Evanjelium (Lk 24, 13-35)
V ten deň išli dvaja z nich do dediny zvanej Emauzy, ktorá bola od Jeruzalema vzdialená šesťdesiat stadií, a zhovárali sa o všetkom, čo sa prihodilo. Ako sa tak zhovárali a spoločne uvažovali, priblížil sa k nim sám Ježiš a išiel s nimi. Ich oči boli zastreté, aby ho nepoznali. I spýtal sa ich:
„O čom sa to cestou zhovárate?“
Zastavili sa zronení a jeden z nich, menom Kleopas, mu povedal:
„Ty si vari jediný cudzinec v Jeruzaleme, ktorý nevie, čo sa tam stalo v týchto dňoch?“
On im povedal:
„A čo?“
Oni mu vraveli:
„No s Ježišom Nazaretským, ktorý bol prorokom, mocným v čine i v reči pred Bohom aj pred všetkým ľudom; ako ho veľkňazi a naši poprední muži dali odsúdiť na smrť a ukrižovali. A my sme dúfali, že on vykúpi Izrael. Ale dnes je už tretí deň, ako sa to všetko stalo. Niektoré ženy z našich nás aj naľakali. Pred svitaním boli pri hrobe, a keď nenašli jeho telo, prišli a tvrdili, že sa im zjavili anjeli a hovorili, že on žije. Niektorí z našich odišli k hrobu a zistili, že je to tak, ako vraveli ženy, ale jeho nevideli.“
On im povedal:
„Vy nechápaví a ťarbaví srdcom uveriť všetko, čo hovorili proroci! Či nemal Mesiáš toto všetko vytrpieť, a tak vojsť do svojej slávy?“
A počnúc od Mojžiša a všetkých Prorokov, vykladal im, čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo. Tak sa priblížili k dedine, do ktorej šli, a on sa tváril, že ide ďalej. Ale oni naň naliehali:
„Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už schýlil!“
Vošiel teda a zostal s nimi. A keď sedel s nimi pri stole, vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a podával im ho. Vtom sa im otvorili oči a spoznali ho. Ale on im zmizol. Tu si povedali:
„Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písma?“
A ešte v tú hodinu vstali a vrátili sa do Jeruzalema. Tam našli zhromaždených Jedenástich a iných s nimi a tí im povedali:
„Pán naozaj vstal z mŕtvych a zjavil sa Šimonovi.“
Aj oni porozprávali, čo sa im stalo cestou a ako ho spoznali pri lámaní chleba.
Komentár
Svätý Lukáš rozpráva, že v nedeľu po zmŕtvychvstaní sa dvaja Ježišovi učeníci vydali z Jeruzalema do Emauz. Boli plní neistoty. Síce už počuli anjelovo zvestovanie, že Ježiš žije (v. 22 a nasl.), ale stále pochybovali o zmŕtvychvstaní. Diskutovali medzi sebou (v. 15). A boli tak sústredení na vlastný smútok, že neboli schopní spoznať Ježiša Krista v tej postave, ktorá kráčala vedľa nich; zdal sa im ako obyčajný cudzinec (v. 18). Vzkriesený im však plný súcitu vysvetľuje Písmo a láme pre nich chlieb. Tak zapáli ich srdcia a otvorí im oči, aby Ho mohli spoznať. Potom sa vracajú k Petrovi a ostatným, plní radosti a istoty.
Príbeh hovorí, že Emauzy ležali od Jeruzalema asi 60 stadií (12 km). Odborníci diskutujú o presnej polohe tejto dediny, ale tradícia zvyčajne identifikuje toto miesto s Emauzami Nikopolis, ktoré sú vzdialené od Jeruzalema asi 25 km, teda 160 stadií, ako uvádzajú mnohé rukopisy Lukášovho evanjelia. V každom prípade museli učeníci v ten deň kráčať niekoľko hodín. A vzdialiť sa od Jeruzalema je ako nechať za sebou svoju vieru v Ježiša. Ale Vzkriesený vyjde, aby s nimi kráčal a premenil ich.
S veľkou pedagogickou zručnosťou Ježiš ich nechá rozprávať o svojich starostiach, aby ich rozptýlil. Táto scéna sa veľmi páčila svätému Josemáriovi, ktorý ju vedel preniesť do každodenného života vo svojej osobnej modlitbe: „Dvaja učeníci išli spoločne do Emauz. Kráčali pomaly, ako mnoho iných ľudí, ktorí tadiaľ chodievali. A tu sa k nim úplne prirodzene pridáva Ježiš a ide s nimi; hovorí, aby zahnal únavu. Už sa zvečerieva a vanie mierny vetrík. Okolo sú polia s vyrasteným obilím a staré olivovníky, akoby postriebrené v podvečernom svetle. Ježiš na ceste. Pane, aký si vždy veľký! Dojíma ma však, ako sa k nám chceš priblížiť a ideš s nami, aby si nás zastihol v každodennom zhone. Daj nám, Pane, úprimného ducha a čistý pohľad, jasnú myseľ, nech sme schopní zbadať ťa vždy, keď k nám prichádzaš bez akejkoľvek vonkajšej známky tvojej slávy“ (Boží priatelia, bod 313).
Ježiš vždy vychádza v ústrety svojim vo chvíľach skleslosti a keď im chýba perspektíva. A evanjelium nás učí spoznávať Ho: Ježiš nie je cudzinec na našej ceste, ale ukrižovaný, ktorý vstal z mŕtvych; a pozná nás, miluje nás a hľadá nás. „Cesta do Emauz sa tak stáva symbolom našej cesty viery,“ poznamenal raz pápež František, „Písmo a Eucharistia sú nevyhnutnými prvkami stretnutia s Pánom. (...) Pamätajte si to dobre: každý deň čítajte úryvok z evanjelia a v nedeľu choďte prijať sväté prijímanie, prijať Ježiša. Tak to bolo aj s učeníkmi z Emauz: prijali Slovo; zdieľali lámanie chleba a z tých, čo sa cítili smutní a porazení, sa stali radostnými. Milovaní bratia a sestry, Božie slovo a Eucharistia nás vždy napĺňajú radosťou“ (Regina coeli, 4-V-2014).
Cítime Ježiša blízko, keď čítame Písmo a často pristupujeme k Eucharistii. Lebo, ako povedal Benedikt XVI. citujúc svätého Hieronyma, „nepoznať Písmo znamená nepoznať Krista. Preto je dôležité, aby každý kresťan žil v kontakte a osobnom dialógu s Božím slovom, ktoré sa nám zveruje vo Svätom písme (…) A výnimočným miestom čítania a počúvania Božieho slova je liturgia, v ktorej oslavou Slova a prítomnosťou Kristovho tela vo sviatosti aktualizujeme Slovo v našom živote a zviditeľňujeme ho medzi nami“ (Audiencia general, 7-XI-2007).