Evanjelium (Mk 10, 17-27)

Keď sa Ježiš vydával na cestu, ktosi k nemu pribehol, kľakol si pred ním a pýtal sa ho:

„Učiteľ dobrý, čo mám robiť, aby som obsiahol večný život?“

Ježiš mu povedal:

„Prečo ma nazývaš dobrým? Nik nie je dobrý, jedine Boh. Poznáš prikázania: Nezabiješ! Nescudzoložíš! Nepokradneš! Nebudeš krivo svedčiť! Nebudeš podvádzať! Cti svojho otca i matku!“

Ale on mu povedal:

„Učiteľ, toto všetko som zachovával od svojej mladosti.“

Ježiš naňho pozrel s láskou a povedal mu:

„Jedno ti ešte chýba. Choď, predaj všetko, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“

On pri tomto slove zosmutnel a odišiel zarmútený, lebo mal veľký majetok.

Ježiš sa rozhliadol a povedal svojim učeníkom:

„Ako ťažko vojdú do Božieho kráľovstva tí, čo majú majetky!“

Učeníci sa nad jeho slovami zarazili. Ale Ježiš im ešte raz povedal:

„Deti moje, ako ťažko sa vchádza do Božieho kráľovstva! Ľahšie je ťave prejsť cez ucho ihly, ako boháčovi vojsť do Božieho kráľovstva.“

Oni sa ešte viac čudovali a hovorili si:

„Kto potom môže byť spasený?“

Ježiš sa na nich zahľadel a povedal:

„Ľuďom je to nemožné, ale Bohu nie. Lebo Bohu je všetko možné.“

Komentár

Ako vstúpiť do večného života? Nie je to otázka osobného úspechu alebo spoločenského postavenia. Je to otázka prijatia Boha, ako by to urobilo dieťa (porov. Mk 10, 13-31). Na tomto pozadí sa bohatý mladík pýta Ježiša, ako zdediť večný život. Bez toho, aby ukázal svoj božský stav, Kristus ho vyzýva, aby zachovával prikázania. Mladík ich dodržiava. Ježiš sa naňho pozerá s nehou a povzbudzuje ho, aby predal svoj majetok a rozdal ho chudobným. Nie všetci prví kresťania to robili, ale takto Kristus volá tohto mladíka, ktorý však príliš lipne na svojom majetku. Chýba mu štedrosť. To, čo Ježiš žiadal, bolo možné (porov. Mk 10, 29-31), ale vyžadovalo si to veľkú vieru a otvorené srdce.

Mladík odchádza smutný. Pripútanosť k materiálnym veciam je modloslužba. Zamestnáva myseľ a ochromuje slobodu milovať Boha. Na druhej strane odpútanosť pozdvihuje dušu a otvára ju pre druhých. Viera je cennejšia ako zlato (porov. 1 Pt 3-9): umožňuje nám prijať Kristovo bohatstvo, večný život. Ale niečo to stojí, a práve to Ježiš ilustruje, keď hovorí obrazom ťavy a ihly. Nech už je exegéza tohto textu akákoľvek, znamená, že úplne sa darovať stojí. Pre Boha je však možné všetko. Aj pre dieťa, ktoré má celý život pred sebou. Prosme Ducha Svätého o tú mladosť duše, ktorá sa otvára dobrodružstvu lásky: odovzdaniu sa Bohu a druhým. Svätosť je pre každého radikálnou požiadavkou – nepripúšťa dve rýchlosti – a zároveň pre každého odpovedá na jedinečné osobné volanie.