Evanjelium (Mt 18, 15-20)
Ježiš povedal svojim učeníkom:
„Keď sa tvoj brat prehreší proti tebe, choď a napomeň ho medzi štyrmi očami. Ak ťa počúvne, získal si svojho brata. Ak ťa nepočúvne, priber si ešte jedného alebo dvoch, aby bola každá výpoveď potvrdená ústami dvoch alebo troch svedkov. Keby ani ich nepočúvol, povedz to cirkvi. A keby ani cirkev nechcel poslúchnuť, nech ti je ako pohan a mýtnik. Veru, hovorím vám: Čo zviažete na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi.
A zasa vám hovorím: Ak budú dvaja z vás na zemi jednomyseľne prosiť o čokoľvek, dostanú to od môjho Otca, ktorý je na nebesiach. Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi.“
Komentár
Evanjelium tejto nedele tvoria tri Ježišove výroky, ktoré určujú dôležité aspekty budúceho života Cirkvi: bratské napomenutie medzi veriacimi, moc viazať a rozväzovať udelená apoštolom a ich nástupcom a účinnosť spoločnej modlitby.
Ježišovo posolstvo nerobí ľudí bezchybnými; žiada však, aby sa navzájom milovali napriek svojim nedostatkom a chybám. Jasným prejavom tejto lásky je vzájomná pomoc prostredníctvom odpustenia a napomenutia. Týmto prvým učením Ježiš pozýva každého, aby plnil úlohu milosrdného sudcu, ktorý s pochopením pristupuje k tomu, kto ho urazil alebo v niečom zlyhal. Preto „praktizovanie bratského napomenutia – ktoré má evanjeliový charakter – je dôkazom nadprirodzenej lásky a dôvery,“ hovoril svätý Josemaría. „Buď zaň vďačný, keď ho dostaneš, a nezabúdaj ho praktizovať voči tým, s ktorými žiješ“ (Vyhňa, bod 566). Bratské napomenutie tiež zabraňuje, ako zdôrazňuje pápež František, „tej trpkosti srdca, ktorá vedie k hnevu a zášti a ktorá nás vedie k urážaniu a útokom. Je veľmi škaredé vidieť, ako z úst kresťana vychádza urážka alebo útok. (…) Urážať nie je kresťanské“ (Anjel Pána, 7-IX-2014).
O bratskom napomenutí, skutočnom čine ušľachtilosti a priateľstva, hovorilo mnoho cirkevných Otcov, ktorí z Ježišových slov vyvodzovali praktické dôsledky. Napríklad svätý Augustín takto napomínal svojich veriacich: „Musíme teda brata napomínať z lásky; nie s úmyslom ublížiť, ale s láskavým zámerom dosiahnuť jeho nápravu. Ak tak urobíme, veľmi dobre splníme toto prikázanie“ (Reč 82).
Pokiaľ ide o druhý Ježišov výrok (v. 18), Katechizmus Katolíckej Cirkvi vysvetľuje, že „slová zväzovať a rozväzovať znamenajú: koho vylúčite zo svojho spoločenstva, bude vylúčený aj zo spoločenstva s Bohom; koho znovu prijmete do svojho spoločenstva, aj Boh ho prijme do spoločenstva so sebou. Zmierenie s Cirkvou je neoddeliteľné od zmierenia s Bohom“ (bod 1445). Po tom, čo hovoril o zmierení medzi bratmi, Ježiš zveril svojim apoštolom právomoc zmierovať veriacich s Cirkvou. Táto právomoc sa zvyčajne prejavuje prostredníctvom vyznania hriechov u spovedníka, ktorý túto právomoc prijal od biskupa, nástupcu apoštolov.
Napokon sa Ježiš zmieňuje o „ďalšom ovocí lásky v spoločenstve: spoločnej modlitbe,“ hovoril Benedikt XVI. „Osobná modlitba je samozrejme dôležitá, ba dokonca nevyhnutná, ale Pán zaručuje svoju prítomnosť spoločenstvu, ktoré – hoci je veľmi malé – je zjednotené a jednomyseľné, lebo odráža samotnú skutočnosť trojjediného Boha, dokonalé spoločenstvo lásky“ (Anjel Pána, 4-IX-2011). Keď sa modlíme spoločne, nielenže podnecujeme Boha, aby nám udelil to, o čo prosíme, ale navyše nám je darovaná prítomnosť samotného Boha medzi nami, čo je v konečnom dôsledku najväčší dar, o ktorý môžeme a musíme prosiť.
Ako vysvetľuje Učiteľský úrad Cirkvi: „Kristus je stále prítomný vo svojej Cirkvi, najmä v liturgických úkonoch. Prítomný je v obete svätej omše jednak v osobe služobníka, lebo teraz službou kňazov prináša obetu ten istý, ktorý vtedy obetoval seba samého na kríži, no predovšetkým je prítomný pod eucharistickými spôsobmi. Svojou mocou je prítomný vo sviatostiach, takže keď niekto krstí, krstí sám Kristus. Prítomný je vo svojom slove, lebo to on sám hovorí, keď sa v Cirkvi číta Sväté písmo. Napokon, keď sa Cirkev modlí a spieva, je prítomný ten, ktorý prisľúbil: Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“ (Sacrosanctum Concilium, bod 7).