Evanjelium (Jn 20, 24-29)
Tomáš, jeden z Dvanástich, nazývaný Didymus, nebol s nimi, keď prišiel Ježiš. Ostatní učeníci mu hovorili:
„Videli sme Pána.“
Ale on im povedal:
„Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím.“
O osem dní boli jeho učeníci zasa vnútri a Tomáš bol s nimi. Prišiel Ježiš, hoci dvere boli zatvorené, stal si doprostred a povedal:
„Pokoj vám!“
Potom povedal Tomášovi:
„Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci, ale veriaci!“
Tomáš mu odpovedal:
„Pán môj a Boh môj!“
Ježiš mu povedal:
„Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili.“
Komentár
Dnešné evanjelium nám hovorí, že Tomáš nebol s ostatnými apoštolmi, keď sa im Ježiš po prvýkrát zjavil v deň svojho zmŕtvychvstania. Keď sa vráti, neverí radostnému svedectvu tých, ktorí tam boli: „Videli sme Pána.“ Pripisuje to vnútornému zážitku alebo kolektívnemu bludu. Tomáš žiada viac ako apoštolské svedectvo: žiada jasné znamenia, aby uveril a zmenil svoj život.
Nasledujúcu nedeľu sa Ježiš opäť ukázal. „Možno že aj ty v tejto chvíli počuješ výčitku adresovanú Tomášovi,“ napísal svätý Josemaría, „Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci, ale veriaci! (Jn 20, 27) a spolu s apoštolom aj z tvojho srdca s úprimnou ľútosťou vytryskne kajúce zvolanie: Pán môj a Boh môj! (Jn 20, 28). Pane, definitívne ťa uznávam za Majstra a odteraz už navždy — s tvojou pomocou — budem uchovávať tvoje učenie a budem sa usilovať verne ho nasledovať“ (Boží priatelia, bod 145).
Pri kontemplácii tejto evanjeliovej scény, „vstupujúc do Božieho tajomstva cez rany“, pápež František poznamenáva: „Ako Tomáš už nežijeme ako neistí, oddaní, hoci váhaví učeníci. Stávame sa aj skutočnými milovníkmi Pána“ (Homília, Nedeľa Božieho milosrdenstva 2018).
Môžeme tiež cítiť, že posledné blahoslavenstvo, ktoré Ježiš vyslovil na zemi, vyprovokované nedôverčivým Tomášom, je adresované nám: „Blahoslavení, ktorí nevideli a uverili“.
Viera, dôvera v Boha, je Boží dar, o ktorý musíme s pokorou prosiť: daj nám väčšiu vieru (porov. Lk 17, 5). Je to dar, ktorý máme pestovať a praktizovať každodennými skutkami, pretože „ten, kto verí vo mňa, bude konať skutky, aké ja konám, ba bude konať ešte väčšie, lebo ja idem k Otcovi. A urobím všetko, o čo budete prosiť v mojom mene, aby bol Otec oslávený v Synovi. Ak ma budete prosiť o niečo v mojom mene, ja to urobím“ (Jn 14, 12-14).
Preto svätý Josemaría hovorieval: „Boh je ten istý ako vždy. Muži viery sú potrební a zázraky, o ktorých čítame vo Svätom písme, sa obnovia“ (Cesta, bod 586).