Evanjelium (Mt 13, 1-23)

V ten deň vyšiel Ježiš z domu a posadil sa pri mori. Okolo neho sa zhromaždili veľké zástupy. Preto nastúpil na loďku a sadol si; a celý zástup stál na brehu. Hovoril im veľa v podobenstvách:

„Rozsievač vyšiel rozsievať. Ako sial, niektoré zrná padli na kraj cesty; prileteli vtáky a pozobali ich. Iné padli na skalnatú pôdu, kde nemali veľa zeme, a hneď vzišli, lebo neboli hlboko v zemi; ale keď vyšlo slnko, zahoreli, a pretože nemali koreňa, uschli. Zasa iné padli do tŕnia, ale tŕnie vyrástlo a udusilo ich. Iné zrná padli do dobrej zeme a priniesli úrodu: jedno stonásobnú, iné šesťdesiatnásobnú a iné tridsaťnásobnú. Kto má uši, nech počúva!“

Tu pristúpili k nemu učeníci a spýtali sa ho:

„Prečo im hovoríš v podobenstvách?“

On im odpovedal:

„Preto, že vám je dané poznať tajomstvá nebeského kráľovstva, ale im nie je dané. Lebo kto má, tomu sa pridá a bude mať hojne. Ale kto nemá, tomu sa vezme aj to, čo má. Im hovorím v podobenstvách, lebo hľadia, a nevidia, počúvajú, a nepočujú, ani nechápu. Tak sa na nich spĺňa Izaiášovo proroctvo:

,Budete počúvať, a nepochopíte,

budete hľadieť, a neuvidíte.

Lebo otupelo srdce tohto ľudu:

ušami ťažko počujú

a oči si zavreli,

aby očami nevideli

a ušami nepočuli,

aby srdcom nechápali a neobrátili sa –

aby som ich nemohol uzdraviť.‘

Ale blahoslavené sú vaše oči, že vidia, aj vaše uši, že počujú. Veru, hovorím vám: Mnohí proroci a spravodliví túžili vidieť, čo vidíte vy, ale nevideli, a počuť, čo vy počúvate, ale nepočuli.

Vy teda počujte podobenstvo o rozsievačovi: Keď niekto počúva slovo o kráľovstve a nechápe ho, prichádza Zlý a uchytí, čo bolo zasiate do jeho srdca. To je ten, u koho bolo zasiate na kraji cesty. U koho bolo zasiate do skalnatej pôdy, to je ten, kto počúva slovo a hneď ho s radosťou prijíma, ale nemá v sebe koreňa, je chvíľkový. Keď nastane pre slovo súženie alebo prenasledovanie, hneď odpadne. U koho bolo zasiate do tŕnia, to je ten, kto počúva slovo, ale svetské starosti a klam bohatstva slovo udusia a ostane bez úžitku. A u koho bolo zasiate do dobrej zeme, to je ten, kto počúva slovo a chápe ho a ono prináša úrodu: jedno stonásobnú, druhé šesťdesiatnásobnú a iné tridsaťnásobnú.“

Komentár

Podobenstvo o rozsievačovi je prvým zo siedmich podobenstiev, ktoré tvoria súbor podobenstiev o Božom kráľovstve v Matúšovom evanjeliu, a opisuje rôzne druhy pôdy, na ktoré dopadá semeno, ktoré rozsievač rozsieva na široko-ďaleko. Ide o veľkú metaforu kázania Božieho slova v priebehu dejín. Príbeh vysvetľuje, prečo to isté semeno evanjelia má na ľudí tak odlišné účinky: pretože každý ho prijíma podľa svojej vnútornej dispozície.

Prostredníctvom typov pôdy, na ktorú semeno dopadne, Ježiš zhrňuje typy ľudí, ktorí existujú. Týmto spôsobom nám nielen odovzdáva veľmi cenné poznanie o tom, akí sme, ale zároveň nás vyzýva, aby sme zvážili, čo môžeme urobiť pre to, aby sme lepšie reagovali na Božie slovo. Pápež František to vysvetlil slovami, že „naše srdce, podobne ako pôda, môže byť dobré, a vtedy Slovo prináša ovocie – a to veľa –, ale môže byť aj tvrdé, nepriepustné. K tomu dochádza, keď počúvame Slovo, ale je nám to ľahostajné, presne ako na ulici: neprenikne dovnútra“ (František, Anjel Pána, 16-VII-2017).

Medzi dobrou a zlou pôdou je aj kamenistá pôda, ktorá zodpovedá „povrchnému srdcu, ktoré prijíma Pána, chce sa modliť, milovať a vydávať svedectvo, ale nevytrvá, unaví sa a nikdy sa ‚neodlepí’“, pokračuje pápež. „Je to srdce bez hĺbky, kde kamene lenivosti prevládajú nad dobrou pôdou, kde je láska nestála a prechodná. Kto však prijíma Pána len vtedy, keď má na to chuť, neprináša ovocie“ (František, Anjel Pána, 16-VII-2017).

Nakoniec je tu zrno, čo padá medzi tŕnie. To predstavuje „neresti, ktoré bojujú s Bohom a dusia jeho prítomnosť: predovšetkým modly svetského bohatstva, chamtivý život pre seba samého, pre majetok a moc. Ak pestujeme toto tŕnie, dusíme rast Boha v nás. Každý môže spoznať svoje malé či veľké tŕnie, neresti, ktoré prebývajú v jeho srdci, viac či menej zakorenené kríky, ktoré sa Bohu nepáčia a bránia tomu, aby sme mali čisté srdce. Treba ich vytrhnúť, inak Slovo neprinesie ovocie a semeno sa nebude vyvíjať“ (František, Anjel Pána, 16-VII-2017).

Učeníci sa spýtali Ježiša, prečo hovorí v podobenstvách. Majster im dáva na vedomie, že káže „tajomstvá Kráľovstva“. Pre ľudí je ťažké ich priamo pochopiť. Preto používa obrazný jazyk s príkladmi blízkymi poslucháčom, ktoré sa nepriamo vzťahujú na tieto tajomstvá.

Vo svojom vysvetlení učeníkom Ježiš hovorí: „Kto má, tomu sa pridá a bude mať hojne. Ale kto nemá, tomu sa vezme aj to, čo má“ (v. 12). Táto veta nás znepokojuje, lebo sa zdá byť nespravodlivá. Ježiš však týmto spôsobom vysvetľuje, že ten, kto neprijíma evanjelium a milosť s dobrou vôľou, stáva sa neschopným ich pochopiť a prijať viac. Naopak, ten, kto sa pokorne pripraví na to, aby sa nechal premeniť Božím slovom – čo robili učeníci –, nielenže prijíma milosť obrátenia, ale stáva sa aj schopným prijať ešte väčšiu milosť.

Prekvapuje aj citát z Izaiáša, ktorý Ježiš používa: „aby očami nevideli a ušami nepočuli, aby srdcom nechápali a neobrátili sa – aby som ich nemohol uzdraviť“ (v. 15). V skutočnosti tu Pán používa iróniu práve preto, aby vyjadril ľútosť nad tým, že jeho poslucháči svojou slobodnou voľbou napĺňajú Izaiášovo proroctvo, napriek Pánovej túžbe spasiť ich. Hoci mnohí videli zázraky, ktoré Ježiš konal, a možno mali väčšiu schopnosť pochopiť jeho slová ako dvanásti učeníci, slobodne ignorovali toto posolstvo a upadali do dobrovoľnej slepoty.