Určite ste si všimli, že je veľký rozdiel medzi tým, keď spadne malé dieťa a keď spadne dospelý človek. Pre deti pád väčšinou nič neznamená, potkýnajú sa predsa tak často! Keď sa objaví pár slzičiek, otec dieťaťu vysvetlí: muži predsa neplačú. A tak je celá vec vybavená, dieťa sa snaží svojho otca potešiť.
(...)Ak sa budeme snažiť správať ako ony, potom všetky zakopnutia a neúspechy v duchovnom živote - sú koniec koncov nevyhnutné - nikdy nevyústia v zatrpknutosť. Budeme na ne reagovať s bolesťou, nie však malomyseľne; ale naopak, s úsmevom, ktorý ako čistá voda pramení z radosti nad tým, že sme deťmi onej Lásky, veľkoleposti, nekonečnej múdrosti a milosrdenstva, ktorými je náš Otec. Za tie roky, čo slúžim Pánovi, som sa naučil byť malým Božím dieťaťom. A aj od vás žiadam, aby ste boli quasi modo geniti infantes, deti, túžiace po Božom slove, po Božom chlebe, po Božom pokrme, po Božej sile; aby sme sa mohli správať ako dospelí kresťania. (Boží priatelia, 146)