JEŽIŠ VIE, že o niekoľko hodín Ho vojaci zatknú, a tak sa pripravuje na Umučenie. Rozhodne sa stráviť svoje posledné chvíle s tými, s ktorými na tejto zemi strávil najviac času, s tými, ktorých miloval osobitným spôsobom: s apoštolmi. Po skončení Poslednej večere sa im otvorí: je si dokonale vedomý, že príde bolesť, opustenie, smútok, ale nedovolí, aby medzi jeho učeníkmi zavládla dramatická atmosféra. „Nech sa vám srdce nevzrušuje! Veríte v Boha, verte aj vo mňa“ (Jn 14, 1).
Toto je kľúč, ktorý Pán dáva svojim učeníkom, aby čelili tomu, čo má prísť: dôverovať mu. Môže sa to zdať ako príliš všeobecná rada, ale v skutočnosti odpovedá na základnú potrebu človeka: hľadanie orientačných bodov, potrebu opierať sa o niekoho. Keď sa napríklad človek stratí na ulici, najprv sa snaží nájsť miesto, ktoré mu je známe, aby odtiaľ mohol znovu naplánovať cestu k svojmu cieľu. Ježiš odporúča to isté apoštolom, keď sa budú cítiť stratení v dňoch Umučenia: veriť v neho. To znamená vedieť, že jeho utrpenie nebude nadarmo, ale že, ako to predpovedal, bude to na to, aby nám dal život.
Aj my, podobne ako apoštoli, môžeme prežívať situácie, v ktorých cítime Ježišovu neprítomnosť. Únava, nepochopenie alebo choroba môžu prekonať naše sily a prinútiť nás uveriť, že sme sami. A práve v týchto momentoch nás Pán žiada, aby sme mu dôverovali, „aby sme sa nespoliehali na seba, ale na neho. Lebo oslobodenie od úzkosti prechádza cez dôveru. Zveriť sa Ježišovi, urobiť ten skok. A to je oslobodenie od úzkosti. Ježiš vstal z mŕtvych a žije práve preto, aby bol vždy po našom boku. Teraz mu môžeme povedať: Ježišu, verím, že si vstal z mŕtvych a že ma sprevádzaš. Verím, že ma počúvaš. Prinášam ti všetko, čo ma znepokojuje, svoje problémy: verím v teba a zverujem sa ti“[1].
VO SVOJEJ rozlúčkovej reči počas Poslednej večere Ježiš uvádza aj ďalší dôvod na útechu, ako prežiť dni Umučenia: „V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby to tak nebolo, bol by som vám povedal, že vám idem pripraviť miesto?! Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja“ (Jn 14, 2-3). Pán sa chystá zomrieť, aby nám vyhradil miesto v nebi, miesto, ktoré presahuje všetky očakávania, aké si vieme predstaviť. Vieme len toľko, že to bude navždy – hoci aj čas bude tajomstvom – a že budeme s Bohom.
Kristovo vzkriesenie nebolo len takým hocijakým zázrakom. Nebolo to len oživenie mŕtveho tela, ako sa to stalo predtým s Lazárom (porov. Jn 11, 1-44) alebo s mladíkom z Naimu (porov. Lk 7, 11-17), lebo oni po čase opäť zomreli. Ježiš prelomil reťaze, „aby prešiel k úplne novému druhu života, k životu, ktorý už nie je podrobený zákonu plynutia a smrti, ale je nad tým; k životu, ktorý otvoril nový rozmer človeka“[2].
Tým, že otvoril túto novú dimenziu, život, ktorý nám Ježiš získal, nezodpovedá logike hromadenia utrpení tu na zemi, aby sme sa potom tešili v raji. Všetci svätí, v najrozličnejších okolnostiach a dobách, boli šťastnými ľuďmi, a preto svätý Josemaría písal, že „nebeské šťastie je pre tých, ktorí vedia byť šťastní na zemi“[3]. Kristus nám pripravil budúcnosť, ktorá osvetľuje prítomnosť a napĺňa nás radosťou aj na našej pozemskej ceste. Takto môžeme spoznať Božiu lásku v každej situácii: v chudobe i v bohatstve, v cti i v ohováraní, v zdraví i v chorobe, v pokoji i v prenasledovaní; v každom okamihu nášho života sa pripravujeme na tento nový domov, lebo v skutočnosti sme boli stvorení pre nebo.
APOŠTOL TOMÁŠ reaguje na Ježišove slová otázkou plnou zdravého rozumu: „Ako môžeme poznať cestu?“ (Jn 14, 5). V skutočnosti sa tieto dve veci, ktoré nám Majster navrhuje – dôvera v neho a prísľub neba – v praxi nezdajú byť až také jednoduché na uskutočnenie. Tomáš, rovnako ako každý z nás, hľadá trochu väčšiu istotu. V istom zmysle je to, ako keby sa pýtal: „Ako budem vedieť, či nasledujem Boha, alebo sa len sám presviedčam, že toto je správne, keď to v skutočnosti nie je?“
Aj Filip chce potvrdenie a prosí: „Ukáž nám Otca a to nám postačí“ (Jn 14, 8). Ježiš však odpovedá otázkou: „Toľký čas som s vami, a nepoznáš ma?“ (Jn 14, 9). Možno by bolo jednoduchšie odpovedať priamo, ale Kristus chce, aby apoštol našiel odpoveď pohľadom na svoj vlastný život. Skúsenosť z jeho vzťahu s Ježišom je oveľa silnejšia ako akýkoľvek prejav, akákoľvek reč. Spomienka na spoločne prežité udalosti – radosť, keď ho povolal, aby ho nasledoval, prvé zázraky, ktoré videl a vykonal, rozhovory osamote – je to, čo ho privedie k dôvere v Ježiša, keď nastanú situácie ako tie z Umučenia.
V týchto veľkonočných týždňoch sa môžeme vrátiť „tam, kde sa začal náš milostný príbeh s Ježišom, kde bolo prvé volanie. (...) Vrátiť sa k tomu okamihu, tej situácii, tej skúsenosti, v ktorej sme stretli Pána, pocítili jeho lásku a dostali nový a jasný pohľad na seba samých, na skutočnosť, na tajomstvo života“[4]. Vtedy nám bude ľahšie dôverovať Ježišovi a jeho prísľubom. Panna Mária si pravdepodobne často spomínala na okamihy, ktoré poznačili jej život, najmä tie, ktoré sa týkali jej Syna. Ona nám pomôže kráčať bez toho, aby sme stratili zo zreteľa lásku, ktorá živila náš život a ktorá to robí aj naďalej.
[1] František, Regina Coeli, 10-V-2020.
[2] Benedikt XVI, Ježiš Nazaretský.
[3] Svätý Josemaría, Vyhňa, bod 1005.
[4] František, Homília, 8-IV-2023.