Evanjelium (Mk 9, 30-37)
Ježiš a jeho učeníci prechádzali Galileou. Nechcel však, aby o tom niekto vedel, lebo učil svojich učeníkov a hovoril im:
„Syn človeka bude vydaný do rúk ľudí a zabijú ho. Ale zabitý po troch dňoch vstane z mŕtvych.“
Lenže oni nechápali toto slovo a spýtať sa ho báli.
Tak prišli do Kafarnauma. A keď bol v dome, opýtal sa ich:
„O čom ste sa zhovárali cestou?“
Ale oni mlčali, lebo sa cestou medzi sebou hádali, kto z nich je väčší. Sadol si, zavolal Dvanástich a povedal im:
„Kto chce byť prvý, nech je posledný zo všetkých a služobník všetkých.“
Potom vzal dieťa, postavil ho medzi nich, objal ho a povedal im:
„Kto prijme jedno z takýchto detí v mojom mene, mňa prijíma. A kto prijíma mňa, nie mňa prijíma, ale toho, ktorý ma poslal.“
Komentár
Blíži sa čas poslednej cesty do Jeruzalema, kde Ježiš dokončí svoje poslanie. Je to rozhodujúca chvíľa a práve za týchto okolností Majster druhýkrát hovorí apoštolom o tom, čo ho o niekoľko týždňov čaká vo svätom meste.
Tam sa odohrajú dramatické udalosti jeho umučenia, ktoré sa skončia smrťou na Kríži, ale príde aj slávna udalosť jeho vzkriesenia. Pánove slová sú jasné, ale evanjelista poznamenáva, že „nerozumeli jeho slovám a báli sa ho spýtať“. Aká odlišná je logika Boha, ktorý počíta s utrpením ako s cestou k sláve, od ľudskej logiky, ktorá odmieta prijať to, čo nie je žiaduce alebo nevyhovuje vlastnému vkusu!
Je prekvapujúce, čo sa stane v takej dôležitej a dramatickej chvíli. „O čom ste sa zhovárali cestou?“ spýtal sa ich Ježiš, „ale oni mlčali, lebo sa cestou medzi sebou hádali, kto z nich je väčší“ (v. 33), komentuje evanjelista.
Zatiaľ čo Ježiš odhodlane smeruje ku Krížu, nikto z nich nemá súcit s utrpením, ktoré Majstra čaká, a ani sa nepripravuje ho podporiť, ale intrigujú medzi sebou, sebecky hľadajúc vlastný prospech. Akí nešikovní! Právom by si zaslúžili Ježišovo odmietnutie, ale nestalo sa tak. Napriek ich zjavnej osobnej obmedzenosti Ježiš pred nimi nestiahol svoju dôveru. „Aké sklamanie pre Krista. Napriek tomu,“ poznamenáva Fernando Ocáriz, „im zveril Cirkev, tak ako ju teraz zveruje nám, ktorí tiež upadáme do sporov a rozdelenia“.
„Čo nám to všetko hovorí?“, pýtal sa Benedikt XVI. „Pripomína nám to, že Božia logika je vždy 'iná' ako naša, ako to sám Boh zjavil ústami proroka Izaiáša: moje myšlienky nie sú vaše myšlienky a vaše cesty nie sú moje cesty (Iz 55, 8). Z tohto dôvodu si nasledovanie Pána od človeka vždy vyžaduje hlboké obrátenie – od nás všetkých – zmenu nášho spôsobu myslenia a života; vyžaduje si otvoriť srdce, aby sme počúvali, aby sme sa nechali vnútorne osvietiť a premeniť“.
Ježiš je trpezlivý s nedostatkami týchto ľudí a vysvetľuje im svoju logiku, logiku lásky, ktorá sa stáva službou až po úplné sebadarovanie: „Kto chce byť prvý, nech je posledný zo všetkých a služobník všetkých“ (v. 35). A aby sa im toto učenie dostalo do očí, „vzal dieťa, postavil ho medzi nich, objal ho a povedal im: Kto prijme jedno z takýchto detí v mojom mene, mňa prijíma. A kto prijíma mňa, nie mňa prijíma, ale toho, ktorý ma poslal“ (v. 36-37).
„Nezamilovali ste si Ježišov spôsob konania?“, komentuje svätý Josemaría. „Učí ich, a aby to pochopili, dáva im živý príklad. Zavolá si dieťa, jedno z tých, čo utekali po tom dome, a pritisne si ho k hrudi. Toto výrečné mlčanie nášho Pána! On už povedal všetko: miluje tých, čo sa stávajú ako deti. Potom dodáva, že výsledkom tejto jednoduchosti, tejto pokory ducha je schopnosť objať Jeho a Otca, ktorý je na nebesiach“.
Boh, ktorý je skutočne veľký, sa nebojí znížiť sa a urobiť sa posledným. Ježiš sa stotožňuje s dieťaťom. On sám sa urobil malým. Na druhej strane my, ktorí sme malí, si myslíme, že sme veľkí, a usilujeme sa byť prví, pretože sme pyšní. Nasledovať Krista je ťažké, ale len tí, ktorí sa urobia malými ako On, dokážu veľké veci.