diela vďačia za deväťdesiat percent svojho povolania svojim rodičom: ak vedeli byť veľkorysí voči Božiemu volaniu, bolo to preto, že túto veľkorysosť videli v rodine. A toto by sa vo väčšine prípadov dalo vzťahovať na všetky povolania v Cirkvi. Preto bol presvedčený, že pre rodičov nie je obetou, keď Boh povolá ich deti. „Naopak, je to nesmierna česť, veľká a svätá hrdosť, dôkaz záľuby, neobyčajne zvláštnej náklonnosti“[3], lebo je to, ako keby Pán uznal dobrú prácu, ktorú rodičia vykonali pri výchove svojich detí: zasiali do ich duší semienko Božej lásky. A samotné dieťa ho vedelo nechať rásť vo svojej slobode vďaka modlitbe a príkladu, ktorý videlo u svojich rodičov.
JEŽIŠ TIEŽ VARUJE svojich apoštolov, že v misii, ktorú majú začať, nebudú chýbať ťažkosti. „Kto neberie svoj kríž a nenasleduje ma, nie je ma hoden. Kto nájde svoj život, stratí ho, a kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho“ (Mt 10, 38–39). Zároveň ich povzbudzuje, aby sa nebáli, lebo ten, kto je v Božích rukách, „vie, že zlo a iracionalita nemajú posledné slovo, ale že jediným Pánom sveta a života je Kristus“[4].
Všetci ľudia čelia ťažkostiam: choroba, rodinné problémy, komplikácie v práci… Niekedy sa kríž prejaví aj v detailoch nášho správania alebo správania druhých, ktoré nedokážeme zniesť, alebo v nedostatkoch či porážkach v boji, za ktoré sa hanbíme. Ježiš hľadá spôsob, ako nám pomôcť prekonať pocit osamelosti alebo uväznenia v ťažkostiach. Je pravda, že zvyčajne nemôžeme žiť mimo toho všetkého, ako keby neexistovalo zlo pochádzajúce od diabla a z dedičného hriechu, alebo ako keby sme za každú cenu túžili po pokojnom živote bez prekvapení. Pán nás berie za ruku a pomáha nám prijať tento problém, túto chybu, rovnako ako On prijal kríž spolu so Šimonom Cyrenejským.
„Kristovým utrpením prestal byť kríž symbolom trestu, a stal sa znamením víťazstva. Kríž je znakom Vykupiteľa: in quo est salus, vita et resurrectio nostra: v ňom je naša spása, náš život a naše vzkriesenie“[5]. Ani Matka Božia nebola ušetrená od toho, aby niesla bremeno kríža. Môžeme sa k nej utiekať, aby sme vedeli niesť svoj kríž s vedomím, že sme Božími deťmi, a s nadprirodzeným pohľadom.
[1] František, Posolstvo, 19-VI-2020.
[2] František, Anjel Pána, 28-V-2020.
[3] Svätý Josemaría, Vyhňa, bod 18.
[4] Benedikt XVI, Anjel Pána, 22-VI-2008.
[5] Svätý Josemaría, Krížová cesta, II. zastavenie, bod 5.