Evanjelium (Mk 6, 1-6)
Ježiš prišiel do svojej vlasti; jeho učeníci išli s ním. Keď nadišla sobota, začal učiť v synagóge. Počúvalo ho mnoho ľudí a s údivom hovorili:
„Skade to má tento? Aká to múdrosť, ktorej sa mu dostalo, a zázraky, čo sa dejú jeho rukami?! Vari to nie je tesár, syn Márie a brat Jakuba a Jozesa, Júdu a Šimona? A nie sú tu s nami aj jeho sestry?“
A pohoršovali sa na ňom.
Ježiš im povedal:
„Proroka si všade uctia, len nie v jeho vlasti, medzi jeho príbuznými a v jeho dome“.
A nemohol tam urobiť nijaký zázrak, ibaže vložením rúk uzdravil niekoľko chorých. A čudoval sa ich nevere.
Potom chodil po okolitých dedinách a učil.
Komentár
Od Ježišovho kázania ubehol nejaký čas a On sa rozhodol, že je čas navštíviť Nazaret. Ježiš prichádza so svojimi učeníkmi a predstavuje sa ľuďom v dedine ako nový Učiteľ. Nie je ťažké predstaviť si očakávanie, ktoré medzi dedinčanmi vyvolal príchod Máriinho syna.
Svätý Marek opisuje túto scénu pomerne stručne. Hovorí, že ľudia boli ohromení Ježišovými slovami: ale nie s tým obdivom, ktorý vedie človeka k prijatiu pravdy, ale s postojom človeka, ktorý je prekvapený niečím, čo je v rozpore s jeho vlastným názorom. Poslucháči si nevedeli predstaviť, že by tento chlapec, ktorého videli vyrastať v ich vlastnej dedine, s takou jednoduchou prácou a v takej normálnej rodine, mohol byť schopný učiť také vznešené veci. Žiaľ, uzavreli sa pred radosťou z evanjelia.
Odkiaľ pochádza táto reakcia Ježišových krajanov? Možno je to tým, že boli takí zvyknutí na svoju dedinu, na svoj každodenný život, na svoju rutinu, že nie sú schopní myslieť na to, že by sa tam mohlo stať niečo veľké. Zdá sa, že títo ľudia si myslia, že Boh nemôže vstúpiť do rodiny v ich dedine, ktorej život je poznačený takými každodennými činnosťami, ako je varenie, upratovanie dielne, nosenie vody zo studne a podobne. Nazaret sa im zdá pre Boha príliš malý.
V reakcii na postoj Ježišových krajanov veríme, že Pán môže vstúpiť do nášho vlastného Nazareta. Ježiš môže rásť v tých priestoroch, ktoré až príliš dobre poznáme, v kútoch našich domovov, na uliciach, po ktorých denne chodíme. Keď pracujeme z lásky a chceme slúžiť Bohu a druhým, umožňujeme Kristovi rásť v nás.
Nie všetci, ktorí videli Ježiša rásť, boli takí nedôverčiví ako postavy dnešného evanjelia. Svätý Jozef, ruka v ruke so svätou Máriou, si počas tých rokov, ktoré prežil s Ježišom, zachoval ušľachtilý postoj údivu. Takto to vysvetľuje svätý Josemaría: „Jozef sa diví, Jozef žasne. Boh mu odhaľuje svoje zámery a on sa ich snaží pochopiť. Ako každá duša, ktorá chce nasledovať Ježiša zblízka, ihneď odhalí, že nie je možné kráčať pohodlným krokom, že rutina tu nemá miesto. Pretože Boh sa neuspokojí so zotrvávaním na dosiahnutej úrovni, so žiadnym odpočívaním na vavrínoch v tom, čo už máme. Vyžaduje stále viac a jeho cesty sú iné ako naše ľudské cesty. Svätý Jozef — tak, ako žiaden iný človek pred ním ani po ňom — sa od Ježiša naučil byť pozorným pri rozpoznávaní zázračných Božích diel, a naučil sa mať dušu i srdce otvorené“ (svätý Josemaría, Ísť s Kristom, bod 54).