Evanjelium (Mt 22, 15-21)

Farizeji odišli a radili sa, ako by podchytili Ježiša v reči. Poslali k nemu svojich učeníkov a herodiánov so slovami:

„Učiteľ, vieme, že vždy vravíš pravdu a podľa pravdy učíš Božej ceste. Neberieš ohľad na nikoho, lebo nehľadíš na osobu človeka. Povedz nám teda, čo si myslíš: Slobodno platiť cisárovi daň, či nie?“

Ale Ježiš poznal ich zlomyseľnosť a povedal:

„Čo ma pokúšate, pokrytci?! Ukážte mi daňový peniaz!“

Oni mu podali denár.

Spýtal sa ich:

„Čí je tento obraz a nápis?“

Odpovedali mu:

„Cisárov.“

Tu im povedal:

„Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu.“

Komentár

Ježiš majstrovsky vyriešil slovnú pascu, ktorú mu nastražili nepriatelia v súvislosti s daňou cisárovi, slávnou vetou: „Dávajte, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu“ (v. 21). Týmto logionom či výrokom Pán nielenže zmaril úskok, ktorý mu nastražili, ale zároveň položil základy pre správne rozlíšenie medzi svetskou a duchovnou mocou a pre správne kresťanské konanie uprostred sveta.

V Ježišových časoch prežívala Judea dramatickú politickú a náboženskú situáciu. Na jednej strane bol celý región podrobený Rímskej ríši; ako konfliktná provincia si Judea vyžadovala stálu vojenskú prítomnosť pod vedením prokurátora, ktorý mal za úlohu zabezpečiť poslušnosť ľudu a vyberať dane prostredníctvom miestnych vyberačov: mýtnikov. Na druhej strane herodiáni uprednostňovali sprostredkovanie miestneho kniežaťa, ktoré by vyberalo dane a časť peňazí odovzdávalo Rímu. Náboženské autority mali zase dohliadať na udržovanie jeruzalemského chrámu, bohoslužieb a inštitúcií.

V tomto prekrížení záujmov bola takzvaná daň cisárovi predmetom sporu: čo bolo v tej ťažkej situácii spravodlivé pre každého zbožného Žida? Denár bol denná mzda nájomného robotníka za jeden deň práce (porov. Mt 20, 2) a pár denárov zanechal milosrdný Samaritán v Lukášovom podobenstve na výdavky v hostinci (Lk 10, 35). Jeden denár sa rovnal desiatim asom, a odtiaľ pochádza aj jeho názov. Nebola to veľmi vysoká suma, ale ani zanedbateľná; a predovšetkým bola určená na prospech Rimanov. Dilema sa preto zdala neprekonateľná: ak by Ježiš nabádal k zaplateniu dane, vo verejnej mienke by sa javil ako priateľ pohanov a jeho prestíž medzi ľuďmi by mohla klesnúť. Ak by naopak nabádal k nezaplateniu dane, bolo možné Ho obviniť z podnecovania ľudu proti Rímu.

S veľkou múdrosťou Ježiš vyzval, aby si všimli mincu, ktorou sa platilo, a overili si, či je na nej vyrazený obraz cisára. Svätý Hilár parafrázoval Ježišovu odpoveď takto: „Cisárova minca je zo zlata, na ktorej je vyrazený jeho obraz; Božou mincou je človek, v ktorom je vyobrazený Boží obraz; preto odovzdajte svoje bohatstvo cisárovi a zachovajte si svedomie svojej neviny pre Boha“ (In Matthaeum, 23).

Pápež František sa k tejto myšlienke vracia, keď hovorí: „Odkaz na obraz cisára, vyrytý na minci, znamená, že je správne cítiť sa ako plnoprávni občania štátu – s právami a povinnosťami; symbolicky však pripomína iný obraz, ktorý je vtlačený do každého človeka: obraz Boží. On je Pánom všetkého a my, ktorí sme boli stvorení ‚na jeho obraz‘, patríme predovšetkým jemu“ (Anjel Pána, 22-X-2017).

Ježišova odpoveď na túto otázku bola často využívaným prostriedkom na rozvoj sociálnej náuky Cirkvi, ktorá bráni tak občiansku sféru s jej právami a povinnosťami, ako aj cirkevnú sféru s jej vlastnými. Ide o to, aby sme cisárovi, legitímnej autorite, dali to, čo mu spravodlivo patrí, a zároveň bránili práva Cirkvi, bez toho, aby sme ju využívali vo vlastný prospech alebo ju miešali s čisto svetskými cieľmi.

V súvislosti s touto scénou a v rozhovore s kresťanmi, ktorí sa majú posväcovať uprostred sveta, svätý Josemaría odporúčal žiť jednotu života, to znamená spájať občianske povinnosti s náboženskými bez toho, aby sa zasahovalo do sféry jednej alebo druhej, či aby sa niektorá z nich popierala. Hovoril teda: „Vidíte, že dilema je taká stará, aká jasná a neomylná je Učiteľova odpoveď. Nie je — nejestvuje — žiaden rozpor medzi službou Bohu a službou ľuďom, medzi plnením občianskych povinností a povinností náboženských, medzi úsilím o budovanie a zlepšovanie terajšej spoločnosti a presvedčením, že po tomto svete kráčame ako po ceste, ktorá nás dovedie do nebeskej vlasti. (...) Keď kresťan plne odpovie na Božie volanie a zvolí si bezvýhradne Boha, táto voľba ho nabáda dávať mu všetko; a zároveň dávať aj svojmu blížnemu to, čo mu podľa spravodlivosti prináleží“ (Boží priatelia, bod 165).