Evanjelium (Jn 14, 15-21)
Ježiš povedal svojim učeníkom:
„Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania. A ja poprosím Otca a on vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky – Ducha pravdy, ktorého svet nemôže prijať, lebo ho nevidí, ani nepozná. Vy ho poznáte, veď ostáva u vás a bude vo vás. Nenechám vás ako siroty, prídem k vám. Ešte chvíľku a svet ma už neuvidí, ale vy ma uvidíte, lebo ja žijem a aj vy budete žiť. V ten deň spoznáte, že ja som vo svojom Otcovi, vy vo mne a ja vo vás. Kto má moje prikázania a zachováva ich, ten ma miluje. A kto miluje mňa, toho bude milovať môj Otec; aj ja ho budem milovať a zjavím mu seba samého.“
Komentár
Tieto slová nás uvádzajú do tej atmosféry dôvernosti, s akou Ježiš otváral svoje srdce apoštolom počas Poslednej večere.
Začína jasným a náročným výrokom: „Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania“ (v. 15). Boh nie je premenlivý a jeho prikázania nie sú svojvoľnými výmyslami, ktorými by chcel presadiť svoju autoritu. Naopak, sú vyjadrením lásky, s ktorou dobrý Otec učí svoje deti, ako sa majú správať, aby boli šťastné. Určite je v niektorých situáciách dodržiavanie toho, čo Boh prikazuje, náročné. V skutočnosti „v diskusiách o nových a zložitých morálnych problémoch sa môže zdať, akoby kresťanská morálka bola sama osebe príliš ťažká: náročná na pochopenie a takmer nemožná na praktizovanie. To je nepravda,“ odpovedal svätý Ján Pavol II., „lebo – v zmysle evanjeliovej jednoduchosti – spočíva v podstate v nasledovaní Ježiša Krista, v odovzdaní sa mu, v tom, že sa necháme premeniť jeho milosťou a obnoviť jeho milosrdenstvom (…). Nasledovanie Krista postupne objasní charakteristiky pravej kresťanskej morálky a zároveň poskytne životnú silu na jej uskutočňovanie. (…) Kto miluje Krista, zachováva jeho prikázania“ (Veritatis splendor, bod 119). Správna odpoveď na lásku, ktorú dostávame od Boha, si vyžaduje nechať sa milovať, a to spočíva v tom, že verne zachovávame všetko, čo nám prikázal. Tak to Ježiš dôverne hovorí svojim učeníkom: „Kto má moje prikázania a zachováva ich, ten ma miluje“ (v. 21).
Ježiš si uvedomuje úsilie, ktoré si vyžaduje dodržiavanie jeho prikázaní, ale uisťuje nás, že budeme mať k dispozícii neoceniteľnú pomoc: „Ja poprosím Otca a on vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky – Ducha pravdy“ (v. 16). Slovo Tešiteľ pochádza z gréckeho parakletós, čo je termín, ktorý označuje niekoho, kto je povolaný, aby stál po boku a pomáhal – utešiteľ, obhajca alebo advokát. Je to niekto, kto je pozvaný kráčať s nami, kto nás sprevádza, varuje pred prekážkami, bráni nás, ale zároveň k nám hovorí jemne, utešuje, radí, povzbudzuje... Tešiteľ je verný a neoddeliteľný spoločník.
Sám Ježiš nikdy neprestane byť naším parakletós, ako sľúbil učeníkom: „Nenechám vás sirotami, vrátim sa k vám“ (v. 18). Okrem neho však sľubuje „iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky“ (v. 16). Má na mysli Ducha Svätého. „V skutočnosti je prvým Tešiteľom,“ sú to slová Benedikta XVI., „vtelený Syn, ktorý prišiel brániť človeka pred obžalovateľom par excellence, ktorým je satan. V okamihu, keď Kristus, po splnení svojho poslania, sa vracia k Otcovi, Otec posiela Ducha ako Obhajcu a Utešiteľa, aby navždy zostal s veriacimi a prebýval v nich. Tak sa medzi Bohom Otcom a učeníkmi vytvára, vďaka sprostredkovaniu Syna a Ducha Svätého, intímny vzťah vzájomnosti: ‚Ja som v Otcovi a vy ste vo mne a ja som vo vás‘, hovorí Ježiš (v. 20)“ (Homília, 27-IV-2008).
„Keď rozjímame nad týmito Ježišovými slovami,“ hovorí nám pápež František, „dnes vnímame, že sme Božím ľudom v spoločenstve s Otcom a s Ježišom prostredníctvom Ducha Svätého. (…) Pán nás dnes volá, aby sme veľkoryso odpovedali na evanjeliové volanie k láske, aby sme Boha postavili do stredu nášho života a venovali sa službe blížnym, najmä tým, ktorí najviac potrebujú podporu a útechu“ (Regina coeli, 21-V-2017).