Evanjelium (Mt 14, 13-21)

Keď Ježiš počul o smrti Jána Krstiteľa, odobral sa odtiaľ loďkou na pusté miesto do samoty. Ale zástupy sa o tom dopočuli a pešo išli z miest za ním. Keď vystúpil a videl veľký zástup, zľutoval sa nad nimi a uzdravoval im chorých. A keď sa zvečerilo, pristúpili k nemu učeníci a hovorili:

„Toto miesto je pusté a čas už pokročil. Rozpusť zástupy, nech sa rozídu do dedín kúpiť si jedlo.“

Ale Ježiš im povedal:

„Nemusia nikam chodiť; vy im dajte jesť!“

Oni mu vraveli:

„Nemáme tu nič, iba päť chlebov a dve ryby.“

On povedal:

„Prineste mi ich sem!“

Potom rozkázal, aby si zástupy posadali na trávu. Vzal päť chlebov a dve ryby, pozdvihol oči k nebu, dobrorečil, lámal chleby a dával učeníkom a učeníci zástupom. Všetci jedli a nasýtili sa, ba ešte nazbierali dvanásť plných košov zvyšných odrobín. A tých, čo jedli, bolo asi päťtisíc mužov, okrem žien a detí.

Komentár

V evanjeliu podľa svätého Matúša sa píše, že keď Ježiš počul, že zabili Jána Krstiteľa, „odobral sa odtiaľ loďkou na pusté miesto do samoty“ (v. 13). Ježiš hľadá chvíľku samoty na modlitbu, tak ako už aj inokedy. Ľudia z okolia však tak veľmi túžili počuť jeho slovo a zažiť jeho uzdravenia, že mu nedali vydýchnuť. Ježiš sa nad ich dotieravosťou nehnevá. Naopak, je dojatý jednoduchou vierou týchto ľudí a strávi s nimi celý deň. Keď sa deň chýli ku koncu, nechce ich nechať odísť bez toho, aby im najprv ponúkol niečo na jedenie, lebo boli ďaleko od svojich domovov a už mnoho hodín nič nejedli.

V prvom rade upúta pozornosť jeho trpezlivosť a súcit. „Tvárou v tvár davu, ktorý ho nasledoval a – ak to tak môžeme povedať – ‚nedal mu pokoj‘,“ poznamenal pápež František, „Ježiš nereaguje podráždene, nehovorí: ‚Títo ľudia ma otravujú.‘ Nie, nie. Reaguje naopak so súcitom, lebo vie, že ho nehľadajú zo zvedavosti, ale z núdze. Ale buďme pozorní: súcit – to, čo cíti Ježiš – nie je len pocit ľútosti; je to niečo viac! Znamená to „podieľať sa na utrpení“, teda stotožniť sa s utrpením druhých až do tej miery, že ho vezme na seba. Taký je Ježiš: trpí spolu s nami, trpí s nami, trpí za nás“ (Anjel Pána, 3-VIII-2014).

Aj učeníci si uvedomujú, že je už neskoro a že títo ľudia naliehavo potrebujú jedlo, ale ignorujú ich potreby a žiadajú Ježiša, aby ich poslal preč, „aby si v dedinách kúpili jedlo“ (v. 15). Učiteľ však neodvráti zrak ani ich nenechá napospas osudu, ale vyzýva svojich učeníkov, aby ponúkli všetko, čo majú, hoci je to len veľmi málo, aby zmiernili hlad toľkých mužov, žien a detí. Aký odlišný spôsob reakcie na potreby druhých!

Stojí za to si všimnúť, tak ako to robí svätý Josemaría, že Ježiš mohol vytiahnuť chlieb odkiaľkoľvek by chcel..., ale hľadá ľudskú spoluprácu: „Potrebuje dieťa, chlapca, kúsky chleba a ryby. Potrebuje teba a mňa, môj synu: a je to Boh! To nás nabáda k veľkorysosti v našej odpovedi. Vôbec nepotrebuje nič od nikoho z nás a – zároveň – potrebuje nás všetkých. Aké úžasné! To málo, čím sme, to málo, čo sme hodní, naše skromné dary – to všetko od nás žiada, nemôžeme mu to odoprieť. Tie dve ryby, chlieb: všetko“ (Svätý Josemaría, En diálogo con el Señor, hom. 5: Que se vea que eres tú, bod 4; porov. Vyhňa, bod 674).

Učeníci boli štedrí a ponúkli mu to málo jedla, ktoré mali k dispozícii. Evanjelium hovorí, že Ježiš „vzal päť chlebov a dve ryby, pozdvihol oči k nebu, dobrorečil, lámal chleby a dával učeníkom a učeníci zástupom“ (v. 19). Sú to výrazy podobné tým, ktoré používajú evanjelisti pri rozprávaní o ustanovení Eucharistie pri Poslednej večeri: „Keď sedel s nimi pri stole, vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a podával im ho“ (Lk 24, 30). Týmto spôsobom sa v rozsahu, v akom rozmnožuje tých niekoľko chlebov a rýb, predznamenáva „prebytok tohto jediného chleba jeho Eucharistie“, ako učí Katechizmus Katolíckej Cirkvi (bod 1335).

Štedrosť Ježiša, ktorý sa nám ponúka ako pokrm vo svätej hostii, prejavuje veľkosť jeho lásky. „Odpovedať na takúto lásku,“ vyzýva nás k zamysleniu sa svätý Josemaría , „vyžaduje od nás úplné odovzdanie sa, telom i dušou: počúvame Boha, hovoríme s ním, vidíme ho, ochutnávame ho. A keď slová nestačia, spievame a povzbudzujeme náš jazyk –Pange, lingua!– aby v prítomnosti celého ľudstva hlásal veľkosť Pána“ (Ísť s Kristom, bod 87).